Dalimír Stano: Láska je retro

5,00 

ISBN: 978-80-89717-15-6

Popis produktu

Dalomír Stano: Láska je retro

 

FAMA art, Spišská Nová Ves 2017. 68 str. Viaz., Il.

(14,8×21,5)

Vydané s finančnou podporou Fondu na podporu umenia

Desiata kniha poézie autora, ktorému nie je cudzí dôsledne viazaný verš. Aj v tejto zbierke lyrických sonetov ho využíva inovatívne, v súzvuku s obsahom výpovede.

Základnou, v mnohých vrstvách a odtieňoch variovanou témou je tu láska muža k žene. V štyroch na seba nadväzujúcich okruhoch obsahuje kniha 41 dynamických sonetov. Okrem dominujúcej túžby a očakávania po naplnení duševného i telesného rozmeru tohto citu, sa v nich zračia aj prirodzené pochybnosti, sklamania a obavy z jej podôb.

Ďalšie informácie

Hmotnosť 232 g
Rozmery 148 x 215 mm

Dalimír Stano (1955)

 

Žije a tvorí v Košiciach, venuje sa poézii a tvorbe piesňových textov.

Publikoval vo viacerých slovenských a českých časopisoch (Dotyky Dielňa Nového slova, Romboid, RAK, Knižná revue, Slovenské pohľady, Literárny týždenník, Psí víno, Tvar, Host, Kafe, Obrys-kmen) v internetovom časopise Enter, v rôznych zborníkoch, v Rádiu Východ a v Slovenskom rozhlase.

Vydal zbierky poézie Vaša Esencia (Vydavateľstvo M. Vaška, Prešov 1997), Oxana (Vydavateľstvo Slovo, Košice 1998), Samotka (Vydavateľstvo Vienala, Košice 2001), Kolotoč alfa (VSSS, Bratislava 2003), Žreb môjho bytia (VSSS, Bratislava 2005), Edo je deväť (VSSS, Bratislava 2006), Diabolské balady (VSSS, Bratislava 2007), Flexibuk No.3 (Dive buki, Košice 2014), Nedoručená pošta (Face, Prešov 2014), Láska je retro (FAMA art, Spišská Nová Ves 2017).

z kaluže

 

všetko to po čom ešte túžiš

kým nespočinieš celkom meravý

sa ti vyjaví

 

to o čom snívajú len muži

keď líhajú si do trávy

tak ako do kaluží

 

lebo len takých vedie krása

ženského tela ktorá zostane

ako volanie

 

a ktorá povedomou zdá sa

tomu ktorý má zrátané

roky a mimo zásad

 

z kaluží ako divý pije

kým len kyj meravý je

 

 

očný klam

posledná cesta ktorá ku mne vedie

ktorá ťa odvliekla

až do pekla

 

ťa vidí po pravici sedieť

ako očný klam

a chybu predpovede

 

a predsa vypočítam z neba

že si bol zasnený

a v básnení

 

nemyslel len na presadenie seba

veď pri tej veľkej rade nýmf

si sa nebál

 

vysloviť že sú ešte ženy

a tým svet vyvážený

 

 

zornička

tak ako nečakaný dotyk

ženského odvážneho nosíka

ktorý prosíka

 

vylož už na svoj stojan noty

nech ako osika

sa chvejem – nech sa potím

 

len ako svieca ktorá horí

a vrhá tieň na kamene

slová plamenné

 

nech zažnú svetlo na nádvorí

a nech pri mene

Zornička zhasnú tvory

 

o ktorých hlasno hútam

a ktoré ju chcú spútať

 

 

diva

od lesa vetrík milo vanie

keď sa ťa z diaľky ako velikán

vrchol dotýka

 

nemeníš ešte áno za nie

žiadna panika

je iba sen a pokúšanie

 

je to štít ktorý používaš

ako zbraň – len je otázne

či ma zasiahneš

 

div len že nie si lesná diva

smrť ktorá v krku uviazne

hynúca láskou lenže živá

 

a ktorá kričí ach nie

kým so mnou za roh zahne

 

Dalimír Stano už názvom svojej zbierky Láska je retro (FAMA art) manifestuje svoj postoj k láske s jemným úškrnom ako k niečomu prekonanému, čo má však aj v súčasnosti svoje „aktualizácie“. V štyroch cykloch (nevinná, vinná, divoká, stratená) po desiatich sonetoch sa pokúša zachytiť jej premeny. Stano si vytvoril vlastnú schému sonetu (4x3 + 2 verše s rýmovou schémou a/b/b//a/b/a//c/d/d//c/d/c//e/e) s relatívne krátkoslabičným veršom. Hranice, ku ktorým núti viazaný verš, mu však neboli na osoh, ale až príliš zviazali jeho slová. Do tejto schémy potom vtesnáva verš, jeho plynulosť je narúšaná pričastou segmentáciou, a tak je vo výsledku kostrbatý a znie vyfabrikovane. A aj keď v poézii zviazanej metrickým a strofickým vzorcom sú pochopiteľné isté nedokonalosti, predsa sú u Stana miestami veľmi okaté, je tu priveľa slovnej vaty („nazvem ťa všetkým čo mi jazyk núka / obväzom na jazve / ťa nenazvem“, ahasver; „červená lienka s nimi bodkami“, telo na telo) alebo obohraných rýmov („...ty si moja milá / úsmevmi si ma obklopila“, úsmev).

Prevažnú časť sonetov charakterizuje telesnosť. Permanentná snaha dostať ženu „do postele“ a neustále sa presviedčať, čo má „pod nohavicami“, vyznieva zúfalo. Je to len roznecovanie vášne a nezáväzná hravosť, plná frivolnej symboliky, hoci v niekoľkých prípadoch ju udržal v medziach vkusného žartu. Azda len v poslednom cykle v súvislosti s osamievaním dokázal aspoň trochu reflektovať aj svoje rozpoloženie. Zbierku zakľučuje veršami posledného, štyridsiateho prvého sonetu: „sonetom bude dobre kým / zostanú po nás naveky“ (keď sa ponáhľaš). Čím je však večnosť týchto efemérnych sonetov v porovnaní napríklad so shakespearovskými sonetmi, ktoré vyjadrujú večnosť lásky aj cez zachovanie rodu? Zo „sonetov zostal iba vzdych“ (telo na telo).

Martin Navrátil: Slovenská poézia 2017 (Romboid č. 5-6/2018, str. 81)