Ján Petrík: Nakladanie svetla do octu

5,00 

ISBN: 978-80-89717-13-2

Popis produktu

Ján Petrík: Nakladanie svetla do octu

 

FAMA art, Spišská Nová Ves 2017. 80 str. Viaz., Il.

(11×19)

Vydané s finančnou podporou Fondu na podporu umenia

Štvrtá zbierka poézie v ktorej autor po 25 rokoch s ľudskou i autorskou zrelosťou nadväzuje na rodinné, spoločenské, ale i úzko osobné témy svojej doterajšej poézie. Jeho návraty k domovu, k nástojčivému hľadaniu spravodlivosti v dnešnom svete, i k hľadaniu osobného šťastia v citových vzťahoch, sprevádza ľudskosť, ale aj nadhľad a sebairónia.

Autorov „… uhol pohľadu dáva Petríkovej poézii, ktorá nadväzuje na to najlepšie z našej literárnej scény za posledné polstoročia, pocit prekvapivosti a novosti, tým je autentická a tým získava potenciál oslovovať viacgeneračné publikum.“

 Jozef Puchala

Ďalšie informácie

Hmotnosť 164 g
Rozmery 110 x 190 mm

Ján Petrík (1957)

 

Žije v Spišskej Novej Vsi, venuje sa poézii, satirickej tvorbe a tvorbe pre rozhlas.

Je viacnásobným laureátom Wolkrovej Polianky, Literárneho Zvolena a iných literárnych súťaží.

Publikoval v Novom slove mladých, Literárnej prílohe Smeny, Literárním Měsíčníku, Dotykoch, Literárnom týždenníku, Romboide, Slovenských pohľadoch, Knižnej revue, Literike, Psím víně, Roháči, Bumerangu, v rozhlase a viacerých zborníkoch.

Debutoval vydaním troch zbierok poézie – Miestopis (s van Goghovým uchom), Modlitby za Judáša a Pocestný a papagáj(a) pod spoločným názvom Tri knihy nepokoja (Print-servis a Vyd. MS Bratislava 1992) V roku 2017 vo vydavateľstve FAMA art vydal zbierku Nakladanie svetla do octu. Pre rozhlas napísal rozprávkovú hru Zlatý kohút (1992), rozhlasovú hru Nepriamy prenos (1993), viacero humoristicko-satirických pásiem a scenárov relácie Rozhlasoví bakalári, pre Slovenskú televíziu scenár k dokumentárnemu filmu Encyklopédia slovenských obcí – Abrahámovce (2010), Svit (2011) a pre Spišské divadlo doteraz nerealizovanú hru pre deti Spišské rozprávky.

xxx

Sedím v izbe.

Z druhej strany

mi ukrižovaný

v marcovom snehu mokne.

Ruky prázdne,

rozhodené...

 

Buď pochválen

v mojom okne,

keď ťa už tu dali.

 

Psy majú svoj

pevný bod,

zaľúbení

ten svoj kalich z dlaní,

my ostatní

iné horkosti.

 

Sedím v izbe

pri fľaškovom,

mráz mi lezie na hostí.

 

Boh celkom isto je

Kto by nám inak posielal

v ústrety všetky tie krásne ženy

s dlhými nohami,

v čiernych gamašiach a svetríkoch

akurát po lono

či v iných výbušninách,

v ktorých sa cítia na koni.

 

Kto iný by im prikázal,

aby vždy cudne

zvesili zrak,

keď na ne

kradmo, ale úprimne

myslíme

aspoň jednou dlaňou.

 

Boh celkom isto je.

Kto iný by nám ich

presne v tej istej chvíli bral?

Tým, že medzi nás a nebo

postaví celkom iných šťastlivcov,

o ktorých obidvaja vieme,

že si ich nezaslúžia.

 

Boh celkom isto je.

Diabol by nebol

taký nespravodlivý.

 

Sťahovanie

Už je jeseň,

už ma pusti k vode.

Čas nás zrátal,

čas – obchodník, zlodej,

si nás užil dosýta.

 

Zvoní poštár,

prišiel sa nás opýtať

na splátku za užívanie

bytu, v ktorom zostal prievan,

stolička a smútok.

 

Už ma pusti,

čas je exekútor,

nevyvetráš po ňom stopy,

kvitne iba v kinách.

 

Už ma pusti,

rohožka je iná,

hniezda hasnú,

nie je záujem.

 

Aspoň podpíš,

založ za sklo,

vybavia ma iní.

Viem, je jeseň,

už si sliním

ukazovák do vetra.

 

 

Neplač,

vlastne si ma nestretla,

neprešiel som tvojím telom,

neviem ako

dýchaš, keď si šťastná.

 

Už je jeseň,

už nás našla,

vložila si zuby.

 

Pusť ma k vode,

odpíš na list,

v ktorom som ťa ľúbil.

BÁSNICKÁ ZBIERKA: Ján Petrík nakladá svetlo do octu

Ján Petrík sa na slovenskej literárnej scéne pohybuje už štvrté desaťročie. Svojou tvorbou sa presadil na viacerých celoslovenských literárnych súťažiach. Vydal zbierku poézie Tri knihy nepokoja.

Autor Teraz.skEditor Daniel Forgács

  1. októbra 2017 14:15

Bratislava 19. októbra (Teraz.sk) - S novou básnickou zbierkou Nakladanie svetla do octu nadväzuje Ján Petrík na témy domova, vzťahov, lásky. Všetky však akoby získali pridanú hodnotu životnou skúsenosťou a dlhodobými aktivitami na našej literárnej scéne, ktoré vyústili do založenia vydavateľstva a vydávania kníh.

Satirický naturel Petríka cítiť v obrazoch o civilizácii „uväznenej v krátkych mejloch“ a „zomierajúcej v rýchlych statusoch“, vedľa Boha, ktorý nemá čas lebo v našom každodennom Matrixe „podniká“ .

Autor dokazuje, že poézia je práca na celý život, že v každej životnej etape má tvorba svoje témy a že pokojne sa tie témy nemusia ani meniť, stačí ak sa autenticky zmení uhol pohľadu.

Petríkove básne zaujmú originálnou metaforou i všadeprítomnou tematikou ľudskosti. Hľadaním človeka v sebe, v nás, v spoločnosti, v miestach mladosti, v civilizačných zmenách, v nástupe technológií. Jednoducho, vo svete, ktorý sa tak rýchlo mení, že nie je čas nájsť uspokojivé odpovede na to, či sa naozaj mení aj človek alebo je len pozícii diváka v Matrixe.

Ján Petrík sa na slovenskej literárnej scéne pohybuje už štvrté desaťročie. Svojou tvorbou sa presadil na viacerých celoslovenských literárnych súťažiach. Vydal zbierku poézie Tri knihy nepokoja.

Jeho miesto je nezastupiteľné pri organizácii literárneho života predovšetkým na Spiši, kde založil a desaťročia vedie Spišský literárny klub. Poéziu hodnotí ako porotca viacerých literárnych súťaží.

 

Nakladanie svetla do octu (FAMA art) Jána Petríka je na prvý pohľad veľmi zaujímavá zbierka. Autorova remeselnícka finesa je na vysokej úrovni a miestami pripomína poetiku Miroslava Válka či možno skôr Jozefa Mokoša – musel som dlhšie rozmýšľať, kým som prišiel na to, prečo intuitívne v porovnaní s týmito dvoma básnikmi z toho vychádza Petrík v oboch prípadoch horšie. Problémom je to, že básne zbierky často nikam nesmerujú, autor volí ako výstavbový princíp reťazenie obrazov, ktoré sú do textov nadhodené nezriedka anaforicky, teda začínajúc tým istým segmentom, čo po niekoľkých použitiach pôsobí repetitívne. V celej svojej šírke potom básne pričasto predstavujú iba sled (hoci vydarených) obrazov, ktorých spojenie však neposkytuje takú pridanú hodnotu, akú by čitateľ mohol očakávať. Vo výraze cítiť isté príliš poetické staromilstvo, čo v súčasnosti už pôsobí veľmi nefunkčné - akceptovateľné sú potom zväčša tie texty, kde je táto poetickosť vyvažovaná hravosťou cez (dô)vtipné obrazy alebo slovné hračky. Inak sa to môže zvrhnúť na melodrámu, pričom priťažujúcou okolnosťou môže byt aj nadužívanie takých konotačne stabilizovaných (ba až lexikalizovaných) výrazov ako „jeseň" alebo „anjeli“. Samozrejme, treba povedať, že zbierka má aj veľmi dobré básne, k tým najlepším podľa mňa patrí Korešpondencia (s. 11) a Čakanie (s. 32) – aby som to zhrnul, jednotlivo vedia texty zaujať a azda i nadchnúť (no možno len v nich spomínaný objekt túžby), ako celok však Nakladanie svetla do octu nenadchýna.

Matúš Mikšík: Ge-ne-ruj-ten-text-! – Nedebutová poézia 2017

(Knižná revue 7 – 8 2018, str. 33)

 

K určitému zmiereniu dochádza vo svojej druhej (respektíve štvrtej) knihe Nakladanie svetla do octu (FAMA art) Ján Petrík. Sled obrázkov sa orientuje najmä na tematické okruhy ako láska, príroda, sociálne problémy či napätie vo vzťahu k Bohu. Trápi ho faloš vo vzťahoch, ich nenaplnenosť a sklamané očakávania a s pribúdajúcim vekom pociťuje krátenie sa času a pominuteľnosť života. Zostáva mu skepticizmus, ale dospieva k určitému vyrovnaniu, pretože utrpenie je neodvratným osudom všetkých ľudí (Dedenie, Prikázanie). Zbierke však chýba výraznejší kompozičný zámer. Jeho jazyk je tvrdý, neuhladený, zadŕhavý, chvíľami hovorový; narúša prirodzenú syntax, využíva elipsy, ktorými dosahuje náznakovosť.

Martin Navrátil: Slovenská poézia 2017 (Romboid 5 – 6 2018, str. 87)