Ján Štiavnický: Zvony v srdci

10,00 

ISBN 978-80-89717-19-4

Popis produktu

FAMA art, Spišská Nová Ves 2018 .234 str. Viaz. Il.

(21 x 26)

Vydané s finančnou podporou FPU

Doteraz nepublikovaný historický román z pozostalosti autora, ktorý vznikol na základe známych faktov zo života učňa, neskôr zvonolejárskeho majstra Konráda, zakladateľa významnej dielne, ktorá sa odlievaním krstiteľníc a zvonov preslávila nielen na Spiši.

Román je pútavým osobným príbehom majstra Konráda zasadeným do udalostí, ktoré sa viažu na obdobie konsolidácie Uhorska a fungovania multinárodnostnej mestskej spoločnosti.

Súčasťou knihy sú aj dve popularizačné štúdie venované osobnosti majstra Konráda (Juraj Gembický) a zvonolejárstva a kampanológie (Gabriel Kunhalmi – Juraj Gembický).

UPOZORNENIE:

V súvislosti s váhou knihy bude poštovné a balné vyššie ako vám vypočíta systém stránky:

Pri platbe vopred: 2,55€

Pri platbe na dobierku: 3,25€

 

Ďalšie informácie

Hmotnosť 910 g
Rozmery 210 x 260 mm

Ján Štiavnický

* 11. 7. 1937 Spišské Vlachy

† 9. 8. 1993 Košice

 

V r. 1952 – 1955 študoval na Jedenásťročnej strednej škole v Spišskej Novej Vsi, po maturite sa zapísal na lekársku fakultu v Košiciach, ktorú nedokončil. V rokoch 1961 – 1966 pracoval ako vedúci laboratória v kúpeľoch Vyšné Ružbachy, od r.1966 bol vedúcim literárno-dramatického vysielania v Čs. televízii v Košiciach.

Debutoval knihou poviedok a rozprávok Šaty malej Dominiky (1971), ďalej napísal knihy rozprávok, povestí a historických noviel Kamenný kráľ, Lipenka (obe 1972), Studničky (1973), Rozprávky na každý deň (1976), Richtársky tanec, Horííí (obe 1977), Strážca pokladu (1978), Farbiar a krásna Zuzana (1984), Dobrý zmok a iné rozprávky, Povesti z dávnych vekov (obe 1985), O krásnej zlatníkovej dcére (1988) a Povesti zo Spišského hradu (1991). Pre mládež napísal romány Chlapci z Maše (1973), Modrí diabli, Martin, vydrž!, Januš z Braniska (všetky 1974), Cena priateľstva (1977); pre dospelých poviedky Zo všedných dní (1975), román Šampión (1976), knihy Do búrky (1984), Vo víchrici, Akcia „Kláštor“, Partizánsky chirurg (všetky 1986), Nevystrelený náboj (1987), Posratí Spišiaci (1994).

Pre deti napísal bábkové hry Obor a kamenár (1971) a Kamenný kráľ (1975), rozhlasové hry Odchod (1974), Kľúč (1978), Mŕtve včely (1984) a i., pre televíziu Pieseň pre teba (1970), Hodina života (1971), Učiteľ (1972), Rekord (1973).

Je autorom scenára celovečerného filmu Blízke diaľavy (1979).

Na jeho počesť sa v rokoch1994 – 2006 uskutočnilo 11. ročníkov literárnej súťaže pre mladých autorov Literárne Košice Jána Štiavnického.

Široký a dlhý spockovský dvor bol už prázdny. Ani slnečné lúče ho neosvetľovali. Dotýkali sa len striech, vyčnievajúcich komínov, slabli, lebo slnko sa chystalo každú chvíľu zapadnúť. Bola sobota a majster spolu s tovarišmi odišli do kúpeľa. Taký je zvyk i potreba očistiť telo pred nedeľou a porušiť ich mohli len nejaké mimoriadne udalosti. Lenže v krajine vládol mier, blížiace sa leto nehrozilo nijakými pliagami, v dome nebol nikto chorý, nuž sa robota skončila včaššie než po iné dni, chlapi sa najedli a postupne opúšťali dom. Najprv sám majster, potom najstarší tovariš a na samom konci posledný učeň, ktorý len privoniaval remeslu a musel pred odchodom vyzametať dielňu, dvor a pomôcť slúžke nanosiť drevo do pitvora, kde v kúte trónilo ohnisko a nad ním háky, na ktoré sa vešali kotlíky na varenie jedál.

Dvor bol vysypaný drobným štrkom a kamením. Vozy, konské podkovy, čižmy furmanov i domácich ľudí nanosili medzi ne počas jarných a jesenných dažďov toľko blata, až sa na povrchu vytvorila sivohnedá platňa, pevná ako najtvrdšie drevo. Kolesá aj toho najťažšieho voza sa do nej ani zamak nezaborili. Zato počas najhorúcejšieho leta, keď sa zdvihol vietor a zakrúžil po priestrannom dvore, roztancovali sa po ňom sivé kúdoly prachu. Stúpali nahor, tlačili sa do okien i vzadu do dielne, až to majstra Samuela Spocka nahnevalo, zamračil sa a rozkázal učňom, aby dvor dobre poliali odstátou vodou. Prach pod ňou umrel a zdvihol sa opäť až o niekoľko dní, keď tvrdý povrch vyschol a schytil sa nový vietor.

Kedysi, keď dom postavil Daniel Spock, dedo terajšieho majiteľa a majstra, vysadili na dvore po jednej i druhej strane stromy. Jablone, hrušky, slivky, ale i gaštany a topole. Ako však utekali roky, páľava z dielne a smradľavý dym im prospievali stále menej a menej, stromy krpateli, schli a v tuhých zimách sa pod návalmi snehu lámali, aby nakoniec skončili na ohnisku. Vzdorovala len stará hruška hneď za bránou naľavo. Kôra na kmeni stvrdla, zhrubla, jar čo jar zakvitla, ale veľa ovocia sa na nej neurodilo. Zato veľkú radosť z nej mali vtáky, najmä vrabce. Pousádzali sa na riedkych, poprehýbaných konároch, čvirikali, hádali sa, aby sa naraz zdvihli a odleteli ponad končisté strechy kamsi do poľa. Inokedy sa vrhli rovno na dvor a trepali sa v prachu ako ryby vyhodené na breh rieky. I teraz ich niekoľko poskakovalo z miesta na miesto a na vyzametanom povrchu hľadali niečo do zobáka. No našli tu iba drobné semiačka. Zrno na spockovskom dvore nikdy nebolo. Do komory pred zimou sa vozila hotová múka, proso, krúpy, vyúdené mäso a slanina, ale zrno tu nemalo miesto. Načo aj, keď sa ním nakŕmil statok a zasa by sa muselo odvážať do mlyna na zomletie?!

Konrád sa cez otvorené okienko díval na vrabcov a do rozviazaného koženého mecha si ukladal svoj neveľký majetok. Niekoľko plátenných košieľ, hrubšie nohavice zo súkna a ešte jedny z kože, ktoré sa používajú pri ich remesle, keď sa začína odlievanie, aby odskakujúce hrubé iskry a uhlíky neprepálili plátno a nedostali sa až na holú kožu. Čím viac vecí sa strácalo v mechu, tým mu ruky častejšie ovísali, bol čoraz zamyslenejší. Darmo, osem rokov robil u majstra Samuela Spocka. Nie je to krátky čas. Či si to chce alebo nechce priznať, pospájalo ho s ním i s ostatnými ľuďmi v dome množstvo viditeľných i neviditeľných nitiek. Ťažko sa teraz trhajú a ešte ťažšie sa bude na všetko, čo v spockovskom dome prežil, zabúdať. Ale ani ostať  tu nemôže. Rozhodol sa, odíde, už aj preto, že sa dohovoril s bratmi Jánom a Mikulášom, ktorí prídu za ním, aby sa usadili v inom meste. V ktorom, to ešte nevie on a ani oni. No rozhodne pôjde na východ, kde je o majstrov jeho remesla veľká núdza. Každý o tom hovorí, tovariši, ktorí odtiaľ prichádzajú, kupci, tí veční pútnici z mesta do mesta, z jarmoku na jarmok, ale hlavne študenti, ktorí prichádzajú na tunajšie univerzity, aby sa zdokonalili v nemčine a doplnili si tamojší jazyk i latinčinu naučenú na tamojších školách.

Potriasol hlavou, aby zahnal nové a nové vlny dotieravých myšlienok, nechal otvorený mech na nízkej lavici, prehodil si cez plecia ľahký kabátec a vyšiel na dvor. Vrabce, ktoré poskakovali kúsok od neho, sa zdvihli a preleteli naspäť na hrušku. Trepotali krídlami a čakali, kým sa dvor uvoľní, aby mohli na ňom sami gazdovať. Ponad strechy sa ťahali riedke obláčiky, možno sľubujúce v noci alebo zajtra predletný dážď. V pitvore slúžka hrkotala riadmi. Vôňa pečienky sa len slabo ohlášala, ale Konrád vedel, že jej bude pribúdať. Dozaista sa na stole objavia aj iné, sviatočnejšie jedlá, džbány s pivom a vínom, všetko na jeho počesť a rozlúčku, lebo zajtra si už s ostatnými nesadne k nedeľnému stolu po veľkej svätej omši.

Spomenul si, ako prvý raz vošiel do Spockovho domu cez ťažkú okovanú bránu, nad ktorou je do kameňa vyrytý polzvon s trochu predĺženým srdcom. Cestou do Magdeburgu ho dobehla búrka, strašne lialo a kým došiel k bráne a zaklopal klopadlom, premokol do kostí. Triasol sa od zimy, drkotal zubami a mal čo robiť, aby povedal slúžke, ktorá mu prišla otvoriť, že sa chce rozprávať s majstrom Samuelom Spockom. Nechala ho čakať pod drevenou strieškou z vnútornej strany, a stratila sa v padajúcej mokrote. Majster sa vynoril z hustých kvapiek ako prízrak. Hlavu mu zakrýval široký klobúk, tvár sa strácala v bohatej brade, len modré oči sa prenikavo upreli na Konráda. Zástera z kože akoby mu trochu ťahala hlavu a plecia dopredu.

- Kto si? - spýtal sa majster Spock rovno a ostal stáť na daždi krok-dva pred ním.

- Konrád Gaal, - predstavil sa, a keď majster mlčal, pokračoval: - Rád by som u vás robil ako tovariš a zhotovil majstrovský kus.

- Zvon...?

- Zvon...!

- Trúfaš si?

- Trúfam.

- U koho si sa vyučil?

- U majstra Gašpara Heinika.

- Nepoznám, - stiahol si Spock prstami kvapky dažďa, ktoré sa zachytili v hustej brade. -

- Zvonolejár?

- Nie.

- Čo teda?

- Len kovolejár.

- A čo ste u neho odlievali?

- Všetko, čo si kto objednal.

- Taká odpoveď sa mi nepáči, - zamračil sa majster. - Všetko je ako nič.

- Najčastejšie kotly, riady, ozdobné hlavice na brány, svietniky a lampy do kostolov.

- Kanóny...?

- Nie. Majster Heinike tvrdil, že vo svojej dielni nebude odlievať nič, čo by zabíjalo ľudí. Bol to dobrý kresťan.

- Zdá sa, že i múdry človek, - doložil Spock, nadvihol ruku a vyzval Konráda: - No poď!

- Zoberiete ma? - spýtal sa s radosťou v hlase.

- To som nepovedal...

Kráčali cez dvor, dážď sa im lial na hlavy, ale majster Spock vôbec nemyslel na to, že by mohol ísť i popri múre, kde sa ťahal suchý pás chránený zhora predĺženou strechou, ktorá končila masívnou rínou vypľúvajúcou vodu do veľkého suda na konci dvora. Sud bol už plný a voda čľapotala cez okraje. Striasol sa pri predstave, že by sa v takom sude mal vykúpať.

- Je ti zima? - spýtal sa majster Spock.

- Premokol som.

- No a? Chlap má niečo vydržať. V horúčave i v zime. Niekedy ti horí tvár od páľavy, kým nohy ti mrznú. Ak na to nie si zvyknutý, škoda s tebou hovoriť.

- Niečo vydržím, - odvetil, hlasno kýchol a trochu zaostal.

Majster Spock nespomalil, Konrád ho musel dobehnúť, a keď došli k veľkej kope zosypanej rudy, siahol na väčšiu hrudku, poobracal ju v dlaniach, obtrel o zásteru a podal mu ju.

- No... - zatiahol basom a naklonil sa ku Konrádovi: - Povedz, čo to je?

- Medená ruda, - odvetil, keď mal istotu, že sa nepomýlil.

- Dobrá? Bohatá?

- Nie najlepšia. Je v nej dosť železa i cínu. Keď sa roztaví na bronz, bude síce tvrdý, ale krehký. Taký sa potom ľahko láme i z okrajov sa neraz kúsok odštiepi.

- Čo by si urobil, aby bol kujnejší?

- Ja..?

- Teba sa pýtam!

- Pridal by som doňho lepšiu, čistejšiu meď. I farba na povrchu by potom bola krajšia. Červenšia. Keď sa vyleští, svieti na slnku ako čisté zlato. Z takého bronzu sa dobre odlievajú i ornamenty a písmená.

- Dobre, - prikývol majster Spock. Vzápätí sa obrátil a zavolal do hĺbky dielne: - Karol...!

Z prítmia sa vynoril vysoký chudý tovariš s veľkou sánkou a s vlasmi svetlými ako ľan, ktoré sa vlnili ešte i okolo klobúka posoteného do čela.

- Potrebujete niečo, majster? - spýtal sa a preskočil očami na Konráda.

- Nový tovariš... Zaveď ho do svojej izby, budete bývať spolu. Ostala tam voľná posteľ po Gustávovi. Ak nemá, nech mu Berta donesie niečo suché na prezlečenie.

- A lajstre od bývalého majstra nechcete vidieť? - začudoval sa Konrád.

- Lajstre? I na tie príde rad. No koľko z remesla vieš, to sa ukáže až tu v dielni.

- Tak poď, - vyzval ho Karol a medzi perami ukázal dva rady konských zubov. - Vyzeráš ako kura, na ktorú zabudol kohút a ostala celú noc na daždi. No Berta ťa dá do poriadku, neboj sa. Je nám všetkým ako mama. Nakoniec, sám to poznáš najlepšie.

Karol mal pravdu. Tučná Berta, ktorá chodila na krátkych nohách ako kačka, len ľútostivo zalomila rukami nad jeho mokrým oblečením. Hneď a zaraz sa Konrádovi rozkázala zobliecť, priniesla mu čistú a teplú košeľu, ale ešte skôr, ako si ju na seba natiahol, musel sa dobre vyutierať hrubým a drsným plátnom. Medzitým sa v peci rozhorel oheň a na stole sa objavilo horúce mlieko s posúchmi pokvapkanými roztopeným maslom. Vydrhnutá pokožka akoby sa rozhorela. Po jedle sa Konráda zmocnila únava, oči sa mu zatvárali a nohy stratili zvyčajnú pevnosť.

- Len si ľahni, - ukázala Berta na pripravenú nízku posteľ. - Dnes už do dielne i tak nepôjdeš. Večer potom príď s ostatnými na večeru.

- Radšej by som...

- Rob, čo ti kážem, - prehradila mu svojimi širokými bokmi dvere. - Ledva sa pozeráš na svet. Čo chceš, aby si sa hneď prvý deň popálil alebo, nedajbože, prišiel k ešte väčšiemu nešťastiu?

Počúvol ju, ľahol si a vzápätí zaspal. Ako neraz v poslednom čase sa mu snívalo, že odlieva veľký zvon, len srdce k nemu chýbalo. Plakal kvôli tomu ako dieťa, ale nie a nie ho nájsť, hoci vedel, že železné srdce vykoval už predtým. Naveľa-naveľa pokľakol vedľa zvona, zopäl ruky a začal sa modliť: „Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa meno tvoje...“ Počul v polospánku čiesi kroky, sen sa rozplynul, ale prebrať sa neprebral.

(Kniha zatiaľ nebola recenzovaná)