Vypredané!

Mária Hajičková: Sudeťáčka

7,00 

ISBN 978-80-971171-2-2

Nie je na sklade

Popis produktu

Spišská Nová Ves, Vl. nákl. vo FAMA art 2012. 128 str. Viaz.

Druhý román nateraz menej známej slovenskej autorky, ktorá do našej literatúry prináša príbeh lásky dvoch mladých manželov z prelomu 50-tych a 60-tych rokov 20. stor., kedy aj do osudov ľudí na východe Slovenska zasiahla tzv. industrializácia. Počas nej sa na prevažne poľnohospodárskom východe republiky začal budovať priemysel, čo tamojším ľuďom prinieslo nielen prácu ale aj úplne iné podmienky spoločenského a rodinného života. Tie sa v Hajičkovej románe odrážajú predovšetkým v podobe stretov medzi životom domácich, tradíciou poznačených obyvateľov a ľuďmi, ktorí prišli pomôcť budovať fabriky z už inakšie zmýšľajúcich Čiech. Román je tým prvým románom, ktorý sa – našťastie bez spolitizovania – dotýka témy tohto obdobia našej histórie.

 

Ďalšie informácie

Hmotnosť 276 g
Rozmery 150 x 215 mm

Mária Hajičková

 

Podnikateľka v oblasti cestovného ruchu s bohatými životnými skúsenosťami ženy žijúcej dlhé roky na východe Slovenska, ktoré zúročila už v debutovom románe Čiarka v súvetí (Šafran, Abrahámovce 2010). V roku 2014 vydala román Sudeťáčka (FAMA art, Spišská Nová Ves).

Sudeťáčka

(Úryvok)

Zo zadného dvora počul detský džavot, ale už aj Ilonkin hlas. Nemýlil sa, bola to ona, obklopená kŕdľom detí. Tento pohľad ho potešil, vylúdil mu úsmev na tvári, ale od prekvapenia sa nedokázal bleskovo sústrediť. Ostal stáť ako prilepený. Ilonka, aj keď len dvadsaťosemročná žienka, pripomínala mu skôr zúboženú starenku. Zdalo sa mu, že odkedy ju nevidel, sa aj zmenšila. „Pred piatimi rokmi bola isto vyššia“, prebleslo mu. „A tiež vystretejšia. Teraz je ako uzlík nešťastia. A deti? Šesť popri nej, siedme na rukách".
„Ach, Ilonka,“ konečne sa spamätal a rázne im vykročil oproti. Zastala, od prekvapenia vykríkla a vzápätí sa srdcervúco rozplakala.
Chvíľu trvalo, kým ju utíšil. Aj on sám ťažko potláčal emócie a zmiešané pocity. Deti ostali celý čas tichučko, boli veľmi poslušné, na jeho vkus až utiahnuté a bojazlivé. Keď im porozdával sladkosti, slušne poďakovali a ihneď to kamsi odniesli. Potom si ho už len tajomne premeriavali, ale všetko bez jediného slovíčka. Prehovorili len vtedy, keď im položil nejakú otázku.
„Máš milučké detičky, Ilonka,“ pochválil ju.
„A to je aj všetko, čo mám, Miško,“ opäť sa rozplakala.

Po malom a skromnom obede poslala deti na dvor, najmenšiu Katku uložila. Michal sa nestačil čudovať všetkému, čo videl. Príkazy a pokyny sa plnili bez odvrávania.
„Ilonka, vždy je to tak?“
Nepochopila.
„No, či sú vždy také poslušné?“ milo sa usmieval.
„Áno, Miško, ony áno,“ smutne odvetila, ale hneď zvrtla tému na neho.“ Ale čo ty? Ty sa pochváľ.“ Mierne sa zapýrila. Pochopil. Nechcela na seba upriamovať pozornosť, ale to Mišo ani nechcel. Stačila len krátka chvíľa, aby si vytvoril obraz o jej živote.
„Ja, Ilonka?“ milo sa na ňu usmial. „Ako vidíš. Vrátil som sa. Stále ma to ťahá iba tu, domov. Celých päť rokov som čakal na tento okamih. Cnelo sa mi aj po tebe,“ jemne ju uštipol na líčko.
Ilonka sa zrazu zapýrila, začala si hrýzť pery a oči jej zvlhli. Michala tou svojou náhlou zmenou celkom zmiatla. Očakával inú reakciu.
„Ilonka,“ tíško ju oslovil. „Povedal som niečo nevhodné?“
„Ach, Miško, čo len urobíme?“ preľaknuto šepkala. „Je nás tu veľa.“
Až teraz pochopil, o čo tu vlastne ide. Tvár sa mu rozžiarila úsmevom. „Ale, Iľka, len sa ty nič neboj," hladkal ju po pleci. „Ja bývanie mám."
Ilonke odľahlo, líčka zrumeneli a jej smutné, veľké oči zrazu ožili.
„Idem na nábor do fabriky,“ rýchlo pokračoval, aby jej dodal istotu. „Mám robotu, aj bývanie." Rozhovoril sa o svojich plánoch a nádejach, o všetkom, čo v budúcnosti zamýšľa.
„Ja už viem aj čosi robiť,“ huncútsky sa pochválil. „Chodil som tam do školy. Veď vieš? Keď sa nedalo tu, vyskúšal som v Čechách. Na Sudetoch. Veru, čomusi som sa aj priučil.“ Opäť ju šibalsky uštipol.
„Takže si strojár?“
„Čosi také. Skôr zámočník - opravár.“
„No, budeš veľký pán,“ teraz ho už potľapkávala ona a rýchlo dodala: „Veď už teraz si,“ chválila. „Aký si len vyobliekaný,“ premeriavala si ho s láskou a obdivom.
„A čo, Miško, si sám?" zaskočila ho.
Oči zúžil takmer do štrbiniek a na perách mu zaihral huncútsky úsmev. „To ťa zaujíma, čo? To by si chcela vedieť?“
„To by som chcela. Veď roky už máš, teda dúfam, že čosi plánuješ, alebo...“
„To mám, Ilonka. O dva roky štyridsiatka,“ spokojne odvetil, aj keď vedel, že očakávala inú odpoveď.
„Tak?" nedočkavo vyzvedala.
„Tak áno, som ženatý,“ pyšne vyhlásil. „Nie dlho, ale som.“ Konečne ju uspokojil a vyprovokoval k ďalším otázkam.
„A kde si ju len nechal? Tam?“ vyvalila na neho okále.
„Zatiaľ tam, ale keď to tu pozariaďujem, príde aj ona.“
„Miško, hádam máte už aj dieťatko?“
„Áno, Ilonka.“ Tu sa rozosmial. „Už aj veľké. Len si predstav, má už desať rokov." Posledné slová jej takmer pošepol, čím ešte viac vystupňoval jej zvedavosť a údiv. Spozornela, nechala si to prejsť hlavou, ale vzápätí sa rozosmiala.
„Ale, no, neblázni," potľapkávala ho. „Tak máš?" Opäť zvážnela.

Zatiaľ žiadne recenzie