Name: Mária Jankalová-Vaškovičová: Smädné studne
Price: 5.00 EUR
Availability: InStock

Popis produktu

Mária Jankalová-Vaškovičová: Smädné studne

FAMA art, Spišská Nová Ves 2017. 70 str. Viaz., Il.

(14,5×16)

Tretia zbierka básní, v ktorej autorka nadväzuje na osobnú lyriku svojej predchádzajúcej poézie.

Tematicky sa orientuje na rodný kraj, na spomienky a vzťahy k najbližším osobám, s ktorými v ňom žila, i na terajšie rodinné väzby. Jej poetika je založená na jemnej lyrickej, zväčša prírodnej metafore, ktorou citlivo, ale dynamicky zachytáva svoje spomienky i realitu vnútorného, osobného sveta. Aj preto má silu zovšeobecnenia privátnych úvah a postrehov, čím dokáže byť bytostne blízka každému vnímavejšiemu čitateľovi.

Ďalšie informácie

Hmotnosť	170 g
Rozmery	145 × 160 mm

Mária Jankalová-Vaškovičová, rod. Zimermanová (1962)

Žije v Gelnici. Publikovala v Novom slove mladých, Slovenských pohľadoch, Romboide, Dotykoch, Literárnej prílohe Smeny, Literárnom týždenníku, v zborníkoch Východoslovenského vydavateľstva a v zborníkoch Spišského literárneho klubu.

Vydala zbierky básní Zastávka na znamenie (Bratislava, Smena 1990), Napospas vetru, vode (Levoča, Modrý Peter 1996), Smädné studne (FAMA art, Spišská Nová Ves 2017).

xxx

Tak prenikavo sneží pokoj,

že ťa mám na krajíčku.

Už môžeš.

Už sa mi pravda nezahmlieva.

Na dlani

jedna, čisto biela.

Od mala.

Pán Boh nám pomáhaj!

Lúpanie kukurice

Mám plnú náruč šúpolia.

Myslela som,

že zabolia

rozlúčky s minulosťou,

ale len ceria žlté zuby.

Prechádzam po nich

s dôverou ľúbiť

hlboké brázdy

v nás.

Domov

Keď si už všetko pozberáš

a zostane len na šípkový čaj,

nechám si prestrieť husou kožou,

po malých dúškoch si ťa dám.

Zo dvorov hlasno kvíli drevo,

až reže na klátiky hmlu.

Zatváram bránku za jeseňou,

nech do mňa mrazy nevojdú.

A potom dlho stojím,

na konci so silami

ako mamin obraz vyšívaný

po nociach.

Zasnežená polnočná.

...

K Haľamovej subtílnej poézii má blízko aj Mária Jankalová-Vaškovičová, ktorá svoju druhú zbierku Smädné studne (FAMA art) založila na jednoduchom koncepte, krúži okolo svojich tém a obmieňa dookola tie isté motívy – studňa, voda, rieka, pamäť, smäd, spoveď atď., ale pridružuje k nim nové odtiene. V prvom z dvoch cyklov Dná sa vyrovnáva so strácaním blízkych, zabúdaním a osamievaním (Husle, Mamča). Osviežuje si drobné životné spomienky, rituály, zvyky a výjavy z vidieckeho života (lúpanie kukurice, Zabíjanie kohúta) a práve voda napája smädnú studňu pamäte. Druhý cyklus Vietor trošku čerí hladinu stojatej vody a prináša nádej na nový začiatok (Žena, báseň s incipitom Nejde o strom), obrátenie sa k prítomnosti a pretváranie samoty. A aj keď sa už objavujú myšlienky na smrť, jej zbierka je prejavom dôvery v život. Jankalová-Vaškovičová nesentimentálne rozvažuje o životných ťažkostiach, jej obraznosť je tradičná a priezračná, verš je voľný so sporadickými asonanciami.

Martin Navrátil: Slovenská poézia 2017 (Romboid č. 5-6/2018, str. 87)