Pavlíková, Lucia: Žena z konzervy

5,00 

ISBN 80-969371-1-1

Popis produktu

Polygrafprint Prešov, 2005, 50 str, Il., brož.

Debut poetky, ktorá sa v slovenskej literatúre prostredníctvom regionálnej tlače, Nového slova, Slovenského rozhlasu, viacerých zborníkov a antológií etablovala už v osemdesiatych rokoch.

Jej zbierku tvoria predovšetkým básne intímnej lyriky. Ich pohľad pritom nie je zameraný len do „konzervy“ (vnútra) ženy. Rovnako tak nazerá do sveta muža, aby si bližšie všíma citlivosť ich vzťahov.

S ilustráciami a v grafickej úprave Radka Hromádku je zaujímavým knižným počinom, ktorý stojí za pozornosť všetkých, ktorí majú radi poéziu.

Ďalšie informácie

Hmotnosť 144 g
Rozmery 20 × 20 mm

Lucia Pavlíková (1969)

Žije v Rožňave, venuje sa poézii. Publikovala v regionálnej tlači, v literárnej prílohe Východoslovenských novín, v Novom slove, Literárnych krokoch, v Slovenskom rozhlase a vo viacerých zborníkoch a antológiách. Je trojnásobnou laureátkou Literárnej súťaže Pavla Dobšinského a dvojnásobná laureátka súťaže Tak píšem ja v Žiari nad Hronom.

Zbieram lásku

na horšie časy

vážim spomienky

v tlkote slabín

Máš veľké

tabakové

oči

virtuózne prsty

Cassanovu

a

nedočkavý zápisník

 

Archivuj ma

 

 

***

s pod vrchnáka

bodkovaného hrnčeka

vdychujem tvoju dušičku

rozomletú

do drobných

lístočkov

liečivého čaju

 

dávno si nebol

minul sa

ľubovníkový

 

 

Had

plazíš sa do mňa

usmiatymi zubami

trháš

môj spánok

keď pôjdeš

zamkni

 

dospávam

 

 

Keď

mi škrabkáš

chrbát

myslím na iných

mužov

vzrušuje ma

že si na to neprišiel

 

kto vie

komu škrabkáš chrbát

ty

 

 

***

bozkal ju

v bráne kostola

preskakoval

kaluže

trhal vlčie maky

pršali jej

pod tričko

 

v rozkvitnutých

púčikoch

kože

anjelovi opŕchli

krídla

 

tráva

voňala

ľuďmi

***

Lucia Pavlíková otvára svoju „konzervu” zvnútra. Kľúčom k nej sú básne tejto zbierky. Nám, ostatným, stojacim okolo otvárajúcej sa konzervy, stačí čítať slová. Tie, pospájané do viet, básní a do kompaktnosti celej zbierky, sú našim nástrojom, ktorým odhaľujeme Ženu z konzervy.

Názvu sa netreba čudovať. My všetci máme podobné konzervy a je len na nás, či ich niekedy otvoríme. Je tiež len na nás, komu a akou formou rozpovieme viac z toho, čo vidíme iba vlastným pohľadom do svojho vnútra. A poézia je vynikajúcim otváračom, ktorý môžeme pre tento účel použiť. Ponúka totiž viacero výhod: neurčitú mieru využitia autorovej fantázie, bohatú obraznosť, ktorá pomáha zakryť javy príliš zreteľné a naopak pomenovať nekomentovateľné a napokon, poézia ponúka i estetické vyžitie. V prípade básní tejto knihy musíme za poéziou hľadať ženu. Ženu, ktorá je raz „Hašterivá / Zlá / Hlúpa”, inokedy je to zas „Krásna múdra žena“, ale v konečnom dôsledku je to vždy ona, ktorá ochotne ponúka veci zo svojho vnútra čitateľom zbierky.

Citlivá osobná spoveď Lucie Pavlíkovej ponúka priestor pre prezentáciu širokého spektra pocitov, ktoré sa súhrnne a možno trochu zjednodušene a banálne označujú ako láska. Preto sú jej výpovede orientované predovšetkým k mužovi, ktorý nakúka do jej vlastnej konzervy. Nahliada do nej a je do nej vťahovaný, aby mohol spolu so ženou „pochytať tú lásku / do štyroch rúk“. A zároveň sa aj žena snaží nahliadnuť do muža. Je to teda akési vzájomné pozorovanie sa, neuspokojujúce, pretože sa zdá, že ani jeden z nich nedokáže vidieť všetko, čo by chcel: „Keď / mi škrabkáš / chrbát / myslím na iných / mužov / vzrušuje ma / že si na to neprišiel //...“ Práve neschopnosť vidieť do „konzervy“ toho druhého využíva Lucia Pavlíková na vypointovanie básne a častokrát svoje verše píše tak, aby jej zostal priestor na prekvapujúce rozuzlenie v nasledujúcom riadku: „...// kto vie / komu škrabkáš chrbát / ty.“

Prekvapuje ma, ako úprimne hovorí autorka o detailoch ľúbostných vzťahov, o detailoch, o ktorých ženské autorky obyčajne mlčia. Vždy sa jej však podarí dodržať hranicu, ktorej prekročenie by znamenalo skĺznutie k prílišnej citlivosti, či naopak expresívnosti. Úspešne sa vyhýba nadmernej sentimentálnosti, akoby otvor do jej konzervy bol práve postačujúci. Rovnako prirodzene píše o pozitívnych i negatívnych situáciách spolužitia muža a ženy, no tento fakt ju neobmedzuje a jej postoj je vždy stručný, nepatetický a jasne preukázateľný (napr. ...v jamke brady máš penu / zubnú pastu na lakti / cudzie nechty / pod tričkom / ani vôňa nie je moja // zhasni...).

K tej správnej otvorenosti jej knižnej konzervy pomáha i jej obraznosť. To, čo by bežný súčasník vyjadril sledom expresívnych slangových výrazov, namieša Lucia Pavlíková ako koktail metafor vytvorených z emocionálne neutrálnych slov. Dokáže tak opísať aj situácie, ktoré sú veľmi intímnymi. Autorka často hovorí aj vtedy, keď nechce povedať nič, a vtedy ponúkne priestor fantázii čitateľa: „...Bolo to ako povodeň / len som ti pozrela do očí / len som si predstavila / len v myšlienkach...“ Pri svojich obrazoch prudko strieda rôzne typy vnemov (napr. „vôňa čučoriedok / v tvojich očiach“, či „v dusne leta / pichľavosť slnečníc / horkosť hliny“), takže máte pocit, akoby ste jej pocity naozaj prežívali naplno všetkými zmyslami. V jednu chvíľu zacítite vôňu kávy, ktorá je „rozliala / nad stromami“, a hneď na to vidíte kľukaté výhonky a vnímate páľavu rozžeraveného dychu. Schopnosť spájať zdanlivo nespojiteľné využíva autorka dokonale a až potom si uvedomíte, že poézia sa nemusí uberať len smerom k absurdnosti, pretože jej možnosti sú vyčerpané. Tak na vás môže počas čítania žmurknúť polievka, vidíte ako sa fúzy „vježia“ do úsmevu, alebo cítite trávu voňať ľud mi.

Obraznosť zároveň udržiava konzistenciu zbierky. Keď v tretej časti ustúpi autorka od tém, ktoré mapujú vzťah muža a ženy, jej výpoveď pôsobí presvedčivo naďalej, hoci sú v nej opísané spomienky na rodinných blízkych a na detstvo.

Ženu z konzervy určite neodhalíte celú. Odhalíte z nej len toľko, nakoľko vám to ona sama dovolí. Prežívanie jednotlivých okamihov jej života dokážete s textami básní precítiť veľmi hodnoverne a súčasne s pocitom, že nejde o denníkové výlevy mladej romantickej ženy. Lucia Pavlíková vsadila na autentickosť, ktorá nie je obmedzovaná ničím, iba fantáziou čitateľa. Napriek tomu jej emocionálna paleta je komplexná a vďaka priliehavým slovám mimoriadne účinná. Letíte po veršoch, ale tie sa nestrácajú, ostávajú vo vás a nenechávajú vás chladnými. Celkom nenútene, ako by mimochodom sa vám vryjú pod kožu. Čítate báseň a vaša predstavivosť akoby si uchlipkávala so silnej čiernej kávy. Vnímate pocity, ktoré sa vo vás prebúdzajú a ochutnávate aj z nich. Pomaly, po dúškoch. Neodoláte im. Ženu z konzervy neodhalíte celú, ale obsah „konzervy“ Lucie Pavlíkovej vás určite zasýti.

Žena z konzervy - doslov

Martin Dzúr

 

Blízke a vzdialené svety súčasných poetiek

Lucia Pavlíková: Žena z konzervy

Prešov, Polygrafprint 2005

  Hašterivá, zlá, hlúpa“ je žena z konzervy Lucie Pavlíkovej. Má „ťažký dotyk“ a ráta „nové odpúšťania a pravdaže staré sny“. Vo „veľkých tabakových očiach“ vie čítať nedospané rána, vyprchanú kávu a modré pondelky. A na jej cestách ju vždy počká iba Kerouac.

Čítať túto ženu z konzervy znamená nakúkať do jej pocitov. Sú jemné, citlivé a plné krehkého ženstva, ktoré potrebuje cítiť lásku (bež mi oproti / túžim pochytať tú lásku / do štyroch rúk). Pavlíková sa nemusí na nikoho hrať, vyrovnáva sa so vzťahmi okolo seba, vyberá detaily, všíma si to najobyčajnejšie a potom píše. Jej básne sú zrazu mozaikou kratučkých príbehov a situácií, ktoré nám pootvárajú vrchnák aj do nášho vlastného vnútra, do našej skrytej konzervy.

Táto poézia sa zakladá ešte na jednej vlastnosti – potrebe byť sem-tam v novom a intímnom vzťahu nielen so svojimi blížnymi, s mužom, ale aj sama so sebou. Sila básnického výrazu vychádza u autorky z už spomínanej autenticity a prirodzenosti. Všetky fragmenty mozaiky tak nadobúdajú novú kvalitu: vieme ich stotožniť aj s našou vlastnou skúsenosťou.

Obraznosť, ktorú Pavlíková používa, akoby pochopila, že láska, vzťah muža a ženy, detstvo, túžby a všetko to ostatné sú pre poéziu témou a nie samotnými básňami. Jej poetické nazeranie na skutočnosť ju tak nemôže sklamať. Najsilnejšie sa to prejavuje v druhej a tretej časti, v silne vypointovaných básňach, napr. (Keď mi škrabkáš / chrbát / myslím na iných mužov / vzrušuje ma / že si na to neprišiel // kto vie / komu škrabkáš chrbát / ty). V týchto textoch sa potom často dostáva do popredia už z predchádzajúcich veršov citeľná erotickosť. Tretia časť pôsobí najvyspelejšie. Príjemne završuje knihu a zdá sa, že aj jednu etapu v živote autorky.

Lucia Pavlíková je v poézii prirodzená, nenútená, pôsobí žensky a je svojská. A to sa dnes nevidí tak často.

Knižná revue 2006/05 z 30. 3. 2006

Radoslav Tomáš