Akcia!

Štefan Šimko: Pasenie mamutov

7,00  4,00 

ISBN 978-80-971129-2-9

Popis produktu

Spišská Nová Ves, Vl. nákl. vo FAMA art 2012. 106 str. Viaz.

Prvá zbierka poviedok autora, ktorý bol ocenený na viacerých celoslovenských literárnych súťažiach a iných fórach nielen ako prozaik ale aj ako rozhlasový scenárista a dramatik.

Kniha je pre čitateľov ponorom do kalných vôd ľudských ne-vzťahov a spodných prúdov, ktoré tečú v človeku, v jeho rodine a mieste. Autor v nej s odstupom chladného pozorovateľa popisuje kazovosť charakterov a bezcieľnosť bytia svojich postáv, ktoré sú zasadené v gobelíne tkanom z pradávnych pradien, pôvodných symbolov a protikladov.

Napriek všadeprítomnej vážnosti tém nestráca autor zmysel pre hru a vtipnú koloratúru poviedky, čím ich naoko odľahčuje ale nezbavuje kritickosti svojho oka.

 

Ďalšie informácie

Hmotnosť 333 g
Rozmery 210 x 210 mm

Štefan Šimko (1956)

 

Skúsený prozaik a dramatik potvrdil svoju umeleckú kvalitu víťazstvom vo viacerých literárnych súťažiach (Chalupkovo Brezno, Gorazdov Prešov, Artur, Slovenské učené tovaryšstvo Trnava, Jurinova jeseň a i.).

Svoju tvorbu publikoval v Slovenskom rozhlase, RAK-u a Učiteľských novinách.

V roku 2009 jeho divadelnú hru Koperdani úspešne inscenoval súbor Hviezdoslav. Hra bola na Scénickej žatve 2009 ocenená Cenou za scenár. Pre deti napísal hry Janko ½ JenkoKmotra smrť3 fontainovkyŠibnuté počítadlo a iné hry.

Debutoval zbierkou poviedok Pasenie mamutov (FAMA art, Spišská Nová Ves 2012).

Katherin Steinstern
(Úryvok)

Deň je prázdny
noc je pustá
telo mám
jak hladné ústa
Znie to bluesovo. Som ženské zviera priviazané na reťazi a píšem si denník. Teraz, po štyridsiatke. Klietku mám ozdobenú podľa vlastného vkusu. Decentne. Najradšej by som všetko preniesla do jej stredu a podpálila. Vypila všetok alkohol. Všetko postriekala farbami. Zohavila. Keď vravím všetko, myslím všetko od pätnástich podnes. Odkedy som stretla Jozefa.
Pozerám do zrkadla. Secesný rám – mosadz, originál zo starožitníctva. Môj svet sa skladá z takýchto vecí, vecičiek, zo mňa, z ticha, vlastného hlasu. Dobre vyzerám, nestarnem. Som šťastná, dobre som sa vydala. Hovoria mi kamarátky. Som súčasťou Jozefovho pohodlia, Jozefovho spoločenského života. A niekedy aj intímneho. Som jeho reprezentantkou. Pozná moje prsia, moje brucho, moje stehná. Všetko. Dávno to spálil uprostred svojej klietky
Noc je sieť
a ja som ryba
nemôžem sa voľne hýbať
Vyviezol ma na chatu. Vlastne... je to stará drevenica na konci mesta. Pamätá si čas, kým sa stala súčasťou vznikajúcej baníckej osady. Nik ju nezbúral, sama sa rozpadávala. Jozef mi ju daroval. Dávam ju do poriadku z jeho peňazí, takže preto občas povie: Ideme na našu chatu. Našu zdôrazní. Dovezie ma, odráta mi peniaze, auto ticho zavrčí, odvezie ho do inej dimenzie. Zariaďujem si miesto emigrácie. Vďační bývalí baníci vďačne prídu, poradia, pozháňajú, urobia všetko pre bohatú paničku z mesta. A čudujú sa starine, ktorú hromadím ako v múzeu. Veci, ktoré oni predávajú, ja kupujem. Čistím a odstraňujem falošné nátery. Všetky vrstvy až po pôvodný materiál. Svoj dnešok po svoju minulosť.
Večer mi Jozef zavolá, telefonicky pobozká na dobrú noc. V pozadí počujem hlasy. Sedím na briežku, pozerám do oblohy a snažím sa ju zachytiť. Neplačem, nehľadám náhradu za Jozefa. Nemyslí si, že by to bolo vhodné teraz, keď máme všetko usporiadané, pravidelne sa odohrávajúce.
Krídla motýľov
roky omylov
do vitrín zavreté
už je po lete
Mám toľko času. Byt v meste som uzavrela ako prečítanú knihu. Všetko pozakrývané bez jedinej stopy prachu. Čiernobiely film. Hlavná hrdinka odchádza na vidiek. Jozefovo auto so šoférom čaká pred vchodom paneláku, v ktorom bývame. Jozef má taký názor. Netreba ukazovať, koľko máme. Aj preto je auto bežným typom bežného občana. Aj šofér je bežný ujko. Pozná skratky, takže na výpadovke je hlavná hrdinka čoskoro. Má v sebe pokoj. Vysoký, štíhly, vyumývaný. Pred odchodom sa hrá s vlasmi, vyhrabe náhrdelník – starú bižutériu z jemnučkých sklíčok. Je spokojná. Auto dochrčí pred drevenicu, aby z neho vystúpila a vliezla do iného sveta.
Podvečer chodievam na miestny cintorín. Predstavujem si, že tu má niekoho niekto z rodiny. Napríklad Jozef. Stretávam ľudí, ktorí napriek tomu, že ma poznajú, udivene kývnu hlavou. Pozdrav im skysol v hrdle. Usmievam sa. Cítim, že pripomínam bláznivú ženskú. Možno  tu predo mnou jedna bola.
Na život mám
ostré nože
zachráňte ma
Pane Bože
Brána na cintoríne chýba. Predali ju do šrotu. Chodníky sú zarastené trávou, ktorá zovšadiaľ trčí ako Jozefovo večerné strnisko. Z osady za cintorínom počuť spev, krik, falošnú gitaru. Čítam mená na náhrobkoch. V novšej, menej zarastenej časti ležia ľudia, ktorých priezviská sa vyskytujú kdekoľvek. Ľudia a ich život so smrťou zanedbaný v spiacom sparne pondelkového poobedia. Pôvodne potôčik, teraz vyschnutá stružka, mŕtvy hadík oddeľuje minulosť od prítomnosti. Dve smrti.
Kúpila som cintorínsku bránu. Stojí opretá a čaká na svoje miesto. Celý deň som ju čistila ako seba samú. Podvečer idem vyobliekaná na cintorín. Bodliaky pichajú, žihľava šľahá lýtka aj cez pančuchy. Nezniesla by som pocit dotyku kože s hmyzom. Odpornými chrobákmi, ktoré prebehujú po popraskaných kameňoch. Mŕtvolne čierne krovky, vybielené dážďovky, veľké stonožky, motýle so srsťou porastenými krídlami. Dáma – hlavná hrdinka hľadá svojich predkov. Uprostred džungle stojí veľký kus kovu. Zďaleka. Zblízka je to umelecká práca. Tympanon s metopami, koryntské stĺpy, švabachom napísané meno. Neviem ho rozlúštiť, lebo po všetkom sa plazí lepkavá zeleň.

Pozoruhodný debut

Knižný súbor poviedok Štefana Šimka, ktorý vyšiel s podporou Literárneho fondu a združenia 1. Lions Club Košice, zaujme z viacerých dôvodov. Na internete sa možno dozvedieť, že autor, ktorý je ťažko zrakovo postihnutý, pôsobil 30 rokov ako učiteľ. Publikácia ho charakterizuje ako skúseného prozaika a dramatika, pričom pripomína, že svoju umeleckú kvalitu potvrdil víťazstvom vo viacerých literárnych súťažiach. Publikoval v rozhlase a niekoľkých periodikách, jednu jeho hru naštudoval Divadelný súbor Hviezdoslav.Kniha obsahuje až tri epilógy, ktoré pochádzajú z pera Petra Karpinského, Tomáša Repčiaka a Jána Petríka. Každý z nich poukazuje na iné stránky tvorby i života autora, ale v niečom sa ich pohľady prelínajú. Po prvé – ide náročné dielo, ktoré predpokladá vyspelého, pripraveného a rozhľadeného čitateľa. Po druhé – autorské výkony sa pohybujú na rozhraní prózy a poézie; rezonujú v nich ozveny biblických textov, antických mýtov a historických udalostí. Po tretie – autorská optika sa nevyhýba kontrastnému videniu reality v jej prirodzených paradoxoch, protikladoch a protirečeniach, ktoré zodpovedajú aj psychologickým danostiam a spoločenským okolnostiam ľudského bytia. To na debut dozaista nie je málo.

Pavol Janík, Literárny týždenník č. 3-4/2013 (31.1.2013)

 

Pasenie mamutov

Štefan Šimko, FAMA art 2012

Poviedky Štefana Šimka sú hlbokomyseľné, pretože jeho myslenie sa načahuje až ku koreňom. K predkom, veciam, prírode, domovu. Ku všetkému, čo ho zásadne určuje, čo ho vyformovalo, ovplyvnilo. Do výrazne existenciálnej témy preniká filozoficky, pričom ju zachytáva prevažne poetickým jazykom. To mu umožňuje príbeh skomponovať tak, aby sa jednotlivé obrazy vrstvili a cez seba prelínali. Jeho texty teda nie sú hladké, s jasnou naratívnou linkou, s napätím, ako si to dnešný väčšinový čitateľ často vyžaduje. Ony sú zaujímavé práve svojou zrnitosťou, drsnosťou, početnými básnickými obrazmi, v ktorých sa čitateľ pristavuje, zadrháva, nachádza v nich priestor na uvažovanie. Presne to si Šimkove texty vyžadujú – hĺbavé premýšľanie.

Spojivom jeho textov je motív puta, väzby či vzťahu medzi ľuďmi navzájom, ale i medzi človekom a prírodou (Sú také teplé miesta), i človekom a vecami (Husle). Rozprávač rozkrýva, ako niektorí dokážu tieto putá necítiť (Domáca výchova beštie), hoci ide o vzťah medzi matkou a dcérou. Ale i to, ako ich dokážu ignorovať alebo skôr otupieť voči nim (Pohyb), hoci ide o vzťah otca a syna. Zachytáva ich mimoriadnu krehkosť a pominuteľnosť (Kŕmenie otca), ale zároveň i duchovnú večnosť a zvláštnu clivotu (Pasenie mamutov).

Obzvlášť pôvabná je svojou jednoduchosťou poviedka Husle. Postava musela predať husle kedysi darované rodičmi pre zlú finančnú situáciu v rodine: „Kupec odnášal husle a my sme bežali do obchodu.“ Aj keď ide len o vec, jej predaj zasiahol do kolobehu iných vecí a sveta. Postava si uvedomila silnú väzbu s nástrojom, vytušila, že vec naviazala vzťah nielen s ním, s jeho vnútrom, ale aj s prostredím, s ostatnými vecami v okolí, vstúpila do nich a ony do nej, zanechala v nich svoj odtlačok.

Z ignorancie pút vyplýva osamotenosť a opustenosť bytostí, zabúdanie na minulosť, vykorenenosť, pocit, že nevedia, kam patria. Táto plytkosť a povrchnosť bytia však nie je nezvratná, aj to sa snaží rozprávač zachytiť. Postavy trpia spretrhaním a znovunachádzaním väzieb, rodinných vzťahov, odkrývaním ich jednotlivých vrstiev. Pomocou nich si uvedomujú svoju bohatú minulosť a mnohokrát prázdnu prítomnosť. No zväčša sa to snažia napraviť. Čo ako čudácky by mohli pôsobiť: „A čudujú sa starine, ktorú hromadím ako v múzeu. Veci, ktoré oni predávajúca kupujem. Čistím a odstraňujem falošné nátery. Všetky vrstvy až po pôvodný materiál. Svoj dnešok po svoju minulosť’

V poviedkach sú prítomné tieto dve protichodné sily. Na jednej strane neúcta voči blízkym, prírode či veciam, na druhej strane bytostné uvedomenie si svojej identity na pozadí svojich predkov. Nie je to však takto striktne oddelené, ani jasne vypovedané.

Zmysel či pointu tej ktorej poviedky nájde naozaj iba ten, kto citlivo vníma tento problém a vie oceniť nesmiernu hodnotu tradície.

Beáta Belancová, Knižná revue 2/2013

 

Daň za stratu viery

Nie je jednoduché nájsť spoločného menovateľa poviedok, ktoré pojal Štefan Šimko do debutu Pasenie mamutov (Spišská Nová Ves, Fama Art 2012), čo len vágne spojivo povedzme medzi zašifrovanou parafrázou antického či biblického príbehu a históriou človeka donúteného stať sa udavačom. Čerpá z nažitého i načítaného, svoje možnosti si overoval na súťažiach, sporadicky v periodikách, spoluprácou s divadelnými amatérmi. Inšpirácie skôr tušiť povedzme rozprávkou (Balada o sestričke), nie azda v nereprodukovateľnej fabule, skôr v hravosti, s akou sa stiera hranica medzi živým a neživým, organickým a jeho opakom, medzi faunou a flórou. Rozprávač sa transformuje na rastlinu (Kvet), stotožní sa s polobájnym živočíchom (archeopteryx v Hoteli Splnených predstáv).

V hodnotovo rozkolísanom svete predstavuje istotu rudimentárny materiál, starší a nezávislý od človeka s jeho podenkovou existenciou, kameň, drevo a či starý dom, jeho výtvor. Ich tradičné atribúty sa relativizujú: že je kameň „tvrdý a chladný… To mohol vymyslieť ten, čo nikdy neležal na rozohriatom kameni uprostred poludnia.” (Moja matka skala, môj otec balvan). Človek je nielen pôvodca, ale aj obeť procesov, ktoré uviedol do pohybu. Rezbár (jednoruký!) zmení síce kus dreva na objekt kultu (Klát), zato však zlyhá, ak sa podujme na jeho sériovú produkciu (Panoptikum).

Pojmy, s ktorými Šimko narába, sa v dôsledku nadužívania významovo vyprázdnili – pravda, bolesť, poznanie. Polemicky sa interpretuje biblický motív, mýtus o prvotnom hriechu (Jablko) či obety, ktorú je Abrahám nereflektovane ochotný priniesť: z pohľadu potenciálnej obete, syna Izáka príslušník generácie otcov, poslušne vykonávajúcich príkazy zhora: „A báli sme sa svojich otcov. Poslušných mužov pokrytých prachom z najvyššieho kopca.” (Nikdy nevystúpim na ten vrch). Detenziu rozprávač, v permanentnom napätí, nepozná, žije akoby na doraz. Morbídne fantázie sú podmienené vedomím vlastnej nedostatočnosti, neschopnosťou hrať prisúdenú rolu (Pozorovateľ).

Zato však vie minimom slov načrtnúť precízny portrét, napríklad syna na odchode z návštevy u otca, ktorá nadobúda rituálny charakter. „Nízky, sivovlasý, zavalitý.” (Pohyb). Rovnako sugestívna je scenéria: „Zo záhrady stúpa vlhkosť. Odkedy urobili kanalizáciu, voda udrela do vrchu. Všetko vyhnije.” Alebo: „ Cintorín je v kopci za dedinou. Tak, aby tam starí došli a späť sa nevrátili. “ (Epizóda). Vzťah otec – syn sa obmieňa viacnásobne, jeho drsnú podobu naznačuje titul Kŕmenie otca aj pointa: „Zajtra prídem a budem ťa holiť.”

V poviedke, ktorá dala súboru meno, vyústi do jeho deponovania v ústave – ktovie, v tomto svete jediné riešenie.

Rozprávač postoj nedeklaruje, postava bez mena len ojedinelé nezúčastnene reflektuje svoju situáciu, náhradnými aktivitami kompenzuje strach zo samoty v partnerstve: „Bojím sa, že príde a budem cítiť medzi nami pustotu bez detí, bez všetkého.” (Katherin Steinstern). Okrem repliky ju charakterizuje iba ak výrečná rekvizita, povedzme cigareta matku, fyzicky i psychicky týrajúcu svoje dieťa (Domáca výchova beštie). Ak chýba emocionálne puto, ani rodinné väzby neobstoja v skúške, akú predstavuje delenie sa o dedičstvo (Obchodná ulica).

Na cestu k čitateľovi vypravili knihu vo vynaliezavej grafickej úprave s až tromi žičlivými doslovmi priateľov, k tomu preklad jednej poviedky do angličtiny (aj keď skôr slovenskej), podstatne menšia pozornosť sa však venovala korektúram. Na jej vrub idú zrejme početné preklepy, gramatické lapsusy a najmä nenáležité spojovníky.

Limity rozprávania sa odkryjú, ak sa rozmanité, navyše nesúrodé podnety preľnú na malej ploche, archetyp v susedstve bezobsažného speaku, aký počúvame z úst politikov (Bazilišok), alebo ak sa rozprávač dá zviesť prvotným nápadom tak ako v záverečnej, tridsiatej prvej poviedke založenej zrejme akurát na hláskovej podobnosti čínskeho mena Tieň so slovenským tieňom. Toto rozhodne neplatí na poltucet poviedok umiestnených na konci, spojených témou človeka dožívajúceho v narastajúcej bezmocnosti a samote. Ani viera neposkytuje oporu, tobôž útechu, nahradila ju mechanicky odriekaná modlitba. Osudnou sa stane akurát protagonistovi jedinej poviedky, časovo presne lokalizovanej do osemdesiatych rokov, v ktorej nedovolená účasť na bohoslužbách umožní režimu, aby učiteľa donútil na spoluprácu (Posledný je pohľad Krista…).

Príbehy zredukované na podstatu sú výsledok úzkostlivého zvažovania slova, jeho možností aj obmedzení. Tušené drámy v najlepších číslach súboru majú pôvod tak v deficitoch našej reality, ako v konečnosti našich životov. S tou sa ostatne napospol konfrontujeme prostredníctvom svojich blízkych.

Ľudovít Petraško, RAK č. 6/2013