Zryšavieť na Van Gogha

Daniela Dubivská: KARAVÁNA RÝB

Vydané vlastným nákladom, Spišská Nová Ves 2001

Keď sa začítame do básní autorky, o ktorej vieme, že študovala filozofiu, podvedome hľadáme filozofické smerovanie koryta jej rieky, v ktorej pláva karavána rýb. Vedome hľadáme aristotelovské „embryo abstrakcie”, princíp, na základe ktorého funguje novo stvorený ženský vesmír.

Hneď v úvode knižky autorka vyhlasuje čosi ako osobný manifest podľa Hermana Hesseho: „Samota je nezávislosť; prial som si ju / a dosiahol ju po dlhých rokoch. / Bola chladná, to áno, bola však aj tichá, / nádherne tichá a veľká ako ten chladný, / veľký priestor, v ktorom putujú hviezdy…” Iný demiurg samoty, Pablo Picasso, sa pred rokmi vyznal: „pokúšal som sa vytvoriť sám seba ako najúplnejšiu samotu. Ale… nepodarilo sa mi to.” Podarilo sa to však dielu; každé veľké dielo okružuje aura samoty, inakosť a energetická čírosť. Chcem tým naznačiť len to, že samota je pre tvorbu tým, čo jaskyňa pre filozofa. Aj na počiatku básne býva samota a texty z nej pochodiace sú len zápiskami samoty vnútri sveta, samoty vnútri autora.

Daniela Dubivská vyniesla zo svojej samoty silný a zrelý debut. Dubivskej svet, v ktorom si samota určila svoj stred, je pozemský, fyzický aj metafyzický, skúsenosť je odtiaľto, aj stamodtiaľ. V básní Dom plný samoty píše: „Vždy / keď vojdem / stôl / čo mi stojí v ceste / prekročí môj tieň / a mne sa ťažšie sadá / do tmy / v ktorej sa obaja / dotkneme len zeme.”

Základnými poetickými mierami sú ráno a večer, život a smrť, slnko a temnota. Tieto miery určujú nárast účasti a prítomnosti vo svete, prítomnosti akoby na úver: „Každé ráno / myslíš / na večer / ako žena / s ulicou vo výstrihu / o ktorej píšu / v novinách / že kradla.” Alebo: „Ako každé ráno / keď sa prejdem / nožom v zrkadle.” Reflexia seba samej ako hrany je skrytou túžbou pohybovať sa ako po lane na hrane vlastnej smrti”. Smrť – hranu Dubivská chápe ako „výkrik, múr, o ktorý oprieš všetky slová”. Mladým autorom sa zvykne vyčítať, že priskoro používajú silné slová ako: život a smrť, teda najmä smrť, slová, ktoré údajne mladosti nepristanú. Akoby tí, ktorí o tejto hrane vedia už o čosi viac, chceli od mladých a od ich mladosti viac energie, ktorá rastie, neochvejne prúdi ulicami, mestami a textami, rastie, neochvejne prúdi ulicami, mestami a textami.

Moja skúsenosť je iná. Tak ako psychológovia tvrdia, že potreba jesť veľmi korenené jedlá a zapíjať ich vodou z feferónok je len skrytou potrebou túžby po silných, ostrých zážitkoch, aj mladý básnik či poetka potrebuje silné slovo, silnejšie ako všetky ostatné, potrebuje svoju slovnú feferónkovú vodu, svoju lyrickú smrť, svoje slovné eso, aby pocítil pulzujúci tep hrany, tep vlastného vzletu, srdce temnoty. V Dni čiernych krkavcov autorka píše: „Už smrť / rozdáva zobáky / a moje ruky / vedú slepca / z ohňa / ako vždy / ráno prehovorí / ale večer / bude hrýzť / za svoju slepotu.” Večer, ako v rozprávkovom Vratkovi, keď sme starší nielen o deň, ale z hľadiska filozofie aj o celý život, večer, keď dovidíme až do smrti, môžeme len zhodnotiť mieru svojho vkladu života v pomere k smrti. Večer sa nôž v zrkadle zaoblí tieňmi a stratí, večer je hrana belšia, ženskejšia, prejdúc ohňom hľadá v sebe anjela: „Aj ja tu chodím / ako anjel / bez potlesku / sľubovaný nebu / ako tí / čo oklamaní / hrešia / iba v zemi.”

Ale ráno, len čo vyjde slnko na cestu svojho nového kolobehu, vojde aj žena znova a znova do kruhu svojej hrany a prosí: „Nechaj ma raz / zryšavieť / na Van Gogha.” Uhranutie hranou sa vracia ako slnko, zdroj vitality a nádeje: „… ostanem žltým dievčaťom”. Onen obraz žltého dievčaťa pripomína v daných súvislostiach žltý dom samoty Vincenta van Gogha, dom hrany a na hrane, kde „keď skáčeš z najvyššieho poschodia do srdca, začínaš veriť”.

Po prečítaní knižky som uverila autorke, že to myslí so slovom a poéziou vážne a že jej filozofia samoty vytvorí v najmladšej literatúre echo s ozvenou do budúcich rokov jej literárnej prítomnosti vo svete kníh a textov.

Uverila som tejto autorke, pretože aj ja som vyznávačkou van Goghovho ucha, toho podobenstva embrya vesmíru, ktoré si pre tvorbu žiada úplné odovzdanie sa a samotu. Tak ako verím tým, ktorí ako Dubivská „nevedia prečo, ale chcú ísť s karavánou rýb“.

Dana Podracká, Literárny týždenník

Život je nepýtať sa

Daniela Dubivská: Karavána rýb Spišská Nová Ves, vlastným nákladom, 2001

Debut Daniely Dubivskej (nar. 1966) privedie vnímavého čitateľa hneď k niekoľkým viac či menej prekvapujúcim zisteniam: predovšetkým si uvedomí, že aj mimo takzvaných kultúrnych centier môžu vyjsť a vychádzajú dobré knihy poézie, že takéto knihy vychádzajú aj bez ministerských podpôr, s príspevkami priateľov a nadšencov a že ich obsahová a formálna úroveň zodpovedá požiadavkám viac než slušného štandardu.

Debutantkina Karavána rýb sprevádza čitateľa zážitkovým svetom intímnych pocitov a citlivých, poeticky prerozprávaných pozorovaní bez zbytočného verbálneho balastu. Z básní Daniely Dubivskej na nás hľadí samota ľudí. ktorí sa ocitli uprostred malej ľudskej bolesti, pochybností i nádeje, drobných ľudí stojacich zoči-voči nie vždy priateľskému svetu, v ktorom sa k životu neviažu iba otázky, ale čoraz častejšie najmä odpovede. A hľadať odpovede v atmosfére, ktorú určujú „omyly zabuchnuté dverami“, posledné úsmevy posledných romantikov a v ktorej „každé ráno myslíš na večer, je nesmieme ťažké.

V Karaváne rýb nájdeme senzualisticky ladenú poéziu, spomedzi zmyslov v nej dominuje hmat a zrak, Častý je motív dotyku, motív ľudských rúk. Zaujímavé je poetkino úsilie o pochopenie a využitie kontrastu v slovnom materiáli básne, zmysel pre kontrapunkt a v neposlednom rade aj vybrúsený cit pre pointu ako organizujúci princíp básne. Zbierka je nepochybne zrelým knižným debutom a jeho „oneskorenosť” určite nebola na škodu poetkinho autorského dozrievania.

Decentná grafická úprava s kresbami Ľuba Repaskeho dotvára pozitívny čitateľský dojem z vydaného diela.

Ľuba Hajková, Knižná revue č. 2/2002

Späť na Napísali o našich knihách