Julianin kľúč

 

Ku každej žene potrebný je kľúčik,

hrdzavý, malý, s vylomeným zubom.

A je ho ťažké nájsť, zapadol niekde v detstve

alebo zhrubol ako synov hlas,

čo od otca sa nikdy nepoučí,

tiež stratí kľúč, a potom nocou búcha,

dobýja sa do lásky.

 

Chceš životom prejsť, hoci nemáš s kým.

Viem, nie na to dali ste mi slovo,

aby som mudrovala nad večnosťou

chrústa. Je deň, čo v ústach chutí vanilkovo

a ďalší taký, ako dneska je.

Ujedá život z duše – chleba,

každý deň za krajec, nedá sa nebáť

v tomto zbitom svete, môžete však báť sa,

že aj vám povedia raz zradca,

zavinú do reťazí

ako sny každej z vás.

 

Mám túžby, ale nemám čas.

Pripravený je pranier, pľuvance a topor

a vy, čo ma vyprevádzate na levočskej púti,

len stále vyššie, rok za rokom.

Oči sú suché, iba nebo smúti,

ako to čierne baroko.

 

Na každé nebo potrebný je kľúčik,

nedá sa prísť len tak a sadnúť

k poslednej z večerí.

Dnes svoju dušu ako psa hladom mučím,

som hluchá, dlho som počúvala

a nečakajte, že vám uverím.

O chvíľu príde majster s osudom v dlani priťažkým

až v dreve srdce puká,

presnými ťahmi v rukách

vytesá zo mňa oltár porážky.

 

Ja som dnes hlavné číslo v programe,

kráľovná hriechu, kriku požiar,

dôvod na amen,

dnes budem božia.

Tak ako každá matka,

preto je v každom z vás kus živého Boha,

vetra, čo z kostolov prach ženie,

preto je vo vás odpustenie,

o ktoré dnes nežiadam.

Za lásku zradu dostávam,

dopíjam kalich a dvíham oči, nebesá!

Kto hľadí na to ako hviezda padá,

pravdepodobne potkne sa.