Články o jednotlivých tituloch zobrazíte kliknutím na názov titulu.

 

Nespokojný, lebo…,

Štefan Šimko

Po dvadsaťjeden rokoch sa Ján Petrík, teraz už vydavateľ (FAMA art Spišská Nová Ves) a osoba činná v literárnom konaní, rozhodol samému sebe vydať trojknihu poézie: Tri knihy nepokoja. Tvrdí, a nie je dôvod mu neveriť, že na pôvodnom rukopise nezmenil nič. Čitateľ nemusí vedieť, či je v tomto čine odvaha, viera v kvalitu poézie, ktorú ponúka; gesto k minulosti… Isté je, že je to skúška časom. Básne majú bezmála tridsiatku a za ten čas sme ako ľudia prežili radikálne historicko-spoločenské zmeny. S textami sa však nestalo nič. „Záznamy” o dedine a blízkych zostali také, aké boli, hádam sa čítajú ešte lepšie. Miestopis dobre „odležaný a vyzretý” má onen romantizujúci dych dediny, aj keď… Petríkovo videnie a cítenie sveta nesmeruje k lyrizácii, stoickému filozofovaniu, vyslovovaniu závažných posolstiev. Autor nie je pozorovateľ, ktorý vypovedá z nadhľadu a s múdrosťou veku. Autor vidí, počuje, cíti a prežíva. Nástojčivo, nahnevane. Tému rodiny spája s dedinou. Nenostalgicky. Ak by sme mali charakterizovať časť Ako doma, asi by sme si pomohli výrazom poetický krutý realista. Lebo v textoch sú orientačné body presne vypovedajúce o ňom, otcovi, matke, bratovi, kríži vo Veľkom Folkmári, studni, záhrade. Nie sú to rekvizitky pomáhajúce sa vyplakať z „túžby po domove”. On tieto básne písal ako 29-ročný, preto paradoxne vyznievajú ako kruté zúčtovanie s vlastným detstvom: „pes, / ktorého iba odviazali, / dokonca júla blúdil po dedine. / Ničí, stratený” ( s. 30). Nie je rúfusovský, je sám sebou. Ironizujúci až sarkastický, keď jednotlivé texty nastavujú zrkadlo jeho aj nášmu svetu. A opäť čas je prítomný pri hodnotení, keď čitateľ môže konštatovať, že veľmi presne, s bolestivým úderom na citlivé miesto povie pravdu. Napr.: „Rovnaký nedrevený, neidylický svet. / Presne taký ako vaša aréna…” (s. 37). Podvedome použil ten istý princíp v Obrane mesta. To nie je obhajoba. Skúmanie a chirurgické rozrezávanie na maličké kúsočky všetkého, čo mu príchod do mesta priniesol. „Moje armády si z domova / nechávajú posielať / predovšetkým teplú bielizeň” (s. 41). Alebo: „Na Zimušnej strane námestia stoja kone… Pomník slávy / mlčí svoju lož… Kone čosi prežúvajú. / Zrejme zubadla ” (s. 46). Vyvrcholením je báseň Ježiš je dobrý. Symbolickosť, nedotknuteľnosť, pokrytectvo, strach, religióznosť, pochybnosti a typický petríkovský posun do nekompromisného konštatovania: „A Ježiš? / Zajtra sa vráti do Ríma. / Bude sa vypytovať / všetkých, ktorí zdrhli / a teraz sa zas vracajú.” V Odpúšťaní sa pohráva s rozličnými motívmi: sex, žena, čas, 17. 11.1989 (ako revolúcia) a návrat domov ako očistenie od mesta:,, Celkom iné je to / s uchom našej záhrady” (s. 64).

Ťažko a zložito sa niekedy hovorí o prežívaní a pocitoch úzko súvisiacich s nežnou revolúciou. Modlitby za Judáša sú vyrovnávaním nie s udalosťami, ale zmenami. Je to bolestná výpoveď o ľuďoch, Preto je v názve Judáš a preto sú „modlitby”. Lebo Petríkova filozofia odpustenia sa zakladá na tom, že jeho modlitby sú prosbou aj výčitkou, ale nahnevanou: „Stačilo by sa vytratiť / a nevstupovať už / nikomu do svedomia?” (s. 73). Sarkastickou: „ Och šašovia / po celý život žijú / v strehu” (s. 75) a inou a inde atď. Priznávam, že po rokoch ma tieto texty oslovili ešte intenzívnejšie. Opísať udalosti je oveľa jednoduchšie ako hovoriť o ľuďoch v istej dobe. Tu autor veľmi často využíva biblizmy, stavia morálku a charakter vedľa náboženského učenia: „Mám iba telo / krvavé. A hlas, / ktorý je z tvojej vôle / manipulovaný. / Bože” (s. 78). Celá táto kniha je vytrvalým zúfalým krikom, nie stonom, nie bolestínstvom, nie slzami. Vzdorovitá a volajúca: „A zbav nás hriechu aspoň za to, / že máme dosť / vlastného nepokoja, / ktorým nás všetkých // bez rozdielu tváre / a viery klameš, / pane. / Amen“ (s. 101). Rovnako provokatívne pôsobí dialóg Judáša s Ježišom.

Posledná, tretia kniha Pocestný a Papagáj už nepôsobí tak intenzívne ani celistvo. Akoby sa básnik, väčšmi zmierený a vyrovnaný a dospelejší a múdrejší, pohrával s momentálnym životom, takže sa objavujú už použité témy: návrat domov, mesto, hľadanie „svetla”, erotika, Ježiš. A ešte raz čas. Pre aspoň trochu „sčítaného” čitateľa, ktorý akoby náhodou naďabil na túto knihu, budú mnohé verše pripomínať poéziu Miroslava Válka svojim duchom (aj ideológiou?), nevyhnutnosťou hovoriť o každodennej (s)potrebe spravodlivosti, charakteru, morálky bez pokryteckých fráz. Nuž… básnik Ján Petrík sa rozhodol vstúpiť do tej istej rieky druhý raz, voda v nej je však iná a iný je aj živočíšny druh čitateľa. Môže sa plaviť textami preverenými časom. Môže ich odmietnuť a povedať: „Toto je ateistická básnička.” To môže. No pochybnosť o spravodlivosti sveta zakrytého ťažkým ideologickým brokátom nemôže poprieť. A môže povedať: „ Hja! Vydal si nanovo knižku.” Aj to. Ibaže v produkcii množstva málo či nič nehovoriacich hier na básničky a básnenie J. Petrík ponúkol (povedané pragmaticky slovami dnešného sveta) čítanie poézie za vlastné peniaze. A veľmi dobrej. Pochybnosti môžete zahnať alebo potvrdiť. Prečítaním.

Literárny týždenník č. 15 – 16 (25. apríla 2014)

Tri knihy nepokoja

Ostrieľaní znalci slovenskej poézie sa ne­pochybne zamyslia nad tým, či je názov Tri knihy nepokoja náhodne podobný Nepo­koju od Miroslava Válka, alebo ide o zá­merný čin. Sám autor sa v úvode priznáva: „Ak Vám názov i tvar tejto knihy pripomína jedno z vydaní knihy Miroslava Válka, nie je to náhoda. Dúfam však, že vzhľadom k jeho miestu v našej poézii ani trúfalosť.“ Publiká­cia nie je novinkou – súbor vyšiel v roku 1992 a teraz sa čitateľom dostáva do rúk jeho druhé nezmenené vydanie spolu s ilustráciami Jana Rostislava Stehlíka. Knihu tvoria tri zbierky: Miestopis (s van Goghovým uchom) (1985), Modlitby za Ju­dáša (1990) a Pocestný a Papagáj(a) (1991).

V zbierke Miestopis môžeme nájsť kon­trast typickej dedinskej drsnosti a čistoty i prostej nevinnosti. Občas pripomína ver­še Štefana Strážaya. Tematicky zahrňuje udalosti zo súčasnosti až po autorovo det­stvo. Druhá časť Obrana mesta predstavuje istý posun: oproti rovnakému nedrevenému, neidylickému svetu dediny stavia básnik mesto. V tretej časti Odpúšťame sa autor zaujímavo pohral s vnútornou výstavbou zbierky. Názov nasledujúcej básne nájdeme tiež v básni predchádzajúcej. Niektoré bás­ne sú tak motivicky prepojené – vzniká myšlienkovo súmerný reťazec básni.

Druhá zbierka Modlitby za Judáša pred­stavuje tri navzájom prepojené cykly s bib­lickými postavami a udalosťami, ktoré na­bádajú čitateľa k duchovnému hľadaniu…

Tretia zbierka Pocestný a Papagáj(a) je plná skrytých zmyslov a hádaniek, pričom čitateľ má možnosť dospieť k poznaniu, ktoré je pre Petríka typické a nevyhnutné. Pocestný predstavuje vo veršoch autora, kým Papagáj (a) je vymyslenou postavou predstavujúcou symbol opakovateľnosti…

Petríkovi je vlastná nezainteresovanosť. Je pozorovateľom okolitých vecí a situácií, vyhýba sa sentimentu. Popri irónii a cyniz­me často cítiť z veršov výčitku – básnik sa pozastavuje nad otázkami spravodlivosti, pokory a odpúšťania.

Petríkova poézia nie je poéziou vnútorné­ho nepokoja, ale nepokoja svetového, ľud­ského, poézia univerzálneho typu zahrňu­júca okolitý svet bez toho, aby mu autor podľahol. Petríkovi je vlastné skrývanie súvislostí a hra významov. Podľa neho má čosi pripomínať aj časy minulé, či už to za­nechá stopu pozitívnu, alebo negatívnu.

Alexandra Pechová, Knižná revue 12/2014 (11. 06. 2014)

Ján Mičuch: Z blues do úst

Fama art

Ján Mičuch sa po dávnejšom knižnom básnickom debute Ticho, tichšie, horúco predstavil aj ako autor aforizmov, rozhlasových hier, fejtónov či kabaretov. Druhá básnická zbierka opäť prináša poéziu charakteristickú jemne ironickým, no nesmierne citlivým pohľadom na osobné i spoločenské problémy. Zdanlivo banálnym veršom nikdy nechýba nečakaný posun do príjemnej poetickej roviny. „Zober si ma domov / zo zimy do svetla / nedá sa už svietiť / keď si ma raz stretla.“

sme.sk, 27. 7. 2014

Ján Mičuch: Z blues do úst

Druhá básnická zbierka, v ktorej autor podobne ako v debute, prináša poéziu charakteristickú humoristicky nesmierne citlivým, jemne ironickým, v každom ohľade však ľudským náhľadom na úzko osobné ale aj širšie spoločenské problémy.

Zdobí ju svojské, nezameniteľné, vďaka nadhľadu vždy optimistické videnie sveta a vzťahov v ňom. Všetko, čo v nej chce autor povedať, vyjadruje niekedy na prvý pohľad banálne, vždy však s neočakávaným, nesmierne sviežim poetickým posunom.

Ján Mičuch sa narodil 22. novembra 1964 v Košiciach, kde aj žije. Venuje sa písaniu poviedok, básní, rozhlasových hier, pásiem a kabaretov, vydal básnickú zbierku Ticho, tichšie, horúco a audiokazetu s výberom rozhlasových fejtónov Denník cestovateľa v Supershope. Publikuje aj na internete www.micuch.sk. Je viacnásobným finalistom literárnej súťaže Poviedka. Jeho civilným povolaním je riadenie IC vlakov.

pravda.sk, 30.07.2014

Kniha Skala útočiska zachytáva povesti

P. Karpinský. Pri prezentácii knihy.

P. Karpinský. Pri prezentácii knihy.

(Denník Korzár, 9. 1. 2014)

Spišská Nová Ves má písomne zachytené a publikované povesti a príbehy, ktoré sa týkajú jej histórie a histórie jej najbližšieho okolia. Autorom knihy Skala útočiska je Novovešťan Peter Karpinský.

SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Na sklonku minulého roku uzrela svetlo sveta v Spišskej Novej Vsi kniha Skala útočiska, v ktorej spisovateľ Peter Karpinský literárne spracoval povesti mesta a okolia.

„Mal som pocit, že v meste, v ktorom žijem, chýba prezentácia histórie. Myslím si, že Spišská Nová Ves patrí medzi naše najkrajšie a najhistorickejšie mestá a zaslúži si, aby verejnosť vedela o jej minulosti,“ vyjadril sa autor knihy.

V desiatich pútavých príbehoch sa čitateľ dozvie zaujímavosti nielen o samotnom meste, ale aj o blízkych Smižanoch a Starej Ľubovni.

„Na jednej strane som sa pokúsil nájsť povesti, ktoré sa o Spišskej Novej Vsi tradujú, na strane druhej som si našiel aj zaujímavé javy a fakty, ktoré som spracoval do dramatickejšieho pohľadu v povesti,“ približuje spisovateľ.

 

Zlo pretrváva

Informácie získaval autor zo známej histórie a študovaním archívnych listín. Práve nenápadná zmienka pod čiarou bola predlohou pre vznik povesti o ukradnutom  smižianskom zvone.

Povesť o spišskej bosorke zase poukazuje na to, že v ľuďoch sa od nepamäti skrývali negatívne vlastnosti, ktoré sa snažili využiť vo svoj prospech.

„Traja Novovešťania z rôznych pohnútok udali mladú ženu ako bosorku, ktorú nakoniec upálili. Pri študovaní historických dokumentov sa dozvedáme, že v ľuďoch stále pretrváva zlo. Minulosť nebola o nič lepšia ako súčasnosť. Je len na nás, aby sme zlé stránky v sebe potlačili a skryli kdesi na spodok svojho srdca,“ želá si P. Karpinský.

Kniha Skala útočiska je určená pre všetkých čitateľov. Publikácia vyšla v náklade 600 kusov a mesto ju bude distribuovať aj do miestnych základných škôl.

Zdroj: korzar.sme.sk

Skala útočiska je plná povestí a príbehov o Spišskej Novej Vsi

 

Zdrojom inšpirácie pre autora bolo mesto Spišská Nová Ves.

Aj v minulosti sa kradlo, ohováralo, boli zvady a bitky presne tak, ako je to aj dnes, hovorí autor.

SPIŠSKÁ NOVÁ VES. V Spišskej Novej Vsi v utorok slávnostne uviedli do života novú knižku plnú povestí o meste a okolí. Nesie názov Skala útočiska a jej autorom je Peter Karpinský.

„Stále som mal pocit, že v našom meste chýba taká prezentácia histórie. Myslím si, že Spišská Nová Ves patrí medzi najkrajšie a najhistorickejšie mestá na Slovensku, a práve touto knihou som chcel zdôrazniť, že Spišská Nová Ves je zaujímavá, stojí za návštevu a študovanie jej histórie,“ zdôvodnil Karpinský.

Ide o knihu desiatich povestí a príbehov zo Spišskej Novej Vsi a okolia, napr. zo Smižian, či vzdialenejšej Starej Ľubovne.

Autor sa pokúšal nájsť povesti, ktoré sa o meste hovoria a tradujú, našiel však aj niekoľko zaujímavostí, ktoré spracoval do dramatickej podoby.

Zaujímavosti hľadal v archívoch

„Príbehy som hľadal v archíve, ale čerpal som aj z rôznych dejín Spišskej Novej Vsi, kde sa možno niekedy pod čiarou objavili zmienky o čomsi zaujímavom. Napríklad v knižke je aj povesť o stratenom smižianskom zvone, o tejto zaujímavosti som sa dozvedel práve v jednej knižke, kde bola o tom len taká kratučká zmienka a mňa to veľmi zaujalo, ako mohol niekto ukradnúť zvon priamo z veže. Začal som hľadať a rozpracoval som to do podoby povesti,“ doplnil Karpinský.

Podľa neho sa ľudia v jeho povestiach a príbehoch veľmi nelíšia od tých, ktorí dnes žijú vo svete, hoci sú to historické postavy.

„Aj v minulosti sa kradlo, ohováralo, boli zvady, bitky, presne tak, ako je to aj dnes,“ konštatoval s úsmevom autor.

Verí, že knižka si nájde svojho čitateľa, nielen detského, ale aj dospelého, pretože vďaka povestiam sa môže dozvedieť veľa zaujímavých historických informácií o rodnom meste.

Knižka sa dostane do škôl

Publikácia vyšla v celkovom náklade 600 kusov a mesto sa rozhodlo ju distribuovať aj do miestnych základných škôl.

„Hodnotím túto knižku veľmi pozitívne, je to niečo, čo nám tu chýbalo, je to také povzbudenie našej regionálnej histórie. Cez túto literatúru sa informácie o Spiši a našom meste dostanú k deťom a mládeži,“ doplnil primátor Spišskej Novej Vsi Ján Volný (Smer).

Mesto na vydanie knižky oslovilo viacero sponzorov,. Primátora teší, že aj v tejto ťažkej dobe sa nájdu ľudia, ktorí podporujú kultúru a umenie. „Je to asi ten najušľachtilejší spôsob, ako prejaviť vzťah k svojmu mestu a svojmu regiónu,“ uzavrel Volný.

Zdroj: korzar.sme.sk

SP.NOVÁ VES: Knižka Skala útočiska je plná povestí a príbehov o meste a okolí

Správa TASR

 

Autorské varianty folklórnej rozprávky

Sú stálicou každoročnej produkcie a vždy sa objavujú v hodnotovo rozmanitých realizáciách. Občas sa medzi nimi nájdu originálne umelecké počiny, častejšie však ide o tradičnejšie opusy a pravidelne sa stretneme aj s textami, ktoré nemajú umeleckú hodnotu.

***

Sympatická je aj druhá kniha Petra Karpinského Skala útočiska, Povesti a príbehy zo Spišskej Novej Vsi a okolia (il. Jozef Spáril, Sp. Nová Ves, FAMA art). V zmysle podtitulu je to kniha regionálnych povesti a historických próz. To, čo príbehy (bez ohľadu na žánrovú príslušnosť) spája do organického celku, sú tri tvorivé princípy. Prvým je kompozičné rámcovanie príbehov rozprávačovými „intermezzami“, osobnými vstupmi s evidentne subjektivizujúcim komentárom, v ktorom sa autor nebráni vyjadreniu intímneho vzťahu k svojmu mestu (napokon, dostatočne ho anticipuje už dedikácia: „Venujem svojmu mestu”). Tieto intermezzá nenápadne stimulujú záujem aj zvedavosťčitateľa. Druhým princípom je chronológia podávania zliterámených udalostí: od vzniku mesta až po koniec 18. storočia. Tretím a azda rozhodujúcim princípom je naračne príťažlivé zliterárnenie historického materiálu, ktoré posúva knihu k mladým čitateľom, hoci ani azda nebola celkom takto zamýšľaná. A tak Karpinského príbehy možno vnímať ako výsostne literárny útvar, ktorý príbehovým spôsobom interpretuje historické fakty. Vedychtivému čitateľovi však môže chýbať zmienka o prameňoch látok a poznámkový aparát.

Zuzana Stanislavová, Bibiana 2/2014

Jednoduchá, až no

Tomáš Repčiak: Zo života Karčiho Vešeľaka

Spišská Nová Ves: FAMA art, 2013

Meno Tomáša Repčiaka asi bežnému či­tateľovi nehovorí vôbec nič, no iste nie je veľmi známe ani v literárnych kruhoch. Na druhej strane treba povedať, že tento štyridsiatnik nie je úplný začiatočník. V minulostí sa stal viacnásobným lau­reátom Wolkrovej Polianky, úspešný bol aj v ďalších súťažiach, či už básnických, alebo prozaických; publikoval v literár­nych periodikách a zborníkoch, uplatnil sa v rozhlase ako autor kabaretu a zábav­nej relácie. Útla knižka Zo života Karčiho Vešeľaka je jeho samostatným knižným debutom (podľa intemetových informá­cií viac-menej súbežne vyšlo aj jej voľné pokračovania Na krok od raja).

Prirodzene, próza o detskom protagonis­tovi , ktorá je určená do rúk dospelého či­tateľa, pričom jej autor akoby sa pozeral na svet naivnými očami zodpovedajúcimi veku hlavného hrdinu a aj jej jazyk je pat­rične naštylizovaný, nie je ani v sloven­skej próze ničím novým. (Za mimoriadne vydarené dielo, v ktorom sa uplatnili ta­kéto postupy, možno pokladať – aj medzi­národne úspešnú – prózu Daniely Kapitá­ňovej Kniha o cintoríne, ktorú vydala pod pseudonymom Samko Tále, hoci v tomto prípade nejde o dieťa, ale o dospelého s dušou dieťaťa, teda mentálne retardova­ného.) A v zásade nič objavné v tomto smere neprináša ani Tomáš Repčiak.

Jeho knižka neponúka čitateľovi súvislý dej, ťažiskový príbeh, ktorý by poskyto­val celistvejšiu predstavu o sociálnych väzbách protagonistu a hovoril čosi pod­statné o živote detí v našej komplikova­nej prítomnosti. Tento fakt, ktorý možno vnímať ako nedostatok, si autor uvedomuje, preto prezieravo do titulu dáva ono Zo života… Svoju prózu koncipo­val ako záznam drobných epizód a det­ských úvah na rôzne témy, pričom každá z nich tvorí uzavretý, len niekoľkoriad­kový celok s názvom a jedna od druhej sú nezávislé. Je to vlastne akási mozaika, v ktorej však akoby isté tehličky chýbali. O Karčim Vešeľakovi vieme odhadnúť, že je to približne desaťročný chlapec, ktorý býva v paneláku, má rodičov i sestru, tiež svoje predstavy a túžby, primerane naivné, a v škole nepatrí k tým úspeš­ným. Celý jeho život je sústredený predo­všetkým na dvoch kamarátov, Britviho a Totka, s ktorými prežíva malé každo­denné dobrodružstvá a drobné konflikty. Sem-tam sa ešte mihnú mená niekto­rých spolužiakov či spolužiačok, najčas­tejšie je to istá Scarlet, do ktorej je Karči zrejme zamilovaný. Dospelí viac-menej nie sú aktérmi diania, iba sa občas spo­menú, hovorí sa o tom, ako reagovali na to či ono. Jednotlivé mikropríbehy (epi­zódy) vykazujú znaky, podľa ktorých vieme určiť, že sa odohrávajú v súčas­nosti, ide predovšetkým o reálie (napr. Tesco, McDonald’s, mobil, internet, tiráky, film Múmia atď.), vo vedomí hlavnej postavy je badateľný vplyv popkultúry šírenej elektronickými médiami.

Pri písaní Karčiho zážitkov a približovaní jeho myšlienkových pochodov čitateľom autor zrejme vychádzal z vlastnej skúse­nosti z detstva (inak to pravdepodobne ani nie je možné: len skutočnosť, že sme sami boli deťmi, nám umožňuje priblížiť sa ich svetu). Niektoré epizódy (výmysly) sú naozaj vtipné, hravé a – použijem slovo, ktoré nepatrí do literámokritickej terminológie – milé, dá sa na nich zaba­viť. Ako príklad uvediem tú s názvom Nemo (citujem aj s pravopisnými chy­bami): „Cestou na Sídlisko III, zastal Karči Veše­ľak, aby si zaviazal šnúrku na topánke. Len čo sklonil hlavu, Torysa zabublala a z ponorky vyšiel bradatý pán. Nemo kývol a tak musel Karči dva roky umývať podlahu a zabíjať veľké hlavonožce (celkom tri), videl najväčšiu perlu na svete a utekal pred vybuchujúcou sopkou. Preto nestihol prísť na dnešné vyučovanie. Prosím, ospravedlniť!“

V knihe však nájdeme aj menej vydarené nápady, nie na všetkom sa dá pobaviť. Zdá sa mi, že najmä v druhej časti tvorca akoby trocha strácal dych. Čo mu však treba pripísať k dobru, je umné využíva­nie východoslovenských nárečových prvkov, ktoré dodávajú týmto textom ozvláštňujúci kolorit, a vôbec neprekáža, že sa dopĺňajú aj slangovými výrazmi. Podobne nerušivo pôsobí skutočnosť, že sa tu voľne prelína autorské rozprávanie v er-forme a rozprávanie samotného Karčiho (myšlienky, úvahy odrážajúce jeho svojskú detskú „filozofiu“). Kniha Tomáša Repčiaka Zo života Karčiho Vešeľaka je len dielkom na pobavenie. Nehovorí nič dôležité o ľudskom bytí, neprináša nič prevratné, neobohacuje vývin našej súčasnej prózy, nie je vý­znamnou umeleckou výpoveďou. Na­šťastie, ani sa netvári, že takou chce byť. Horšie však je, že hoci ukazuje isté zruč­nosti, je taká jednoduchá a napísaná takým spôsobom, že nám ani neumož­ňuje odhadnúť mieru autorovho talentu.

Igor Hochel, Romboid 8/2014

Zo života Karčiho Vešeľaka – Tomáš Repčiak

Knižná revue č. 19/2013

Knižná revue č. 19/2013

Viacnásobne ocenený účastník známych literárnych súťaží Tomáš Repčiak debutuje s útlou knižkou a veľkými ambíciami. Usiluje sa ňou totiž čitateľa rozosmiať, a to možno považovať za ambiciózny cieľ. Kniha Zo života Karčiho Vešeľaka má formu epizodického, nechronologického rozprávania, či skôr fejtónov. Autor stoštyri textov viac-menej voľne rozdelil do celkov pomenovaných podľa ročných období a prírodných živlov. Stredobodom prešovsko-sídliskového vesmíru v deji je, samozrejme, Karči Vešeľak, pravdovravný školák a večný filozof. Človek by o ňom nepovedal, koľko toho môže vedieť. Veď ani nie je na to mudrovanie sám. Výdatne mu pomáha cvičiteľ kung-fu, o dva roky starší Šimurda alias Britvi, prípadne aj spolužiak Totko, ktorý sa cez hodinu bojí vypýtať na záchod. Očividne dokonalá zostava. No Karči to má najťažšie, pretože tajne miluje Scarlet. Až tak tajne, že si to sám nepriznáva! Hrdina rozmýšľa vskutku o všeličom. Napríklad o živote, kapustnici, zápche, upíroch, odvahe, kerkách, o tom, čo je to robota, pakáreň, somarina. Definície sú presné a nesú hlboké posolstvo, Karči napríklad zistil, že keď zmieša farebné plastelíny, vyjde mu „taká hovnová“. A podobne.

Možno skonštatovať, že Repčiakov pokus o humor dopadol dobre. Množstvo výrokov originálne podávaných z aspektu svojského žiačika musí čitateľa rozosmiať, výborne asistuje aj šarišský dialekt. Čomu sa však ťažko ubrániť už od prvých riadkov knižky, je evokácia istého vplyvu kultovej Knihy o cintoríne a jej nezabudnuteľnej postavy Samka Táleho. Konkrétne komické vyjadrovanie plné absurdít, špecifický humor a aj jazyk. Mení sa len vek postavy, priestor a posolstvo. Je to hyperbolizované fabulovanie o prešovskom chlapcovi, ktorý okrem svojského životného pohľadu a hyperteórií, nedisponuje ničím zvláštnym (a už vôbec nie hrdinským). Možno povedať, typický postmoderný antihrdina! Hoci Karčiho myšlienkové pochody výrazne pripomínajú Samkove, ich alogickosť je relativizovaná vekom protagonistu. No či už čitateľ pochopí tieto relácie negatívne alebo pozitívne (keďže každá kniha sa musí na nejakú inú aspoň trochu podobať), rýchlo pochopí, že ide o originálny a teda vydarený vstup do slovenskej literatúry, pri ktorom si autor (na rozdiel od Kapitáňovej) ustrážil rozsah.

Peter Naščák (Knižná revue 2013/19) 

Zdroj: litcentrum.sk

Život je sranda

(Literárny týždenník 5-6/2014)

Vydavateľstvo FAMA art urobilo dobrý krok, keď autora známeho najmä reflexívnou imaginatívnou poéziou aj širokým spektrom tvorby predstavilo prozaickým debutom. Titul žánrovo vyvoláva dojem kroniky – denníka – parafrázy na biografické romá­ny. Ilustrácie a perokresby Ivany Pančákovej i grafická úprava M. Horbala naznačujú, že ide o denník, ktorému chýbajú záznamy o čase zápisu. Repčiak sa od nadpisu po poslednú ilustráciu pohráva s čitateľom a očividne ho teší, že sa môže pohybovať na hrane medzi realitou, snovosťou, mystifikáciou, hrou na vážnosť.

Knižočka obsahuje 104 textov. Hlavnú úlohu hrajú postavy: mentalista Karči Vešeľak, Britvi (Šimurda), Totko, čo vyhral matematickú olympiádu, čím urobil hanbu gangu. Ako školáci žijúci na „Sídlisku III, v zelenej bytovke”, sú naivní vo svojich postojoch, myslení a vnímaní života, úprimní a nezávislí od dospelého sveta, tváriaceho sa sťa „multinukleárny hypersonárny nihilizátor, ktorý skúšal americký skúšobný letec Per Sill”. Hra na dospelých prináša vtipné situácie, myšlienkovo (ne)logické operácie, neočakávané pointy, ktoré si vôbec nenárokujú byť závažnými, svet otriasajúcimi myšlienkami.

Z miestnych názvov sa dá vydedukovať lokalita, kde sa epizódy odohrávajú – Prešov (Kalvária, Sekčov, Trojica, Levočská ulica, Torysa). Postavami Grigľaka, Marhefku, Scarlet a suseda Dutka si autor vytvoril priestor pre ďalšie možné pokračovania príbehov, ktoré sa nikdy nemusia skončiť, pretože ich témami sú epizódy odohrávajúce sa v živote dieťaťa. Práve literárne spracovanie zdanlivo bežných tém ukazuje prednosti Tomáša Repčiaka dať textu poetickú hodnotu, vytvoriť z bežnej situácie metaforu, vtip, filozofickú úvahu. Stručnosť, jazyk a syntax, priestorové a časové ohraničenie, spôsob myslenia protagonistov iba klame textom, že ide o intenčnú detskú literatúru. Chlapčenstvo, radosť zo spochybňovania už spochybneného, kontrast a paradox tvoria nadstavbu, v ktorej si svoju partitúru môže nájsť aj dospelý čitateľ.

Každé rozprávanie má vlastný názov. V role rozprávača sa striedajú on-autor, on-rozprávač, on-Karči, ja-autor, ja-rozprávač, ja-Karči. Striedanie polôh rozprávača s použivaním monológu, dialógu, vnútorného dialógu sa dá pokladať skôr za zámer narúšať statickosť, formovanú aj ustálenou vnútornou štruktúrou. Táto kompozícia zdanlivo uľahčuje a zrýchľuje vnímanie textu, no súčasne mu dodáva šablónovitosť, ktorá v spojení so slangovým jazykom s foneticky prepísanými anglicizmami tvorí charakteristický vnútorný rytmus ako protiklad imaginatívnosti a kreativity. V ňom sa môžu stratiť jemné nuansy a fajnovosti vyjadrovania hlavne v jazykových hračkách a úvahových filozofujúcich partiách. Problematická je rozkolísaná podoba používania niektorých slov, čomu sa pri pozornej jazykovej úprave dalo vyhnúť.

Čitateľa však určite strhne humor. Neintelektuálsky, inteligentný, škodoradostne presvitajúci cez šedivosť sídliska. Práve on vytvára dojem ľahkosti, hravosti, nezáväznosti a nenáročnosti knihy.

Ak je možné porovnanie Karčiho Vešeľaka s inými protagonistami literatúry pre mládež s presahom pre dospelých, tento žáner sa Tomášovi Repčiakovi podarilo obohatiť o novosť a originalitu bez moralizovania a didaktizmu. V Karčim odvážne odhalil zo svojho vnútorného sveta viac, ako je zvykom. Repčiakova knižka nie je vykalkulovaná literárna konštrukcia, lebo má v sebe život so všetkým, čo k životu patrí.

Štefan Šimko, Literárny týždenník 5-6/2014

Pozoruhodný debut

Knižný súbor poviedok Štefana Šimka, ktorý vyšiel s podporou Literárneho fondu a združenia 1. Lions Club Košice, zaujme z viacerých dôvodov. Na internete sa možno dozvedieť, že autor, ktorý je ťažko zrakovo postihnutý, pôsobil 30 rokov ako učiteľ. Publikácia ho charakterizuje ako skúseného prozaika a dramatika, pričom pripomína, že svoju umeleckú kvalitu potvrdil víťazstvom vo viacerých literárnych súťažiach. Publikoval v rozhlase a niekoľkých periodikách, jednu jeho hru naštudoval Divadelný súbor Hviezdoslav.Kniha obsahuje až tri epilógy, ktoré pochádzajú z pera Petra Karpinského, Tomáša Repčiaka a Jána Petríka. Každý z nich poukazuje na iné stránky tvorby i života autora, ale v niečom sa ich pohľady prelínajú. Po prvé – ide náročné dielo, ktoré predpokladá vyspelého, pripraveného a rozhľadeného čitateľa. Po druhé – autorské výkony sa pohybujú na rozhraní prózy a poézie; rezonujú v nich ozveny biblických textov, antických mýtov a historických udalostí. Po tretie – autorská optika sa nevyhýba kontrastnému videniu reality v jej prirodzených paradoxoch, protikladoch a protirečeniach, ktoré zodpovedajú aj psychologickým danostiam a spoločenským okolnostiam ľudského bytia. To na debut dozaista nie je málo.

Pavol Janík, Literárny týždenník č. 3-4/2013 (31.1.2013)

 

Pasenie mamutov

Štefan Šimko, Fama Art 2012

Poviedky Štefana Šimka sú hlbokomyseľné, pretože jeho myslenie sa načahuje až ku koreňom. K predkom, veciam, prírode, domovu. Ku všetkému, čo ho zásadne určuje, čo ho vyformovalo, ovplyvnilo. Do výrazne existenciálnej témy preniká filozoficky, pričom ju zachytáva prevažne poetickým jazykom. To mu umožňuje príbeh skomponovať tak, aby sa jednotlivé obrazy vrstvili a cez seba prelínali. Jeho texty teda nie sú hladké, s jasnou naratívnou linkou, s napätím, ako si to dnešný väčšinový čitateľ často vyžaduje. Ony sú zaujímavé práve svojou zrnitosťou, drsnosťou, početnými básnickými obrazmi, v ktorých sa čitateľ pristavuje, zadrháva, nachádza v nich priestor na uvažovanie. Presne to si Šimkove texty vyžadujú – hĺbavé premýšľanie.

Spojivom jeho textov je motív puta, väzby či vzťahu medzi ľuďmi navzájom, ale i medzi človekom a prírodou (Sú také teplé miesta), i človekom a vecami (Husle). Rozprávač rozkrýva, ako niektorí dokážu tieto putá necítiť (Domáca výchova beštie), hoci ide o vzťah medzi matkou a dcérou. Ale i to, ako ich dokážu ignorovať alebo skôr otupieť voči nim (Pohyb), hoci ide o vzťah otca a syna. Zachytáva ich mimoriadnu krehkosť a pominuteľnosť (Kŕmenie otca), ale zároveň i duchovnú večnosť a zvláštnu clivotu (Pasenie mamutov).

Obzvlášť pôvabná je svojou jednoduchosťou poviedka Husle. Postava musela predať husle kedysi darované rodičmi pre zlú finančnú situáciu v rodine: „Kupec odnášal husle a my sme bežali do obchodu.“ Aj keď ide len o vec, jej predaj zasiahol do kolobehu iných vecí a sveta. Postava si uvedomila silnú väzbu s nástrojom, vytušila, že vec naviazala vzťah nielen s ním, s jeho vnútrom, ale aj s prostredím, s ostatnými vecami v okolí, vstúpila do nich a ony do nej, zanechala v nich svoj odtlačok.

Z ignorancie pút vyplýva osamotenosť a opustenosť bytostí, zabúdanie na minulosť, vykorenenosť, pocit, že nevedia, kam patria. Táto plytkosť a povrchnosť bytia však nie je nezvratná, aj to sa snaží rozprávač zachytiť. Postavy trpia spretrhaním a znovunachádzaním väzieb, rodinných vzťahov, odkrývaním ich jednotlivých vrstiev. Pomocou nich si uvedomujú svoju bohatú minulosť a mnohokrát prázdnu prítomnosť. No zväčša sa to snažia napraviť. Čo ako čudácky by mohli pôsobiť: „A čudujú sa starine, ktorú hromadím ako v múzeu. Veci, ktoré oni predávajúca kupujem. Čistím a odstraňujem falošné nátery. Všetky vrstvy až po pôvodný materiál. Svoj dnešok po svoju minulosť’

V poviedkach sú prítomné tieto dve protichodné sily. Na jednej strane neúcta voči blízkym, prírode či veciam, na druhej strane bytostné uvedomenie si svojej identity na pozadí svojich predkov. Nie je to však takto striktne oddelené, ani jasne vypovedané.

Zmysel či pointu tej ktorej poviedky nájde naozaj iba ten, kto citlivo vníma tento problém a vie oceniť nesmiernu hodnotu tradície.

Beáta Belancová, Knižná revue 2/2013

Daň za stratu viery

Nie je jednoduché nájsť spoločného menovateľa poviedok, ktoré pojal Štefan Šimko do debutu Pasenie mamutov (Spišská Nová Ves, Fama Art 2012), čo len vágne spojivo povedzme medzi zašifrovanou parafrázou antického či biblického príbehu a históriou človeka donúteného stať sa udavačom. Čerpá z nažitého i načítaného, svoje možnosti si overoval na súťažiach, sporadicky v periodikách, spoluprácou s divadelnými amatérmi. Inšpirácie skôr tušiť povedzme rozprávkou (Balada o sestričke), nie azda v nereprodukovateľnej fabule, skôr v hravosti, s akou sa stiera hranica medzi živým a neživým, organickým a jeho opakom, medzi faunou a flórou. Rozprávač sa transformuje na rastlinu (Kvet), stotožní sa s polobájnym živočíchom (archeopteryx v Hoteli Splnených predstáv).

V hodnotovo rozkolísanom svete predstavuje istotu rudimentárny materiál, starší a nezávislý od človeka s jeho podenkovou existenciou, kameň, drevo a či starý dom, jeho výtvor. Ich tradičné atribúty sa relativizujú: že je kameň „tvrdý a chladný… To mohol vymyslieť ten, čo nikdy neležal na rozohriatom kameni uprostred poludnia.” (Moja matka skala, môj otec balvan). Človek je nielen pôvodca, ale aj obeť procesov, ktoré uviedol do pohybu. Rezbár (jednoruký!) zmení síce kus dreva na objekt kultu (Klát), zato však zlyhá, ak sa podujme na jeho sériovú produkciu (Panoptikum).

Pojmy, s ktorými Šimko narába, sa v dôsledku nadužívania významovo vyprázdnili – pravda, bolesť, poznanie. Polemicky sa interpretuje biblický motív, mýtus o prvotnom hriechu (Jablko) či obety, ktorú je Abrahám nereflektovane ochotný priniesť: z pohľadu potenciálnej obete, syna Izáka príslušník generácie otcov, poslušne vykonávajúcich príkazy zhora: „A báli sme sa svojich otcov. Poslušných mužov pokrytých prachom z najvyššieho kopca.” (Nikdy nevystúpim na ten vrch). Detenziu rozprávač, v permanentnom napätí, nepozná, žije akoby na doraz. Morbídne fantázie sú podmienené vedomím vlastnej nedostatočnosti, neschopnosťou hrať prisúdenú rolu (Pozorovateľ).

Zato však vie minimom slov načrtnúť precízny portrét, napríklad syna na odchode z návštevy u otca, ktorá nadobúda rituálny charakter. „Nízky, sivovlasý, zavalitý.” (Pohyb). Rovnako sugestívna je scenéria: „Zo záhrady stúpa vlhkosť. Odkedy urobili kanalizáciu, voda udrela do vrchu. Všetko vyhnije.” Alebo: „ Cintorín je v kopci za dedinou. Tak, aby tam starí došli a späť sa nevrátili. “ (Epizóda). Vzťah otec – syn sa obmieňa viacnásobne, jeho drsnú podobu naznačuje titul Kŕmenie otca aj pointa: „Zajtra prídem a budem ťa holiť.”

V poviedke, ktorá dala súboru meno, vyústi do jeho deponovania v ústave – ktovie, v tomto svete jediné riešenie.

Rozprávač postoj nedeklaruje, postava bez mena len ojedinelé nezúčastnene reflektuje svoju situáciu, náhradnými aktivitami kompenzuje strach zo samoty v partnerstve: „Bojím sa, že príde a budem cítiť medzi nami pustotu bez detí, bez všetkého.” (Katherin Steinstern). Okrem repliky ju charakterizuje iba ak výrečná rekvizita, povedzme cigareta matku, fyzicky i psychicky týrajúcu svoje dieťa (Domáca výchova beštie). Ak chýba emocionálne puto, ani rodinné väzby neobstoja v skúške, akú predstavuje delenie sa o dedičstvo (Obchodná ulica).

Na cestu k čitateľovi vypravili knihu vo vynaliezavej grafickej úprave s až tromi žičlivými doslovmi priateľov, k tomu preklad jednej poviedky do angličtiny (aj keď skôr slovenskej), podstatne menšia pozornosť sa však venovala korektúram. Na jej vrub idú zrejme početné preklepy, gramatické lapsusy a najmä nenáležité spojovníky.

Limity rozprávania sa odkryjú, ak sa rozmanité, navyše nesúrodé podnety preľnú na malej ploche, archetyp v susedstve bezobsažného speaku, aký počúvame z úst politikov (Bazilišok), alebo ak sa rozprávač dá zviesť prvotným nápadom tak ako v záverečnej, tridsiatej prvej poviedke založenej zrejme akurát na hláskovej podobnosti čínskeho mena Tieň so slovenským tieňom. Toto rozhodne neplatí na poltucet poviedok umiestnených na konci, spojených témou človeka dožívajúceho v narastajúcej bezmocnosti a samote. Ani viera neposkytuje oporu, tobôž útechu, nahradila ju mechanicky odriekaná modlitba. Osudnou sa stane akurát protagonistovi jedinej poviedky, časovo presne lokalizovanej do osemdesiatych rokov, v ktorej nedovolená účasť na bohoslužbách umožní režimu, aby učiteľa donútil na spoluprácu (Posledný je pohľad Krista…).

Príbehy zredukované na podstatu sú výsledok úzkostlivého zvažovania slova, jeho možností aj obmedzení. Tušené drámy v najlepších číslach súboru majú pôvod tak v deficitoch našej reality, ako v konečnosti našich životov. S tou sa ostatne napospol konfrontujeme prostredníctvom svojich blízkych.

Ľudovít Petraško, RAK č. 6/2013

KĽÚČE OD NEBA

Vydavateľstvo Fama Art, Spišská Nová Ves 2012

Po básnickom debute Sedmoláska (2007) prichádza Júlia Čurillová s ďalšou poetickou zbierkou Kľúče od neba. Autorka je recitátorkou a víťazkou viacerých celoštátnych interpretačných súťaží. Tento fakt zvyšuje komunikatívnosť jej veršov, ktoré nie sú určené iba na tiché čítanie. Nedá sa im však vyčítať verbálna exhibícia. Z básní Za obrazom sedí pavúk, Voda živá, Mám v skrini prízraky i v ďalších navyše zaznieva tušená hudba. Pokojne by mohli byť inšpiráciou pre tvorcov šansónov. Spomenuté básne majú popritom v sebe silný príbeh. Tektonika textu ich doslova predurčuje k hudobnej interpretácii s očakávaným dramatickým gestom.

V Kľúčoch od neba je zakódovaný zvláštny sebazáchovný mechanizmus a generačné začlenenie predovšetkým do ženskej línie. Hoci čas vytvára silnú dymovú clonu a mnohé spomienky dokáže zahmliť, niektoré zostávajú v pamäti jasné a zreteľné. Žena v básnickej zbierke sa z polcesty vracia k mame a „k ďalším radom mŕtvych žien z nášho domu“ (s.51). Vzápätí beží k dcére, v snahe spojiť všetkých v časovej jednote. Synchrónnosť prežívania reálne nie je možná.

V príbehu ženy s „kľúčmi od neba“ autorka niekedy zámerne volí krátkodobé oddychové bezčasie. „Ja nič neviem, nič si nepamätám“ (s. 47.) V tej istej básni s názvom Pamäť nachádza vykročenie i riešenie tohto prechodného stavu opäť prostredníctvom lásky. „Chcem tu a teraz a teba.“ V žensko-mužskom svete intuitívne obchádza

v súčasnosti často podsúvané hľadisko vyrovnaných príležitostí medzi pohlaviami. Na jednu z pomyselných misiek váh prikladá svoju ženskosť, hravosť a slobodu v každom (aj milostnom) rozhodnutí, geste, naznačenom dotyku. Takto vytvára prirodzený priestor pre erotiku a sexualitu. Ľúbostné básne sú zoskupené v kapitole Naslepo. Zaujmú podmanivým spájaním predstáv, slov, hrou tela v takmer hmatateľnom milovaní. K tomuto súboru veršov priraďujem pôsobivú báseň Pomaly sajem (s.16), ktorá sa ocitla v prvej kapitole Do vetra, aby sa v nej zatrblietala. Napriek otvorenosti, nechýba v nej správna dávka tušeného a tajomného.

Skúsenosťou poučenými očami J. Čurillová vyhľadáva a nachádza to, pre čo sa každú  sekundu oplatí žiť. Aj nezvratné situácie, ku ktorým patrí smrť zaznamenáva ako osudovú kvapku ľuľkovca zlomocného, v paralele pripomínajúcej možnosť premeny jedu na liek. V hraničných situáciách človek niekedy dokáže i to najbolestnejšie prefiltrovať cez smútok, ťaživosť i žiaľ, aby sa uzdravil a pokračoval. Ak nie po ceste, aspoň po chodníku. Jazvy a bolesť zostávajú ako nevyhnutná súčasť prežitej histórie, bez ktorej by nemohla existovať súčasnosť.

Osobitnú pozornosť si zaslúžia básne, ktoré tematicky brnknú alebo sa celkom ponoria  do viery v Boha. V zaznamenanom vzťahu k nemu presvitá neobvyklá priamosť a hra na nepokoru. „Na stene Ktosi hompáľa skríženými nohami, čaká sa na zázrak.“(s.37). Iné, tematicky podobné, sú modlitbou, šepotom. Žena v zbierke prichádza k Najvyššiemu niekedy reptajúc, inokedy ostýchavo, no s dôverou. Bez poníženosti. S vedomím svojej pozemskej ľudskej hodnoty.

Kľúče od neba sa nevznášajú vo vákuu ani v sterilnom priestore. Sú na nich rozpoznateľné odtlačky autorky, v ktorých zanecháva svoju DNA s esenciami vášne, milovania, anjelských krídel, pokosenej trávy, dažďa, s pohárom vína ako krátkodobého zabudnutia. Aj s nikotínovým strachom v chvejúcich sa ochranných rukách, ktorými už nedosiahne na dospelé deti. Verše Júlie Čurillovej si nemožno prisvojiť. Sú slobodné ako príbeh ženy s dušou i telom, o ktorých sama rozhoduje.

Zlata Matláková, Slovenské pohľady 3/2014

Tomáš Repčiak: Na vydaj

Ani tá najpodrobnejšia analýza doterajšej literárnej činnosti Tomáša Repčiaka nemohla zvedavého čitateľa dostatočne pripraviť na jeho najnovší knižný príspevok. Autor bezstarostne humornej „Vešeľakovskej trilógie” totiž vo svojom najnovšom diele objavuje doteraz neznáme hranice vyjadrenia vlastných tvorivých možností. Zbierka Na vydaj predstavuje jeho básnický debut, ktorý je na túto príležitosť príkladne pripravený – čitateľ teda dostáva do rúk knihu s dômyselnou vizuálnou stránkou, úzko spätou s pôvodným poslaním básní, ktoré boli podľa autorovho vlastného vyjadrenia písané „na objednávku… pre dve recitátorky umeleckého prednesu, Júliu Čurillová a jej dcéru Júliu”.

Všetky básne sú teda po vonkajšej stránke premyslene komponované tak, aby pri recitovaní plynuli nerušene. Vynaliezavý rým, dôraz na rytmickosť, časté opakovacie prvky, bohatá obraznosť atakujúca rozmanité zmysly i pestrá modálnosť veršov pomáhajú k výraznému zážitku, ktorého naplnenie možno nájsť práve vo forme umeleckého prednesu. No ani čitateľ knižnej podoby básní nemusí byť ukrátený o pôžitok z Repčiakovej poézie, ktorá je po všetkých formálnych stránkach zvládnutá na veľmi vysokej úrovni.

Čo však v konečnom dôsledku necháva čitateľa v nemom úžase, je obsahová stránka jednotlivých básní. Už v úvodnom texte sa totiž pôvodným poslaním humorista Repčiak púšťa do veľmi dobre organizovaného a bohatou paletou obrazov a intertextových asociácií podopreného pátrania po hlbinách ženskej duše, pričom objavuje stále nové a nové cesty, ktorými sa vnútorný život lyrických hrdiniek môže uberať. Rozsah pocitov, ktoré autor spracúva, rovnako ako zoznam motívov, ktoré do proce­su pátrania plynule začlenil (vojnový, náboženský, regionálny a mnohé iné), je mimoriadne široký a v každej z básní dokáže formulovať dostatočne svojbytnú výpoveď o svojej hrdinke.

V centre zbierky Na vydaj teda stojí napätie medzi čitateľsky vďačnou formou básnického spracovania a mnohoznačným obsahom básní, ktorých rozvitie a plné pochopenie si určite vyžaduje dlhší čas a opakovaný návrat k textu. Horizont originálne spracovaných citových vnemov ženských postáv je pritom natoľko široký, že čitateľ nachádza stále nové a nové významové odtienky výpovedí – a nezáleží na tom, či sa pohrávajú s vojnovou tematikou (Krištáľová noc), alebo s motívom osobnej tragédie (Večera). Vo výsledku totiž ide vždy o hlboké a patrične precítené svedectvo.

Milan Kolesík, Knižná revue 1/2016

Hĺbka ženy

Tomáš Repčiak má už na svojom konte niekoľko vydaných kníh. Po knižkách krátkych próz Zo života Karčiho Vešeľaka, Na krok od raja (FAMA art, 2013), Tajomstvo kľúča (FAMA art, 2014) a zbierke básní pre deti Robte cirkus (FAMA art, 2014) prichádza autor s novou básnickou zbierkou, ktorú môžeme považovať za jeho oficiálny básnický debut. Básnická zbierka Na vydaj obsahuje básne, ktoré autor napísal na objednávku pre dve recitátorky umeleckého prednesu, Júliu Čurillovú a jej dcéru Júliu. Zbierku dopĺňajú fotografie Milana Čarňanského zobrazujúce ženský subjekt.

Básnická zbierka pozostáva z piatich rozsiahlejších básní – Krištáľová noc, Svätá Helena, Alžbetin chrám, Julianin kľúč, Večera, ktoré sú písané viazaným veršom. Básnik v nich používa nepravidelný rým, čím sa básne stávajú náročnejšími na recitovanie, no na druhej strane poslucháča nútia neustále udržiavať pozornosť a čakať na rým, ktorý svojou sémantickou nasýtenosťou podporí básnickú výpoveď. Používanie epizeuxy (,,…a sa kajá, a sa kajá“) a opakovania rovnakých veršov napomáha naplniť účel týchto básní stať sa básňami vhodnými na umelecký prednes.

Už podľa príznačných názvov básní je zrejmé, že hlavnú úlohu v nich bude hrať lyrická hrdinka. Prostredníctvom intertextových asociácií Repčiak pátra po tajomstvách ženskej duše a zachytáva ich vnútorný svet so všetkými bremenami a radosťami, ktoré formujú ich osobnosť. Vojnový či náboženský motív slúži autorovi na vykreslenie esenciálnej básnickej výpovede o svojej lyrickej hrdinke.

Básne sa vyznačujú bohatou metaforikou. Čitateľ sa preto často musí opätovne vrátiť k textu, aby pochopil všetky asociácie, dostal sa pod textúru básnických obrazov a odkryl ich ďalšie významy.

Básnická zbierka Na vydaj nie je určená len na umelecký prednes. Básne, ktoré sa svojou hĺbkou dotýkajú ženskej duše a nútia zamyslieť sa, sú súce aj na vydaj do rúk čitateľa, ktorý je schopný vnímať precítené svedectvá.

Martin Chudík, Dotyky č. 2/2016

Žena v cudzom brlohu

FAMA art Spišská Nová Ves, 2012

Básne Daniely Dubivskej ma zaujali svojím vyprofilovaným videním a znepokojujúcou otvorenosťou už pri ich časopiseckom publikovaní v Literike (3/1997). V roku 2001 debutovala zbierkou Karavána rýb. Teraz prichádza s druhým edičným počinom Žena v cudzom brlohu. Knižka vizuálne zaujme na prvý pohľad, má neprehliadnuteľnú obálku s dominantnou oranžovou potlačou a s výrazným ilustračným dotvorením. Netradičný je aj formát, ktorý pripomína denný skicár s autentickými záznamami.

Zbierka pozostáva z krátkych útvarov bez grafického členenia a interpunkcie. Táto forma Dubivskej umožňuje dosiahnuť vrcholné emocionálne vypätie, vecnú strohosť a lyrický spád. V každej básni kladie evidentný dôraz na vypointovanie. Dubivská je úsporná v básnickom výraze, vyhýba sa opisnosti a rozvláčnosti, prezentuje sa ako citlivá pozorovateľka s vyhraneným úsudkom. Zaujíma ju podstata všedného dňa, do popredia vysúva obchádzané detaily, prchajúce okamihy a unikajúce súvislosti. Opakovane narába s motívmi smútku a samoty, aby si cez ne pootvorila priestor k závažnejším posunom. Vie presvedčivo zdokumentovať prostú situačnú polohu: „zaleje kávou ďalší deň“. Celý rukopis je poznačený naliehavosťou a  neodkladnosťou intímnej výpovede. Dubivskú zaujíma postavenie zraniteľného človeka v plynúcom čase. Väčšinou dokáže presne zadefinovať základné zákonitosti vlastného bytia: „viem / že výdychom / sa ničoho nezbavím“. Úlohou básnického slova je okrem iného aj večná túžba po celistvom obraze človeka a doby, ktorý však aj pri najsústredenejšom nasadení zostáva torzovitý.

Dobré úmysly samy osebe bývajú zradné. Na viacerých miestach Dubivská nenávratne uviazne v plytčine, ktorú namiesto umŕtvenia ešte viac rozvíja. Sľubne rozbehnutý básnický nápad sa rozbíja na banalite. Nepochopiteľné sú slovné spojenia typické skôr pre začínajúcich básnikov, napríklad „zaváram sny / do studených fliaš“. Nezriedka sa vyskytnú aj oslabujúce genitívne metafory. Zbierke by prospel kritickejší výber a stmeľujúcejšia koncepcia. Nemôžem si odpustiť poznámku na margo autorkinho predslovu a doslovov Petra Karpinského a Tomáša Repčiaka. V posledných rokoch sa v našej literatúre udomácnil tolerovaný úzus zaštítiť knižku doslovmi, najlepšie od renomovaných autorov, aby garantovali nespochybniteľný hodnotový rebríček. Doslovy sú opodstatnené a žiaduce v reedíciách alebo súborných vydaniach. V prípade prvých vydaní mi prídu ako nadbytočné a účelové.

Druhá zbierka Daniely Dubivskej ponúka čitateľnú a pútavú poéziu. Aj napriek výhradám oceňujem jej autorský postoj a vyhranený rukopis. Už teraz som zvedavý na jej prípadnú tretiu básnickú zbierku. Poctivý doklad o zrení a smerovaní je v poézii vždy vítaný.

Miroslav Brück, Knižná revue 2013/07

Zryšavieť na Van Gogha

Daniela Dubivská: KARAVÁNA RÝB

Vydané vlastným nákladom, Spišská Nová Ves 2001

Keď sa začítame do básní autorky, o ktorej vieme, že študovala filozofiu, podvedome hľadáme filozofické smerovanie koryta jej rieky, v ktorej pláva karavána rýb. Vedome hľadáme aristotelovské „embryo abstrakcie”, princíp, na základe ktorého funguje novo stvorený ženský vesmír.

Hneď v úvode knižky autorka vyhlasuje čosi ako osobný manifest podľa Hermana Hesseho: „Samota je nezávislosť; prial som si ju / a dosiahol ju po dlhých rokoch. / Bola chladná, to áno, bola však aj tichá, / nádherne tichá a veľká ako ten chladný, / veľký priestor, v ktorom putujú hviezdy…” Iný demiurg samoty, Pablo Picasso, sa pred rokmi vyznal: „pokúšal som sa vytvoriť sám seba ako najúplnejšiu samotu. Ale… nepodarilo sa mi to.” Podarilo sa to však dielu; každé veľké dielo okružuje aura samoty, inakosť a energetická čírosť. Chcem tým naznačiť len to, že samota je pre tvorbu tým, čo jaskyňa pre filozofa. Aj na počiatku básne býva samota a texty z nej pochodiace sú len zápiskami samoty vnútri sveta, samoty vnútri autora.

Daniela Dubivská vyniesla zo svojej samoty silný a zrelý debut. Dubivskej svet, v ktorom si samota určila svoj stred, je pozemský, fyzický aj metafyzický, skúsenosť je odtiaľto, aj stamodtiaľ. V básní Dom plný samoty píše: „Vždy / keď vojdem / stôl / čo mi stojí v ceste / prekročí môj tieň / a mne sa ťažšie sadá / do tmy / v ktorej sa obaja / dotkneme len zeme.”

Základnými poetickými mierami sú ráno a večer, život a smrť, slnko a temnota. Tieto miery určujú nárast účasti a prítomnosti vo svete, prítomnosti akoby na úver: „Každé ráno / myslíš / na večer / ako žena / s ulicou vo výstrihu / o ktorej píšu / v novinách / že kradla.” Alebo: „Ako každé ráno / keď sa prejdem / nožom v zrkadle.” Reflexia seba samej ako hrany je skrytou túžbou pohybovať sa ako po lane na hrane vlastnej smrti”. Smrť – hranu Dubivská chápe ako „výkrik, múr, o ktorý oprieš všetky slová”. Mladým autorom sa zvykne vyčítať, že priskoro používajú silné slová ako: život a smrť, teda najmä smrť, slová, ktoré údajne mladosti nepristanú. Akoby tí, ktorí o tejto hrane vedia už o čosi viac, chceli od mladých a od ich mladosti viac energie, ktorá rastie, neochvejne prúdi ulicami, mestami a textami, rastie, neochvejne prúdi ulicami, mestami a textami.

Moja skúsenosť je iná. Tak ako psychológovia tvrdia, že potreba jesť veľmi korenené jedlá a zapíjať ich vodou z feferónok je len skrytou potrebou túžby po silných, ostrých zážitkoch, aj mladý básnik či poetka potrebuje silné slovo, silnejšie ako všetky ostatné, potrebuje svoju slovnú feferónkovú vodu, svoju lyrickú smrť, svoje slovné eso, aby pocítil pulzujúci tep hrany, tep vlastného vzletu, srdce temnoty. V Dni čiernych krkavcov autorka píše: „Už smrť / rozdáva zobáky / a moje ruky / vedú slepca / z ohňa / ako vždy / ráno prehovorí / ale večer / bude hrýzť / za svoju slepotu.” Večer, ako v rozprávkovom Vratkovi, keď sme starší nielen o deň, ale z hľadiska filozofie aj o celý život, večer, keď dovidíme až do smrti, môžeme len zhodnotiť mieru svojho vkladu života v pomere k smrti. Večer sa nôž v zrkadle zaoblí tieňmi a stratí, večer je hrana belšia, ženskejšia, prejdúc ohňom hľadá v sebe anjela: „Aj ja tu chodím / ako anjel / bez potlesku / sľubovaný nebu / ako tí / čo oklamaní / hrešia / iba v zemi.”

Ale ráno, len čo vyjde slnko na cestu svojho nového kolobehu, vojde aj žena znova a znova do kruhu svojej hrany a prosí: „Nechaj ma raz / zryšavieť / na Van Gogha.” Uhranutie hranou sa vracia ako slnko, zdroj vitality a nádeje: „… ostanem žltým dievčaťom”. Onen obraz žltého dievčaťa pripomína v daných súvislostiach žltý dom samoty Vincenta van Gogha, dom hrany a na hrane, kde „keď skáčeš z najvyššieho poschodia do srdca, začínaš veriť”.

Po prečítaní knižky som uverila autorke, že to myslí so slovom a poéziou vážne a že jej filozofia samoty vytvorí v najmladšej literatúre echo s ozvenou do budúcich rokov jej literárnej prítomnosti vo svete kníh a textov.

Uverila som tejto autorke, pretože aj ja som vyznávačkou van Goghovho ucha, toho podobenstva embrya vesmíru, ktoré si pre tvorbu žiada úplné odovzdanie sa a samotu. Tak ako verím tým, ktorí ako Dubivská „nevedia prečo, ale chcú ísť s karavánou rýb“.

Dana Podracká, Literárny týždenník

Život je nepýtať sa

Daniela Dubivská: Karavána rýb Spišská Nová Ves, vlastným nákladom, 2001

Debut Daniely Dubivskej (nar. 1966) privedie vnímavého čitateľa hneď k niekoľkým viac či menej prekvapujúcim zisteniam: predovšetkým si uvedomí, že aj mimo takzvaných kultúrnych centier môžu vyjsť a vychádzajú dobré knihy poézie, že takéto knihy vychádzajú aj bez ministerských podpôr, s príspevkami priateľov a nadšencov a že ich obsahová a formálna úroveň zodpovedá požiadavkám viac než slušného štandardu.

Debutantkina Karavána rýb sprevádza čitateľa zážitkovým svetom intímnych pocitov a citlivých, poeticky prerozprávaných pozorovaní bez zbytočného verbálneho balastu. Z básní Daniely Dubivskej na nás hľadí samota ľudí. ktorí sa ocitli uprostred malej ľudskej bolesti, pochybností i nádeje, drobných ľudí stojacich zoči-voči nie vždy priateľskému svetu, v ktorom sa k životu neviažu iba otázky, ale čoraz častejšie najmä odpovede. A hľadať odpovede v atmosfére, ktorú určujú „omyly zabuchnuté dverami“, posledné úsmevy posledných romantikov a v ktorej „každé ráno myslíš na večer, je nesmieme ťažké.

V Karaváne rýb nájdeme senzualisticky ladenú poéziu, spomedzi zmyslov v nej dominuje hmat a zrak, Častý je motív dotyku, motív ľudských rúk. Zaujímavé je poetkino úsilie o pochopenie a využitie kontrastu v slovnom materiáli básne, zmysel pre kontrapunkt a v neposlednom rade aj vybrúsený cit pre pointu ako organizujúci princíp básne. Zbierka je nepochybne zrelým knižným debutom a jeho „oneskorenosť” určite nebola na škodu poetkinho autorského dozrievania.

Decentná grafická úprava s kresbami Ľuba Repaskeho dotvára pozitívny čitateľský dojem z vydaného diela.

Ľuba Hajková, Knižná revue č. 2/2002

 

Peter Šrank: Múzofil

Petra „Kefa“ Šranka poznám už dlhšie ako pesničkára – stretli sme sa dokonca na pódiu s gitarami, naposledy v Lubine, v krčme Na konci sveta, na Podjavorinskom folkovom vítaní leta -, piesňového textára so svojou dlhoročnou textárskou stránkou kefoweb.sk, rozhlasového fejtónistu, náruživého cestovateľa, ale najmä nepolepšiteľného výmyselníka a ihrajka. Pritom žiaden už dorastenec. Zrelý chlap so striebrom vo vlasoch. Čakal som, že jeho knižka Múzofil (vydavateľstvo FAMA art, 2016) bude zbierkou  hravých piesňových textov, básničiek, vtipných postrehov, glos z ciest po cudzine a tak podobne. A on to román. A hneď 370-stranový. Recenzent vo mne zamrel. Čitateľ zase sa radostne zamrvil.

Dej románu jednou vetou: O tom, ako jeden chalan Pyko balil jednu babu Zunu a čo veselého a erotického pri tom stváral s inými. Román humoristický, povedzme si hneď na rovinu. Hrdina, mladý ani nie tridsiatnik, sa ním pretĺka v sérii nekončiacich, rôzne trápnych či eroticky  zašmodrchaných situácií v rozmanitých prostrediach – nechýbajú, prirodzene, ani veľmi veselé živé výjavy zo života muzikantského -, a jeho „ruky šmátrajky“ pri tom nenechávajú nič pekné ženské na pokoji, pričom vždy a bezpodmienečne za pomoci veršovania, rýmovania, poetického okolkovania. Hrdina je totiž, a z toho pramenia všetky jeho trápenia so ženami, posadnutý či priam postihnutý poéziou. A to až tak, že mu ona, „nevycválanému romantikovi“ a „múzickému bigamistovi“, neraz bráni prirodzene zavŕšiť, čo neposedné ruky šmátrajky načnú. A inokedy zase si urobí zo slov druhé ruky šmátrajky… Jednotlivé tie príhody, v románe rozsekané do šiestich častí, by vlastne pokojne mohli byť aj samostatnými poviedkami. Čítať sa preto dá, v núdzi, aj na preskáčku.

Čo na románe poteší veľmo, je Kefov jazyk. Svieži, súčasný, prirodzene hovorový, nie silený ani silácky. Ani v drsnejších, vulgárnejších polohách nie. Kefo má slovenčinu rád, ovláda ju, má ju zažitú a dobre natrávenú, s veľkou pasiou sa s ňou vie pohrať, pomaznať, povymýšľať si. Bedlivo sa vystríha klesnúť v hovorovosti len k bežne vykrádaným čechizmom z rôznych populárnych filmových a televíznych  hlášok, mechanicky preklápaných do slovenčiny, ako sa to často stáva mladým, i v rôznych  spisovateľských súťažiach oceňovaným laureátkam. Hrdina knihy má šťastie, že všetci, ktorých v románe stretne, majú vospolok dar vtipnej repliky, takže čo dialóg, to súboj vtipných hlášok a slovných hier. Kefo by sa nestratil ani ako scenárista sitcomov.

Knižka je to humorná, veselá, ale cítiť v nej i jemný chlapačí smútok. Akúsi takú zasnenú až  nostalgiu či čo, od zrelého chlapa, ktorý už všeličo vie, ale než by sa z toho poznania literárne rozcitlivel či nedajbože rozplakal, radšej sa sám sebe zasmeje a poteší tým aj iných, podobne citlivých.

Múzofil, vtipná knižka na leto, na cesty, do vlaku, na deku, k moru. Aj od neho.

P.S. „Varovanie! Obsahuje erotiku, vulgarizmy a poéziu.“

Gaco Novomesský, populár.sk 1/2017

Na dlhé večery a na zasmiatie

30. 11. 2016 10:21 | Michaela Izsáková | Recenzia

Múzofil / Peter Šrank / Fama Art 2016

,,Potrebujem babu!“ zaúpel som. ,,Nutne potrebujem babu!“

,,Vieš, Pyko, keby ju chceš na bežné preťahovanie, fandil by som ti,“ pridal Rafo jeden zo svojich rýpavých postrehov, ktoré mal ako najlepší kamarát povolené.

,, Ale za to, čo s ňou chceš robiť ty, by ťa mali zavrieť do basy. Úchylák. Obyčajný úchylák.“

,,Aký úchylák? Každý chlap je predsa nejaký -fil. Aj ja som len -fil.“ Prstami pri ústach som naznačil gesto, aké používajú labužníci pri ochutnávke.
,, Určite! Normálne je byť prsofil alebo veľkoriťofil. Ešte aj gaťkofila by človek pochopil. Čipkofila, bobrofila alebo pannofila… Ale ty si… čo to vlastne si?“
Toľko ukážka z románu Petra Šranka Múzofil. Je neobyčajný v tom najlepšom zmysle slova. Spája erotiku a lásku, ktorá je viacveršová, až niekoľkostranová, s triezvym pohľadom na ženy, s vulgarizmami a s poriadnou dávkou humoru. Zahráva sa s fantáziou čitateľa, ktorý sa stráca v realite a
v spleti rôznych príbehov. Kniha je dokonalý sprievodca pre ženy, ktoré vstupujú do vzťahu s umelcom a zároveň príručkou pre umelcov, ktorým sa miešajú múzy s reálnymi ženami

Hlavným hrdinom je nádejný spisovateľ, básnik a nevyliečiteľný romantik s čertom Brumtelesom na pleci, Pyko. Hľadá ženu, ktorá bude pre neho dokonalou múzou, keďže nevie písať pre peniaze, ale len pre niekoho. Pri svojej ceste plnej erotických dvojzmyslov párkrát odbočí a zakopne. Vyskúša s
do-maso údeniny s Dominikou, zapletie sa s hriešne sexy Kikou a vytvorí projekt na získanie Zuny.

Pyko je typický umelec. Má 26 rokov, je vyštudovaný informačný technik, rád píše a očarúvajú ho démonické ženy, ktoré ho dostávajú do problémov. Obyčajné veci robí a vidí neobyčajne, čo ho mnohokrát privádza do vtipných situácií. Všetko sa to začne, keď stretne Kiku, ktorá je dokonalá a sebavedomá. Má len jednu chybu, pre Pyka je absolútne nemúzická. Autor nás pomaly uvádza do partie kamarátov, ktorí spolu chodili na strednú školu, a opäť sa stretávajú.

Dej je rozdelený na šesť častí. V každej Pyko spoznáva inú ženu a usiluje sa priblížiť k tej svojej osudovej, ale väčšinu času je od nej vzdialený. Každý pokus získať ju dopadne katastrofálne. Postupne spoznávame Zunu, jej odvážnu sestru Noru – ktorá je šialene zamilovaná do Pykových básničiek – a zisťujeme tiež, že overené romantické triky na Zunu neplatia. Vznikne projekt Hyperláska za pomoci kamaráta Rafa, Lucie a Didi, A MEDZI nimi prebehne kompletná a vtipná analýza profilu Pyka. Spoločne sa usilujú odstrániť všetky rušivé elementy, ktoré mu bránia vo vzťahu so Zunou. Jedným z nich sú jeho neposlušné ruky, ktoré takmer vždy skončia pod tričkom opačného pohlavia. Pyko začne fungovať bez Zuny aj napriek skutočnosti, že ich životy sa neustále pretínajú a v závere sa pretnú definitívne.

Pyko je dobrák od kosti, ktorý sa snaží pomôcť kamarátom a najmä kamarátkam. Zapletie sa do nefungujúcej spálne Bernarda a Didi, s Heňou vytvorí hru, kde on hrá rolu jej bývalého milenca, a ona zas nedostupnú Zunu, popletie hlavu Nore, a podarí sa mu vyriešiť prípad ukradnutých svadobných relikvií v podobe odliatkov vagín Zuny, Lucie a Didi.

V určitých momentoch je dej zamotaný a niekedy až málo pravdepodobný, ale práve tento fakt núti čitateľa vrátiť sa o pár strán späť a hľadať súvislosti. Je to ideálna kniha na dlhé večery, na cestu do vlaku a na momenty, kedy sa chcete schuti zasmiať.

Michaela Izsáková