Júlia Čurillová

KĽÚČE OD NEBA

Vydavateľstvo Fama Art, Spišská Nová Ves 2012

 

Po básnickom debute Sedmoláska (2007) prichádza Júlia Čurillová s ďalšou poetickou zbierkou Kľúče od neba. Autorka je recitátorkou a víťazkou viacerých celoštátnych interpretačných súťaží. Tento fakt zvyšuje komunikatívnosť jej veršov, ktoré nie sú určené iba na tiché čítanie. Nedá sa im však vyčítať verbálna exhibícia. Z básní Za obrazom sedí pavúk, Voda živá, Mám v skrini prízraky i v ďalších navyše zaznieva tušená hudba. Pokojne by mohli byť inšpiráciou pre tvorcov šansónov. Spomenuté básne majú popritom v sebe silný príbeh. Tektonika textu ich doslova predurčuje k hudobnej interpretácii s očakávaným dramatickým gestom.

V Kľúčoch od neba je zakódovaný zvláštny sebazáchovný mechanizmus a generačné začlenenie predovšetkým do ženskej línie. Hoci čas vytvára silnú dymovú clonu a mnohé spomienky dokáže zahmliť, niektoré zostávajú v pamäti jasné a zreteľné. Žena v básnickej zbierke sa z polcesty vracia k mame a „k ďalším radom mŕtvych žien z nášho domu“ (s.51). Vzápätí beží k dcére, v snahe spojiť všetkých v časovej jednote. Synchrónnosť prežívania reálne nie je možná.

V príbehu ženy s „kľúčmi od neba“ autorka niekedy zámerne volí krátkodobé oddychové bezčasie. „Ja nič neviem, nič si nepamätám“ (s. 47.) V tej istej básni s názvom Pamäť nachádza vykročenie i riešenie tohto prechodného stavu opäť prostredníctvom lásky. „Chcem tu a teraz a teba.“ V žensko-mužskom svete intuitívne obchádza

v súčasnosti často podsúvané hľadisko vyrovnaných príležitostí medzi pohlaviami. Na jednu z pomyselných misiek váh prikladá svoju ženskosť, hravosť a slobodu v každom (aj milostnom) rozhodnutí, geste, naznačenom dotyku. Takto vytvára prirodzený priestor pre erotiku a sexualitu. Ľúbostné básne sú zoskupené v kapitole Naslepo. Zaujmú podmanivým spájaním predstáv, slov, hrou tela v takmer hmatateľnom milovaní. K tomuto súboru veršov priraďujem pôsobivú báseň Pomaly sajem (s.16), ktorá sa ocitla v prvej kapitole Do vetra, aby sa v nej zatrblietala. Napriek otvorenosti, nechýba v nej správna dávka tušeného a tajomného.

Skúsenosťou poučenými očami J. Čurillová vyhľadáva a nachádza to, pre čo sa každú  sekundu oplatí žiť. Aj nezvratné situácie, ku ktorým patrí smrť zaznamenáva ako osudovú kvapku ľuľkovca zlomocného, v paralele pripomínajúcej možnosť premeny jedu na liek. V hraničných situáciách človek niekedy dokáže i to najbolestnejšie prefiltrovať cez smútok, ťaživosť i žiaľ, aby sa uzdravil a pokračoval. Ak nie po ceste, aspoň po chodníku. Jazvy a bolesť zostávajú ako nevyhnutná súčasť prežitej histórie, bez ktorej by nemohla existovať súčasnosť.

Osobitnú pozornosť si zaslúžia básne, ktoré tematicky brnknú alebo sa celkom ponoria  do viery v Boha. V zaznamenanom vzťahu k nemu presvitá neobvyklá priamosť a hra na nepokoru. „Na stene Ktosi hompáľa skríženými nohami, čaká sa na zázrak.“(s.37). Iné, tematicky podobné, sú modlitbou, šepotom. Žena v zbierke prichádza k Najvyššiemu niekedy reptajúc, inokedy ostýchavo, no s dôverou. Bez poníženosti. S vedomím svojej pozemskej ľudskej hodnoty.

Kľúče od neba sa nevznášajú vo vákuu ani v sterilnom priestore. Sú na nich rozpoznateľné odtlačky autorky, v ktorých zanecháva svoju DNA s esenciami vášne, milovania, anjelských krídel, pokosenej trávy, dažďa, s pohárom vína ako krátkodobého zabudnutia. Aj s nikotínovým strachom v chvejúcich sa ochranných rukách, ktorými už nedosiahne na dospelé deti. Verše Júlie Čurillovej si nemožno prisvojiť. Sú slobodné ako príbeh ženy s dušou i telom, o ktorých sama rozhoduje.

Zlata Matláková

Slovenské pohľady 3/2014

Späť na stránku Napísali o našich knihách