Peter Šrank: Múzofil

 

Petra „Kefa“ Šranka poznám už dlhšie ako pesničkára – stretli sme sa dokonca na pódiu s gitarami, naposledy v Lubine, v krčme Na konci sveta, na Podjavorinskom folkovom vítaní leta -, piesňového textára so svojou dlhoročnou textárskou stránkou kefoweb.sk, rozhlasového fejtónistu, náruživého cestovateľa, ale najmä nepolepšiteľného výmyselníka a ihrajka. Pritom žiaden už dorastenec. Zrelý chlap so striebrom vo vlasoch. Čakal som, že jeho knižka Múzofil (vydavateľstvo FAMA art, 2016) bude zbierkou  hravých piesňových textov, básničiek, vtipných postrehov, glos z ciest po cudzine a tak podobne. A on to román. A hneď 370-stranový. Recenzent vo mne zamrel. Čitateľ zase sa radostne zamrvil.

Dej románu jednou vetou: O tom, ako jeden chalan Pyko balil jednu babu Zunu a čo veselého a erotického pri tom stváral s inými. Román humoristický, povedzme si hneď na rovinu. Hrdina, mladý ani nie tridsiatnik, sa ním pretĺka v sérii nekončiacich, rôzne trápnych či eroticky  zašmodrchaných situácií v rozmanitých prostrediach – nechýbajú, prirodzene, ani veľmi veselé živé výjavy zo života muzikantského -, a jeho „ruky šmátrajky“ pri tom nenechávajú nič pekné ženské na pokoji, pričom vždy a bezpodmienečne za pomoci veršovania, rýmovania, poetického okolkovania. Hrdina je totiž, a z toho pramenia všetky jeho trápenia so ženami, posadnutý či priam postihnutý poéziou. A to až tak, že mu ona, „nevycválanému romantikovi“ a „múzickému bigamistovi“, neraz bráni prirodzene zavŕšiť, čo neposedné ruky šmátrajky načnú. A inokedy zase si urobí zo slov druhé ruky šmátrajky… Jednotlivé tie príhody, v románe rozsekané do šiestich častí, by vlastne pokojne mohli byť aj samostatnými poviedkami. Čítať sa preto dá, v núdzi, aj na preskáčku.

Čo na románe poteší veľmo, je Kefov jazyk. Svieži, súčasný, prirodzene hovorový, nie silený ani silácky. Ani v drsnejších, vulgárnejších polohách nie. Kefo má slovenčinu rád, ovláda ju, má ju zažitú a dobre natrávenú, s veľkou pasiou sa s ňou vie pohrať, pomaznať, povymýšľať si. Bedlivo sa vystríha klesnúť v hovorovosti len k bežne vykrádaným čechizmom z rôznych populárnych filmových a televíznych  hlášok, mechanicky preklápaných do slovenčiny, ako sa to často stáva mladým, i v rôznych  spisovateľských súťažiach oceňovaným laureátkam. Hrdina knihy má šťastie, že všetci, ktorých v románe stretne, majú vospolok dar vtipnej repliky, takže čo dialóg, to súboj vtipných hlášok a slovných hier. Kefo by sa nestratil ani ako scenárista sitcomov.

Knižka je to humorná, veselá, ale cítiť v nej i jemný chlapačí smútok. Akúsi takú zasnenú až  nostalgiu či čo, od zrelého chlapa, ktorý už všeličo vie, ale než by sa z toho poznania literárne rozcitlivel či nedajbože rozplakal, radšej sa sám sebe zasmeje a poteší tým aj iných, podobne citlivých.

Múzofil, vtipná knižka na leto, na cesty, do vlaku, na deku, k moru. Aj od neho.

P.S. „Varovanie! Obsahuje erotiku, vulgarizmy a poéziu.“

Gaco Novomesský

populár.sk 1/2017