Ján Petrík
TRI KNIHY NEPOKOJA
Spišská Nová Ves, FAMA art, 2013, 2. vyd., 190 s., ISBN 978-80-971171-8-4 (viaz.)
Nespokojný, lebo…,
Štefan Šimko
Po dvadsaťjeden rokoch sa Ján Petrík, teraz už vydavateľ (FAMA art Spišská Nová Ves) a osoba činná v literárnom konaní, rozhodol samému sebe vydať trojknihu poézie: Tri knihy nepokoja. Tvrdí, a nie je dôvod mu neveriť, že na pôvodnom rukopise nezmenil nič. Čitateľ nemusí vedieť, či je v tomto čine odvaha, viera v kvalitu poézie, ktorú ponúka; gesto k minulosti… Isté je, že je to skúška časom. Básne majú bezmála tridsiatku a za ten čas sme ako ľudia prežili radikálne historicko-spoločenské zmeny. S textami sa však nestalo nič. „Záznamy” o dedine a blízkych zostali také, aké boli, hádam sa čítajú ešte lepšie. Miestopis dobre „odležaný a vyzretý” má onen romantizujúci dych dediny, aj keď… Petríkovo videnie a cítenie sveta nesmeruje k lyrizácii, stoickému filozofovaniu, vyslovovaniu závažných posolstiev. Autor nie je pozorovateľ, ktorý vypovedá z nadhľadu a s múdrosťou veku. Autor vidí, počuje, cíti a prežíva. Nástojčivo, nahnevane. Tému rodiny spája s dedinou. Nenostalgicky. Ak by sme mali charakterizovať časť Ako doma, asi by sme si pomohli výrazom poetický krutý realista. Lebo v textoch sú orientačné body presne vypovedajúce o ňom, otcovi, matke, bratovi, kríži vo Veľkom Folkmári, studni, záhrade. Nie sú to rekvizitky pomáhajúce sa vyplakať z „túžby po domove”. On tieto básne písal ako 29-ročný, preto paradoxne vyznievajú ako kruté zúčtovanie s vlastným detstvom: „pes, / ktorého iba odviazali, / dokonca júla blúdil po dedine. / Ničí, stratený” ( s. 30). Nie je rúfusovský, je sám sebou. Ironizujúci až sarkastický, keď jednotlivé texty nastavujú zrkadlo jeho aj nášmu svetu. A opäť čas je prítomný pri hodnotení, keď čitateľ môže konštatovať, že veľmi presne, s bolestivým úderom na citlivé miesto povie pravdu. Napr.: „Rovnaký nedrevený, neidylický svet. / Presne taký ako vaša aréna…” (s. 37). Podvedome použil ten istý princíp v Obrane mesta. To nie je obhajoba. Skúmanie a chirurgické rozrezávanie na maličké kúsočky všetkého, čo mu príchod do mesta priniesol. „Moje armády si z domova / nechávajú posielať / predovšetkým teplú bielizeň” (s. 41). Alebo: „Na Zimušnej strane námestia stoja kone… Pomník slávy / mlčí svoju lož… Kone čosi prežúvajú. / Zrejme zubadla ” (s. 46). Vyvrcholením je báseň Ježiš je dobrý. Symbolickosť, nedotknuteľnosť, pokrytectvo, strach, religióznosť, pochybnosti a typický petríkovský posun do nekompromisného konštatovania: „A Ježiš? / Zajtra sa vráti do Ríma. / Bude sa vypytovať / všetkých, ktorí zdrhli / a teraz sa zas vracajú.” V Odpúšťaní sa pohráva s rozličnými motívmi: sex, žena, čas, 17. 11.1989 (ako revolúcia) a návrat domov ako očistenie od mesta:,, Celkom iné je to / s uchom našej záhrady” (s. 64).
Ťažko a zložito sa niekedy hovorí o prežívaní a pocitoch úzko súvisiacich s nežnou revolúciou. Modlitby za Judáša sú vyrovnávaním nie s udalosťami, ale zmenami. Je to bolestná výpoveď o ľuďoch, Preto je v názve Judáš a preto sú „modlitby”. Lebo Petríkova filozofia odpustenia sa zakladá na tom, že jeho modlitby sú prosbou aj výčitkou, ale nahnevanou: „Stačilo by sa vytratiť / a nevstupovať už / nikomu do svedomia?” (s. 73). Sarkastickou: „ Och šašovia / po celý život žijú / v strehu” (s. 75) a inou a inde atď. Priznávam, že po rokoch ma tieto texty oslovili ešte intenzívnejšie. Opísať udalosti je oveľa jednoduchšie ako hovoriť o ľuďoch v istej dobe. Tu autor veľmi často využíva biblizmy, stavia morálku a charakter vedľa náboženského učenia: „Mám iba telo / krvavé. A hlas, / ktorý je z tvojej vôle / manipulovaný. / Bože” (s. 78). Celá táto kniha je vytrvalým zúfalým krikom, nie stonom, nie bolestínstvom, nie slzami. Vzdorovitá a volajúca: „A zbav nás hriechu aspoň za to, / že máme dosť / vlastného nepokoja, / ktorým nás všetkých // bez rozdielu tváre / a viery klameš, / pane. / Amen“ (s. 101). Rovnako provokatívne pôsobí dialóg Judáša s Ježišom.
Posledná, tretia kniha Pocestný a Papagáj už nepôsobí tak intenzívne ani celistvo. Akoby sa básnik, väčšmi zmierený a vyrovnaný a dospelejší a múdrejší, pohrával s momentálnym životom, takže sa objavujú už použité témy: návrat domov, mesto, hľadanie „svetla”, erotika, Ježiš. A ešte raz čas. Pre aspoň trochu „sčítaného” čitateľa, ktorý akoby náhodou naďabil na túto knihu, budú mnohé verše pripomínať poéziu Miroslava Válka svojim duchom (aj ideológiou?), nevyhnutnosťou hovoriť o každodennej (s)potrebe spravodlivosti, charakteru, morálky bez pokryteckých fráz. Nuž… básnik Ján Petrík sa rozhodol vstúpiť do tej istej rieky druhý raz, voda v nej je však iná a iný je aj živočíšny druh čitateľa. Môže sa plaviť textami preverenými časom. Môže ich odmietnuť a povedať: „Toto je ateistická básnička.” To môže. No pochybnosť o spravodlivosti sveta zakrytého ťažkým ideologickým brokátom nemôže poprieť. A môže povedať: „ Hja! Vydal si nanovo knižku.” Aj to. Ibaže v produkcii množstva málo či nič nehovoriacich hier na básničky a básnenie J. Petrík ponúkol (povedané pragmaticky slovami dnešného sveta) čítanie poézie za vlastné peniaze. A veľmi dobrej. Pochybnosti môžete zahnať alebo potvrdiť. Prečítaním.
Literárny týždenník č. 15 – 16 (25. apríla 2014)
Tri knihy nepokoja
Ján Petrík, FAMA art 2013
Ostrieľaní znalci slovenskej poézie sa nepochybne zamyslia nad tým, či je názov Tri knihy nepokoja náhodne podobný Nepokoju od Miroslava Válka, alebo ide o zámerný čin. Sám autor sa v úvode priznáva: „Ak Vám názov i tvar tejto knihy pripomína jedno z vydaní knihy Miroslava Válka, nie je to náhoda. Dúfam však, že vzhľadom k jeho miestu v našej poézii ani trúfalosť.“ Publikácia nie je novinkou – súbor vyšiel v roku 1992 a teraz sa čitateľom dostáva do rúk jeho druhé nezmenené vydanie spolu s ilustráciami Jana Rostislava Stehlíka. Knihu tvoria tri zbierky: Miestopis (s van Goghovým uchom) (1985), Modlitby za Judáša (1990) a Pocestný a Papagáj(a) (1991).
V zbierke Miestopis môžeme nájsť kontrast typickej dedinskej drsnosti a čistoty i prostej nevinnosti. Občas pripomína verše Štefana Strážaya. Tematicky zahrňuje udalosti zo súčasnosti až po autorovo detstvo. Druhá časť Obrana mesta predstavuje istý posun: oproti rovnakému nedrevenému, neidylickému svetu dediny stavia básnik mesto. V tretej časti Odpúšťame sa autor zaujímavo pohral s vnútornou výstavbou zbierky. Názov nasledujúcej básne nájdeme tiež v básni predchádzajúcej. Niektoré básne sú tak motivicky prepojené – vzniká myšlienkovo súmerný reťazec básni.
Druhá zbierka Modlitby za Judáša predstavuje tri navzájom prepojené cykly s biblickými postavami a udalosťami, ktoré nabádajú čitateľa k duchovnému hľadaniu…
Tretia zbierka Pocestný a Papagáj(a) je plná skrytých zmyslov a hádaniek, pričom čitateľ má možnosť dospieť k poznaniu, ktoré je pre Petríka typické a nevyhnutné. Pocestný predstavuje vo veršoch autora, kým Papagáj (a) je vymyslenou postavou predstavujúcou symbol opakovateľnosti…
Petríkovi je vlastná nezainteresovanosť. Je pozorovateľom okolitých vecí a situácií, vyhýba sa sentimentu. Popri irónii a cynizme často cítiť z veršov výčitku – básnik sa pozastavuje nad otázkami spravodlivosti, pokory a odpúšťania.
Petríkova poézia nie je poéziou vnútorného nepokoja, ale nepokoja svetového, ľudského, poézia univerzálneho typu zahrňujúca okolitý svet bez toho, aby mu autor podľahol. Petríkovi je vlastné skrývanie súvislostí a hra významov. Podľa neho má čosi pripomínať aj časy minulé, či už to zanechá stopu pozitívnu, alebo negatívnu.
Alexandra Pechová
Knižná revue 12/2014 (11. 06. 2014)