Ján Petrík

TRI KNIHY NEPOKOJA

Spišská Nová Ves, FAMA art, 2013, 2. vyd., 190 s., ISBN 978-80-971171-8-4 (viaz.)

Nespokojný, lebo…,

 Štefan Šimko

Po dvadsaťjeden rokoch sa Ján Petrík, teraz už vydavateľ (FAMA art Spišská Nová Ves) a osoba činná v literárnom konaní, rozhodol samému sebe vydať trojknihu poézie: Tri knihy nepokoja. Tvrdí, a nie je dôvod mu neveriť, že na pôvodnom rukopise nezmenil nič. Čitateľ nemusí vedieť, či je v tomto čine odvaha, viera v kvalitu poézie, ktorú ponúka; gesto k minulosti… Isté je, že je to skúška časom. Básne majú bezmála tridsiatku a za ten čas sme ako ľudia prežili radikálne historicko-spoločenské zmeny. S textami sa však nestalo nič. „Záznamy” o dedine a blízkych zostali také, aké boli, hádam sa čítajú ešte lepšie. Miestopis dobre „odležaný a vyzretý” má onen romantizujúci dych dediny, aj keď… Petríkovo videnie a cítenie sveta nesmeruje k lyrizácii, stoickému filozofovaniu, vyslovovaniu závažných posolstiev. Autor nie je pozorovateľ, ktorý vypovedá z nadhľadu a s múdrosťou veku. Autor vidí, počuje, cíti a prežíva. Nástojčivo, nahnevane. Tému rodiny spája s dedinou. Nenostalgicky. Ak by sme mali charakterizovať časť Ako doma, asi by sme si pomohli výrazom poetický krutý realista. Lebo v textoch sú orientačné body presne vypovedajúce o ňom, otcovi, matke, bratovi, kríži vo Veľkom Folkmári, studni, záhrade. Nie sú to rekvizitky pomáhajúce sa vyplakať z „túžby po domove”. On tieto básne písal ako 29-ročný, preto paradoxne vyznievajú ako kruté zúčtovanie s vlastným detstvom: „pes, / ktorého iba odviazali, / dokonca júla blúdil po dedine. / Ničí, stratený” ( s. 30). Nie je rúfusovský, je sám sebou. Ironizujúci až sarkastický, keď jednotlivé texty nastavujú zrkadlo jeho aj nášmu svetu. A opäť čas je prítomný pri hodnotení, keď čitateľ môže konštatovať, že veľmi presne, s bolestivým úderom na citlivé miesto povie pravdu. Napr.: „Rovnaký nedrevený, neidylický svet. / Presne taký ako vaša aréna…” (s. 37). Podvedome použil ten istý princíp v Obrane mesta. To nie je obhajoba. Skúmanie a chirurgické rozrezávanie na maličké kúsočky všetkého, čo mu príchod do mesta priniesol. „Moje armády si z domova / nechávajú posielať / predovšetkým teplú bielizeň” (s. 41). Alebo: „Na Zimušnej strane námestia stoja kone… Pomník slávy / mlčí svoju lož… Kone čosi prežúvajú. / Zrejme zubadla ” (s. 46). Vyvrcholením je báseň Ježiš je dobrý. Symbolickosť, nedotknuteľnosť, pokrytectvo, strach, religióznosť, pochybnosti a typický petríkovský posun do nekompromisného konštatovania: „A Ježiš? / Zajtra sa vráti do Ríma. / Bude sa vypytovať / všetkých, ktorí zdrhli / a teraz sa zas vracajú.” V Odpúšťaní sa pohráva s rozličnými motívmi: sex, žena, čas, 17. 11.1989 (ako revolúcia) a návrat domov ako očistenie od mesta:,, Celkom iné je to / s uchom našej záhrady” (s. 64).

Ťažko a zložito sa niekedy hovorí o prežívaní a pocitoch úzko súvisiacich s nežnou revolúciou. Modlitby za Judáša sú vyrovnávaním nie s udalosťami, ale zmenami. Je to bolestná výpoveď o ľuďoch, Preto je v názve Judáš a preto sú „modlitby”. Lebo Petríkova filozofia odpustenia sa zakladá na tom, že jeho modlitby sú prosbou aj výčitkou, ale nahnevanou: „Stačilo by sa vytratiť / a nevstupovať už / nikomu do svedomia?” (s. 73). Sarkastickou: „ Och šašovia / po celý život žijú / v strehu” (s. 75) a inou a inde atď. Priznávam, že po rokoch ma tieto texty oslovili ešte intenzívnejšie. Opísať udalosti je oveľa jednoduchšie ako hovoriť o ľuďoch v istej dobe. Tu autor veľmi často využíva biblizmy, stavia morálku a charakter vedľa náboženského učenia: „Mám iba telo / krvavé. A hlas, / ktorý je z tvojej vôle / manipulovaný. / Bože” (s. 78). Celá táto kniha je vytrvalým zúfalým krikom, nie stonom, nie bolestínstvom, nie slzami. Vzdorovitá a volajúca: „A zbav nás hriechu aspoň za to, / že máme dosť / vlastného nepokoja, / ktorým nás všetkých // bez rozdielu tváre / a viery klameš, / pane. / Amen“ (s. 101). Rovnako provokatívne pôsobí dialóg Judáša s Ježišom.

Posledná, tretia kniha Pocestný a Papagáj už nepôsobí tak intenzívne ani celistvo. Akoby sa básnik, väčšmi zmierený a vyrovnaný a dospelejší a múdrejší, pohrával s momentálnym životom, takže sa objavujú už použité témy: návrat domov, mesto, hľadanie „svetla”, erotika, Ježiš. A ešte raz čas. Pre aspoň trochu „sčítaného” čitateľa, ktorý akoby náhodou naďabil na túto knihu, budú mnohé verše pripomínať poéziu Miroslava Válka svojim duchom (aj ideológiou?), nevyhnutnosťou hovoriť o každodennej (s)potrebe spravodlivosti, charakteru, morálky bez pokryteckých fráz. Nuž… básnik Ján Petrík sa rozhodol vstúpiť do tej istej rieky druhý raz, voda v nej je však iná a iný je aj živočíšny druh čitateľa. Môže sa plaviť textami preverenými časom. Môže ich odmietnuť a povedať: „Toto je ateistická básnička.” To môže. No pochybnosť o spravodlivosti sveta zakrytého ťažkým ideologickým brokátom nemôže poprieť. A môže povedať: „ Hja! Vydal si nanovo knižku.” Aj to. Ibaže v produkcii množstva málo či nič nehovoriacich hier na básničky a básnenie J. Petrík ponúkol (povedané pragmaticky slovami dnešného sveta) čítanie poézie za vlastné peniaze. A veľmi dobrej. Pochybnosti môžete zahnať alebo potvrdiť. Prečítaním.

Literárny týždenník č. 15 – 16 (25. apríla 2014)

Tri knihy nepokoja

Ján Petrík, FAMA art 2013

 

Ostrieľaní znalci slovenskej poézie sa ne­pochybne zamyslia nad tým, či je názov Tri knihy nepokoja náhodne podobný Nepo­koju od Miroslava Válka, alebo ide o zá­merný čin. Sám autor sa v úvode priznáva: „Ak Vám názov i tvar tejto knihy pripomína jedno z vydaní knihy Miroslava Válka, nie je to náhoda. Dúfam však, že vzhľadom k jeho miestu v našej poézii ani trúfalosť.“ Publiká­cia nie je novinkou – súbor vyšiel v roku 1992 a teraz sa čitateľom dostáva do rúk jeho druhé nezmenené vydanie spolu s ilustráciami Jana Rostislava Stehlíka. Knihu tvoria tri zbierky: Miestopis (s van Goghovým uchom) (1985), Modlitby za Ju­dáša (1990) a Pocestný a Papagáj(a) (1991).

V zbierke Miestopis môžeme nájsť kon­trast typickej dedinskej drsnosti a čistoty i prostej nevinnosti. Občas pripomína ver­še Štefana Strážaya. Tematicky zahrňuje udalosti zo súčasnosti až po autorovo det­stvo. Druhá časť Obrana mesta predstavuje istý posun: oproti rovnakému nedrevenému, neidylickému svetu dediny stavia básnik mesto. V tretej časti Odpúšťame sa autor zaujímavo pohral s vnútornou výstavbou zbierky. Názov nasledujúcej básne nájdeme tiež v básni predchádzajúcej. Niektoré bás­ne sú tak motivicky prepojené – vzniká myšlienkovo súmerný reťazec básni.

Druhá zbierka Modlitby za Judáša pred­stavuje tri navzájom prepojené cykly s bib­lickými postavami a udalosťami, ktoré na­bádajú čitateľa k duchovnému hľadaniu…

Tretia zbierka Pocestný a Papagáj(a) je plná skrytých zmyslov a hádaniek, pričom čitateľ má možnosť dospieť k poznaniu, ktoré je pre Petríka typické a nevyhnutné. Pocestný predstavuje vo veršoch autora, kým Papagáj (a) je vymyslenou postavou predstavujúcou symbol opakovateľnosti…

Petríkovi je vlastná nezainteresovanosť. Je pozorovateľom okolitých vecí a situácií, vyhýba sa sentimentu. Popri irónii a cyniz­me často cítiť z veršov výčitku – básnik sa pozastavuje nad otázkami spravodlivosti, pokory a odpúšťania.

Petríkova poézia nie je poéziou vnútorné­ho nepokoja, ale nepokoja svetového, ľud­ského, poézia univerzálneho typu zahrňu­júca okolitý svet bez toho, aby mu autor podľahol. Petríkovi je vlastné skrývanie súvislostí a hra významov. Podľa neho má čosi pripomínať aj časy minulé, či už to za­nechá stopu pozitívnu, alebo negatívnu.

Alexandra Pechová

Knižná revue 12/2014 (11. 06. 2014)

Späť na stránku Napísali o našich knihách