Pozoruhodný debut

Knižný súbor poviedok Štefana Šimka, ktorý vyšiel s podporou Literárneho fondu a združenia 1. Lions Club Košice, zaujme z viacerých dôvodov. Na internete sa možno dozvedieť, že autor, ktorý je ťažko zrakovo postihnutý, pôsobil 30 rokov ako učiteľ. Publikácia ho charakterizuje ako skúseného prozaika a dramatika, pričom pripomína, že svoju umeleckú kvalitu potvrdil víťazstvom vo viacerých literárnych súťažiach. Publikoval v rozhlase a niekoľkých periodikách, jednu jeho hru naštudoval Divadelný súbor Hviezdoslav.Kniha obsahuje až tri epilógy, ktoré pochádzajú z pera Petra Karpinského, Tomáša Repčiaka a Jána Petríka. Každý z nich poukazuje na iné stránky tvorby i života autora, ale v niečom sa ich pohľady prelínajú. Po prvé – ide náročné dielo, ktoré predpokladá vyspelého, pripraveného a rozhľadeného čitateľa. Po druhé – autorské výkony sa pohybujú na rozhraní prózy a poézie; rezonujú v nich ozveny biblických textov, antických mýtov a historických udalostí. Po tretie – autorská optika sa nevyhýba kontrastnému videniu reality v jej prirodzených paradoxoch, protikladoch a protirečeniach, ktoré zodpovedajú aj psychologickým danostiam a spoločenským okolnostiam ľudského bytia. To na debut dozaista nie je málo.

Pavol Janík, Literárny týždenník č. 3-4/2013 (31.1.2013)

 

Pasenie mamutov

Štefan Šimko, Fama Art 2012

Poviedky Štefana Šimka sú hlbokomyseľné, pretože jeho myslenie sa načahuje až ku koreňom. K predkom, veciam, prírode, domovu. Ku všetkému, čo ho zásadne určuje, čo ho vyformovalo, ovplyvnilo. Do výrazne existenciálnej témy preniká filozoficky, pričom ju zachytáva prevažne poetickým jazykom. To mu umožňuje príbeh skomponovať tak, aby sa jednotlivé obrazy vrstvili a cez seba prelínali. Jeho texty teda nie sú hladké, s jasnou naratívnou linkou, s napätím, ako si to dnešný väčšinový čitateľ často vyžaduje. Ony sú zaujímavé práve svojou zrnitosťou, drsnosťou, početnými básnickými obrazmi, v ktorých sa čitateľ pristavuje, zadrháva, nachádza v nich priestor na uvažovanie. Presne to si Šimkove texty vyžadujú – hĺbavé premýšľanie.

Spojivom jeho textov je motív puta, väzby či vzťahu medzi ľuďmi navzájom, ale i medzi človekom a prírodou (Sú také teplé miesta), i človekom a vecami (Husle). Rozprávač rozkrýva, ako niektorí dokážu tieto putá necítiť (Domáca výchova beštie), hoci ide o vzťah medzi matkou a dcérou. Ale i to, ako ich dokážu ignorovať alebo skôr otupieť voči nim (Pohyb), hoci ide o vzťah otca a syna. Zachytáva ich mimoriadnu krehkosť a pominuteľnosť (Kŕmenie otca), ale zároveň i duchovnú večnosť a zvláštnu clivotu (Pasenie mamutov).

Obzvlášť pôvabná je svojou jednoduchosťou poviedka Husle. Postava musela predať husle kedysi darované rodičmi pre zlú finančnú situáciu v rodine: „Kupec odnášal husle a my sme bežali do obchodu.“ Aj keď ide len o vec, jej predaj zasiahol do kolobehu iných vecí a sveta. Postava si uvedomila silnú väzbu s nástrojom, vytušila, že vec naviazala vzťah nielen s ním, s jeho vnútrom, ale aj s prostredím, s ostatnými vecami v okolí, vstúpila do nich a ony do nej, zanechala v nich svoj odtlačok.

Z ignorancie pút vyplýva osamotenosť a opustenosť bytostí, zabúdanie na minulosť, vykorenenosť, pocit, že nevedia, kam patria. Táto plytkosť a povrchnosť bytia však nie je nezvratná, aj to sa snaží rozprávač zachytiť. Postavy trpia spretrhaním a znovunachádzaním väzieb, rodinných vzťahov, odkrývaním ich jednotlivých vrstiev. Pomocou nich si uvedomujú svoju bohatú minulosť a mnohokrát prázdnu prítomnosť. No zväčša sa to snažia napraviť. Čo ako čudácky by mohli pôsobiť: „A čudujú sa starine, ktorú hromadím ako v múzeu. Veci, ktoré oni predávajúca kupujem. Čistím a odstraňujem falošné nátery. Všetky vrstvy až po pôvodný materiál. Svoj dnešok po svoju minulosť‘

V poviedkach sú prítomné tieto dve protichodné sily. Na jednej strane neúcta voči blízkym, prírode či veciam, na druhej strane bytostné uvedomenie si svojej identity na pozadí svojich predkov. Nie je to však takto striktne oddelené, ani jasne vypovedané.

Zmysel či pointu tej ktorej poviedky nájde naozaj iba ten, kto citlivo vníma tento problém a vie oceniť nesmiernu hodnotu tradície.

Beáta Belancová, Knižná revue 2/2013

Daň za stratu viery

Nie je jednoduché nájsť spoločného menovateľa poviedok, ktoré pojal Štefan Šimko do debutu Pasenie mamutov (Spišská Nová Ves, Fama Art 2012), čo len vágne spojivo povedzme medzi zašifrovanou parafrázou antického či biblického príbehu a históriou človeka donúteného stať sa udavačom. Čerpá z nažitého i načítaného, svoje možnosti si overoval na súťažiach, sporadicky v periodikách, spoluprácou s divadelnými amatérmi. Inšpirácie skôr tušiť povedzme rozprávkou (Balada o sestričke), nie azda v nereprodukovateľnej fabule, skôr v hravosti, s akou sa stiera hranica medzi živým a neživým, organickým a jeho opakom, medzi faunou a flórou. Rozprávač sa transformuje na rastlinu (Kvet), stotožní sa s polobájnym živočíchom (archeopteryx v Hoteli Splnených predstáv).

V hodnotovo rozkolísanom svete predstavuje istotu rudimentárny materiál, starší a nezávislý od človeka s jeho podenkovou existenciou, kameň, drevo a či starý dom, jeho výtvor. Ich tradičné atribúty sa relativizujú: že je kameň „tvrdý a chladný… To mohol vymyslieť ten, čo nikdy neležal na rozohriatom kameni uprostred poludnia.” (Moja matka skala, môj otec balvan). Človek je nielen pôvodca, ale aj obeť procesov, ktoré uviedol do pohybu. Rezbár (jednoruký!) zmení síce kus dreva na objekt kultu (Klát), zato však zlyhá, ak sa podujme na jeho sériovú produkciu (Panoptikum).

Pojmy, s ktorými Šimko narába, sa v dôsledku nadužívania významovo vyprázdnili – pravda, bolesť, poznanie. Polemicky sa interpretuje biblický motív, mýtus o prvotnom hriechu (Jablko) či obety, ktorú je Abrahám nereflektovane ochotný priniesť: z pohľadu potenciálnej obete, syna Izáka príslušník generácie otcov, poslušne vykonávajúcich príkazy zhora: „A báli sme sa svojich otcov. Poslušných mužov pokrytých prachom z najvyššieho kopca.” (Nikdy nevystúpim na ten vrch). Detenziu rozprávač, v permanentnom napätí, nepozná, žije akoby na doraz. Morbídne fantázie sú podmienené vedomím vlastnej nedostatočnosti, neschopnosťou hrať prisúdenú rolu (Pozorovateľ).

Zato však vie minimom slov načrtnúť precízny portrét, napríklad syna na odchode z návštevy u otca, ktorá nadobúda rituálny charakter. „Nízky, sivovlasý, zavalitý.” (Pohyb). Rovnako sugestívna je scenéria: „Zo záhrady stúpa vlhkosť. Odkedy urobili kanalizáciu, voda udrela do vrchu. Všetko vyhnije.” Alebo: „ Cintorín je v kopci za dedinou. Tak, aby tam starí došli a späť sa nevrátili. “ (Epizóda). Vzťah otec – syn sa obmieňa viacnásobne, jeho drsnú podobu naznačuje titul Kŕmenie otca aj pointa: „Zajtra prídem a budem ťa holiť.”

V poviedke, ktorá dala súboru meno, vyústi do jeho deponovania v ústave – ktovie, v tomto svete jediné riešenie.

Rozprávač postoj nedeklaruje, postava bez mena len ojedinelé nezúčastnene reflektuje svoju situáciu, náhradnými aktivitami kompenzuje strach zo samoty v partnerstve: „Bojím sa, že príde a budem cítiť medzi nami pustotu bez detí, bez všetkého.” (Katherin Steinstern). Okrem repliky ju charakterizuje iba ak výrečná rekvizita, povedzme cigareta matku, fyzicky i psychicky týrajúcu svoje dieťa (Domáca výchova beštie). Ak chýba emocionálne puto, ani rodinné väzby neobstoja v skúške, akú predstavuje delenie sa o dedičstvo (Obchodná ulica).

Na cestu k čitateľovi vypravili knihu vo vynaliezavej grafickej úprave s až tromi žičlivými doslovmi priateľov, k tomu preklad jednej poviedky do angličtiny (aj keď skôr slovenskej), podstatne menšia pozornosť sa však venovala korektúram. Na jej vrub idú zrejme početné preklepy, gramatické lapsusy a najmä nenáležité spojovníky.

Limity rozprávania sa odkryjú, ak sa rozmanité, navyše nesúrodé podnety preľnú na malej ploche, archetyp v susedstve bezobsažného speaku, aký počúvame z úst politikov (Bazilišok), alebo ak sa rozprávač dá zviesť prvotným nápadom tak ako v záverečnej, tridsiatej prvej poviedke založenej zrejme akurát na hláskovej podobnosti čínskeho mena Tieň so slovenským tieňom. Toto rozhodne neplatí na poltucet poviedok umiestnených na konci, spojených témou človeka dožívajúceho v narastajúcej bezmocnosti a samote. Ani viera neposkytuje oporu, tobôž útechu, nahradila ju mechanicky odriekaná modlitba. Osudnou sa stane akurát protagonistovi jedinej poviedky, časovo presne lokalizovanej do osemdesiatych rokov, v ktorej nedovolená účasť na bohoslužbách umožní režimu, aby učiteľa donútil na spoluprácu (Posledný je pohľad Krista…).

Príbehy zredukované na podstatu sú výsledok úzkostlivého zvažovania slova, jeho možností aj obmedzení. Tušené drámy v najlepších číslach súboru majú pôvod tak v deficitoch našej reality, ako v konečnosti našich životov. S tou sa ostatne napospol konfrontujeme prostredníctvom svojich blízkych.

Ľudovít Petraško, RAK č. 6/2013

Späť na Napísali o našich knihách