Kedysi dávno sa na terajšom území Spišskej Novej Vsi rozkladali štyri samostatné obce. Na severe to bol Brusník, na východe Stojan, ďalej tu ležala dedinka Kozma a obec Šág. Medzi osadami vládlo priateľstvo a vzájomná spolupráca a možno by to tak trvalo až do súčasnosti, keby raz…
V ten deň bolo krásne počasie. Slnko svietilo a obloha bola modrá ako oči krásnej Kataríny, kováčovej dcéry. V takýto čas sa na trhovisku vždy zhromaždí množstvo ľudí. Remeselníci na drevené stoly alebo len tak na zem povykladajú svoj tovar. Jedni hlinené nádoby, iní súkno, ďalší čižmy. Gazdinky sem prinesú na predaj vajíčka, sliepky, husi, kde-tu sa objaví aj ovca. Na trh dnes prišli aj kupci z ďalekých krajín, ktorí vystavovali na obdiv nádherné šperky z jantáru, vzácne látky, vonné masti. Nejedna žienka by si ich tovar s radosťou kúpila, ale cudzokrajný tovar bol drahý, mohli si ho dovoliť len tí najbohatší.
Deň bol ako maľovaný a všetko bolo tak, ako má byť – trhovníci predávali, ľudia z celého okolia nakupovali a zvedavci zízali. Pokojnú atmosféru trhu však odrazu prerušil zúfalý výkrik:
„Ľudia! Ľudia boží, zachráňte sa!“
Hlas sa vydral z hrdla vychudnutého a otrhaného pútnika, ktorý sa dopotácal do stredu trhoviska a vzápätí sa vysilený zviezol na zem. Obyvatelia všetkých štyroch obcí, ktorí sa stretli na spoločnom sobotňajšom trhu, zostali na chvíľu prekvapene stáť, no potom sa rozbehli k pútnikovi. Dvíhali ho zo zeme, obmývali mu prepadnutú a zaprášenú tvár studenou vodou, ďalší radili, aby sa mu najprv dali napiť a najesť. Spoločnými silami ho napokon odniesli do jedného z domov, kde ho zaopatrili a pútnik sa čoskoro prebral.
„Čo sa stalo? Prečo si taký vystrašený? Pred čím sa máme zachrániť? Odkiaľ prichádzaš?“ Ľudia ho okamžite zahrnuli zvedavými otázkami. Pútnik sa na nich prekvapene pozrel: „Vy nič neviete?“
Ľudia mĺkvo pokrútili hlavami. Pútnik sa teda posadil na posteli, sťažka si vzdychol a začal rozprávať: „Do Uhorska vpadli tatárske hordy. Sú ich celé mračná. Na svojich malých koníkoch brázdia krajinou, a kam prídu, vraždia a rabujú. Kade prejdú, zostáva len pustatina. Sú to krutí a mocní bojovníci, všetci sa ich boja, dokonca aj kráľ Belo IV. sa pred nimi ukryl. Sú bezcitní a zlí. Iba málokto unikne pred ich útokom. Mne samému sa len tak-tak podarilo ujsť, ale dedinu, v ktorej som žil, vypálili a všetkých obyvateľov pobili alebo odvliekli do zajatia. Teraz sa Tatári blížia aj k vám!“
Keď pútnik dohovoril, v miestnosti nastalo hrobové ticho. Až po chvíli sa ozvali prvé nesmelé hlasy: „Čo budeme robiť? Ako sa proti nim ochránime? A dá sa to vôbec, keď sú takí nebezpeční?“

Netrvalo dlho a čoskoro zasadli rady všetkých štyroch obcí. Museli vyriešiť, ako sa brániť pred strašnou hrozbou, ktorá sa na nich rúti.
„Mali by sme okolo osád postaviť opevnenie, aby sa k nám Tatári nedostali. Urobíme ho vysoké a špicaté, aby ho nemohli preliezť a ani ponad neho prestreliť šípy,“ navrhoval zástupca obce Stojan, v ktorej žili remeselníci a baníci.
Ostatným sa však jeho plán nepozdával. „Nemáme toľko času. Pútnik vravel, že Tatári tu budú už o niekoľko dní. Postaviť opevnenie by nám zabralo celé mesiace. Museli by sme narúbať stromy, opracovať ich, zatesať do hrotov, vykopať základy a koly do nich osadiť. A aj tak by sme nemali istotu, či by drevené hradby zastavili tatárske hordy.“
„Žiadne opevnenia! Mali by sme sa im postaviť so zbraňou v ruke ako muži a bojovať proti nim! Len tak ich porazíme!“ vykríkol zástupca hrdej obce Kozma a päsťou pohrozil tým smerom, odkiaľ si myslel, že na osady zaútočia Tatári.
No ani tento nápad sa nestretol s podporou ostatných. „Vari si nepočul, že Tatárov je ako múch? Nás je málo, neubránili by sme sa. Okrem toho, v osadách žijú aj ženy, deti a starci. Vieš ši predstaviť, čo by tí ukrutníci urobili s nimi, keď my budeme pobití?“
„A čo keby sme im zaplatili, aby nám dali pokoj?“ vynašiel sa zástupca obce Brusník obývanej šikovnými obchodníkmi.
Rada štyroch osád však zo stola zmietla aj tento návrh. „Toľko peňazí a bohatstva iste nemáme, aby sme mohli uplatiť všetkých tatárskych vojakov a ich vládcu chána.“
V miestnosti nastalo hrobové ticho. Čo teda budeme robiť? V očiach všetkých sa dal čítať strach.
„Možno by sme sa mali modliť a dúfať, že nám Boh a všetci svätí pomôžu…“ ozvala sa opatrne rehoľná sestra, ktorá na stretnutí rady zastupovala obec Šág, kde sa nachádzal kláštor mníšok.
Všetci pokorne sklonili hlavy a zmocnila sa ich beznádej.

 

návrat späť na stránku titulu