Nikola Toleski, Dcére
(Macedónsko)
Myslím, že to bude
dcéra. Cítim ju v sebe.
Je to, akoby sa snažila
znovuvytvoriť
domov,
ktorý si pamätá ešte z času
pred počatím.
Cez deň môžem sledovať
opakovanie tohto aktu
aj tisíckrát,
stavia, preskupuje,
hľadá najsprávnejšie sny.
Keď idem spať,
viem,
že kdesi v tme
je kúsok
tvojej bielej dievčenskej dlane,
ktorá mi nedovolí prehovoriť.
A je tam láska
ako nejaká zabudnutá
knižka
pod stolom.
Nedá sa utiecť,
všetko, čo si človek vysníval,
vlečie so sebou,
aj keď uteká.
Myslím na našu dcéru.
Bude ako ty.
Bude sedieť vo vani
a zvláštne sledovať ten tichý
pramienok krvi,
keď sa poreže
pri holení nôh.
A takisto ako ty bude
veriť,
že sa jej tá krv
otáča chrbtom,
akoby sa jej nevládala
pozrieť do očí,
sýta, náhle
bez vyznania k telu.
Viem, že to bude dcéra,
som jej otec,
cítim ju v sebe.
Eusebio Ventisquero, Prvý sneh
(Španielsko)
Keď prvýkrát napadol sneh,
stará mama ešte v noci vyšla pred dom,
vzala ho do rúk a jedla.
Nám deťom sa ho dovolila dotknúť až ráno.
Bolo to ako schovať si do kútikov úst
celú oblohu. Vtedy som si myslel,
že podobne chutí aj láska.
Večer nás škriabalo v hrdlách,
nadránom sme dokonca chvíľu blúznili
v horúčke. Ale na obed ďalšieho dňa
už zostali po snehu len mláky. Odvtedy
k nám už nikdy neprišiel. No láska
chutila a chutí presne tak,
ako si to pamätám.
Fernando Mendes, Mená
(Portugalsko)
Rád vyberá z otcovej skrine
rodokmeň
Niektoré mená sú v ňom
pokrútené
ako roztrhaná struna huslí
Dlho sa naň díva
Trochu zvláštne si uvedomuje
že väčšina ľudí v ňom je už mŕtva
Napokon
nevie si ani predstaviť
že kedysi žili
Sú to jednoducho mená
Ako on
V skrini po nich chodia
bez povšimnutia pavúky
a vypletajú si svoje storočia
Keď im smrť prestane chutiť
ujdú na bielu stenu
ako starci na prechádzku
A iba občas
ich ktosi
starými novinami
pritlačí
Potichu a celkom nenápadne
akoby len niekomu
čosi spadlo do oka