Druhý deň / Svitanie kúzelníkov

 

Mesto roztiahlo záves tmy a vpustilo do uličiek svetlo. Lúče sa vplietali do prasklín domov a nechceli sa ich pustiť. Slnečný vietor vyhnal z domov a bytov Levočanov. Prechádzali svoje vychodené trasy podľa presného harmonogramu.

Karol V. zvládol rannú toaletu a plný energie vkĺzol do bežného dňa. Mnohí z jeho kolegov by tvrdili, že mesto postihlo v posledných rokoch niekoľko nešťastí, domy a hradby niesli stopy po zemetrasení stredného rozsahu, v uliciach stretával množstvo nevidomých ľudí a sídlisko za hradbami muselo priplaviť tsunami z iného mesta – očividne nezapadalo do historickej panorámy Levoče.

Páter Karička ho čakal pred radnicou, prestupoval z nohy na nohu, akoby v historických domoch niečo podstatné chýbalo. Dôverne podal Karolovi ruku a bankovníckym hlasom ho upozornil na dnešný program. Ukázal na chrám za svojím chrbtom: „Čaká Vás prehliadka jednej z najvýznamnejších pamiatok kresťanstva na Slovensku.“

Kostol zasvätený Jakubovi bol, podľa detektíva, vybudovaný zvláštnou metódou, zvnútra vyzeral väčší ako zvonku. V momente, keď prekročili prah svätostánku, doľahla na Karola bázeň a chlad.

„Všetko, čo vidíte, vytvorili ľudia viery. Dúfam, že ste poriadny katolík,“ poznamenal Karička skôr prosebne ako výhražne.

„Mám všetky náležitosti k tomu, aby som nepoškvrnil tieto miesta,“ uistil ho Vešeľak, „birmovku aj nedávne rozhrešenie.“

Veľkoleposť chrámu, v ktorom zanechal Majster Pavol to najlepšie zo svojho kumštu, tlačila návštevníkov do lavíc, v tichosti padali na zadok a priznávali  tak svoju malosť pred všehomírom. Karička pokľakol a zvýraznil svoje povolanie krátkou modlitbou, Karol V. stál a premýšľal, koľko tajomstiev musí tento poklad skrývať.

Po krátkej, ale výdatnej prehliadke prešiel Karička vedno s detektívom do pravej lode kostola.

„Tu je to, čo hľadáte.“

Pred nimi stál oltár, o ktorom sa o pár minút dozvedel všetko. Nápis z vyžehleného papiera ich priviedol k oltáru Bolestného Krista.

„Nie sme o nič múdrejší,“ zamrmlal Karol a niečo si akože zapisoval. Chvíľu mlčali obaja, vitrážové okná na nich hádzali farebnejší obraz sveta. Občas si niektorý z nich odkašľal. Fuj, jednoducho mystika.

„Musím urobiť obhliadku,“ prelomil mlčanie Prešovčan a zvesil náplecnú taštičku. V momente sa premenil na iluzionistu, ktorý z ničoho skladal zvláštne inštrumenty. Zmontoval zrkadielko na teleskopickej rúčke, ktorým zašiel za chrbát oltára a priestor pritom osvetľoval čelovou baterkou. Vyšetrenie netrvalo dlho. Odrazu strnul a niečo pomalými pohybmi skúmal. Bol ako zubár, ktorý sa kochal na kaze klienta a pripravoval sa na to, o čo všetko ho pripraví.

„Čo ste našli?“ nevydržal nával zvedavosti Karička.

„To je zatiaľ tajné,“ schladil ho Karol. Opäť vytiahol zápisník a čosi čmáral. Kvôli dokumentácii Bolestného Krista ešte odfotil, všetky inštrumenty začaroval do kapsičky a oznámil koniec predstavenia. Sklamaný páter ho vyviedol na námestie a odporúčal mu vegetariánsku reštauráciu.