Jednoduchá, až no

 

Tomáš Repčiak:

Zo života Karčiho Vešeľaka

Spišská Nová Ves: FAMA art, 2013

 

Meno Tomáša Repčiaka asi bežnému či­tateľovi nehovorí vôbec nič, no iste nie je veľmi známe ani v literárnych kruhoch. Na druhej strane treba povedať, že tento štyridsiatnik nie je úplný začiatočník. V minulostí sa stal viacnásobným lau­reátom Wolkrovej Polianky, úspešný bol aj v ďalších súťažiach, či už básnických, alebo prozaických; publikoval v literár­nych periodikách a zborníkoch, uplatnil sa v rozhlase ako autor kabaretu a zábav­nej relácie. Útla knižka Zo života Karčiho Vešeľaka je jeho samostatným knižným debutom (podľa intemetových informá­cií viac-menej súbežne vyšlo aj jej voľné pokračovania Na krok od raja).

Prirodzene, próza o detskom protagonis­tovi , ktorá je určená do rúk dospelého či­tateľa, pričom jej autor akoby sa pozeral na svet naivnými očami zodpovedajúcimi veku hlavného hrdinu a aj jej jazyk je pat­rične naštylizovaný, nie je ani v sloven­skej próze ničím novým. (Za mimoriadne vydarené dielo, v ktorom sa uplatnili ta­kéto postupy, možno pokladať – aj medzi­národne úspešnú – prózu Daniely Kapitá­ňovej Kniha o cintoríne, ktorú vydala pod pseudonymom Samko Tále, hoci v tomto prípade nejde o dieťa, ale o dospelého s dušou dieťaťa, teda mentálne retardova­ného.) A v zásade nič objavné v tomto smere neprináša ani Tomáš Repčiak.

Jeho knižka neponúka čitateľovi súvislý dej, ťažiskový príbeh, ktorý by poskyto­val celistvejšiu predstavu o sociálnych väzbách protagonistu a hovoril čosi pod­statné o živote detí v našej komplikova­nej prítomnosti. Tento fakt, ktorý možno vnímať ako nedostatok, si autor uvedomuje, preto prezieravo do titulu dáva ono Zo života… Svoju prózu koncipo­val ako záznam drobných epizód a det­ských úvah na rôzne témy, pričom každá z nich tvorí uzavretý, len niekoľkoriad­kový celok s názvom a jedna od druhej sú nezávislé. Je to vlastne akási mozaika, v ktorej však akoby isté tehličky chýbali. O Karčim Vešeľakovi vieme odhadnúť, že je to približne desaťročný chlapec, ktorý býva v paneláku, má rodičov i sestru, tiež svoje predstavy a túžby, primerane naivné, a v škole nepatrí k tým úspeš­ným. Celý jeho život je sústredený predo­všetkým na dvoch kamarátov, Britviho a Totka, s ktorými prežíva malé každo­denné dobrodružstvá a drobné konflikty. Sem-tam sa ešte mihnú mená niekto­rých spolužiakov či spolužiačok, najčas­tejšie je to istá Scarlet, do ktorej je Karči zrejme zamilovaný. Dospelí viac-menej nie sú aktérmi diania, iba sa občas spo­menú, hovorí sa o tom, ako reagovali na to či ono. Jednotlivé mikropríbehy (epi­zódy) vykazujú znaky, podľa ktorých vieme určiť, že sa odohrávajú v súčas­nosti, ide predovšetkým o reálie (napr. Tesco, McDonald’s, mobil, internet, tiráky, film Múmia atď.), vo vedomí hlavnej postavy je badateľný vplyv popkultúry šírenej elektronickými médiami.

Pri písaní Karčiho zážitkov a približovaní jeho myšlienkových pochodov čitateľom autor zrejme vychádzal z vlastnej skúse­nosti z detstva (inak to pravdepodobne ani nie je možné: len skutočnosť, že sme sami boli deťmi, nám umožňuje priblížiť sa ich svetu). Niektoré epizódy (výmysly) sú naozaj vtipné, hravé a – použijem slovo, ktoré nepatrí do literámokritickej terminológie – milé, dá sa na nich zaba­viť. Ako príklad uvediem tú s názvom Nemo (citujem aj s pravopisnými chy­bami): „Cestou na Sídlisko III, zastal Karči Veše­ľak, aby si zaviazal šnúrku na topánke. Len čo sklonil hlavu, Torysa zabublala a z ponorky vyšiel bradatý pán. Nemo kývol a tak musel Karči dva roky umývať podlahu a zabíjať veľké hlavonožce (celkom tri), videl najväčšiu perlu na svete a utekal pred vybuchujúcou sopkou. Preto nestihol prísť na dnešné vyučovanie. Prosím, ospravedlniť!“

V knihe však nájdeme aj menej vydarené nápady, nie na všetkom sa dá pobaviť. Zdá sa mi, že najmä v druhej časti tvorca akoby trocha strácal dych. Čo mu však treba pripísať k dobru, je umné využíva­nie východoslovenských nárečových prvkov, ktoré dodávajú týmto textom ozvláštňujúci kolorit, a vôbec neprekáža, že sa dopĺňajú aj slangovými výrazmi. Podobne nerušivo pôsobí skutočnosť, že sa tu voľne prelína autorské rozprávanie v er-forme a rozprávanie samotného Karčiho (myšlienky, úvahy odrážajúce jeho svojskú detskú „filozofiu“). Kniha Tomáša Repčiaka Zo života Karčiho Vešeľaka je len dielkom na pobavenie. Nehovorí nič dôležité o ľudskom bytí, neprináša nič prevratné, neobohacuje vývin našej súčasnej prózy, nie je vý­znamnou umeleckou výpoveďou. Na­šťastie, ani sa netvári, že takou chce byť. Horšie však je, že hoci ukazuje isté zruč­nosti, je taká jednoduchá a napísaná takým spôsobom, že nám ani neumož­ňuje odhadnúť mieru autorovho talentu.

Igor Hochel

Romboid á/2014

Zo života Karčiho Vešeľaka – Tomáš Repčiak

 

Knižná revue č. 19/2013
Knižná revue č. 19/2013

Viacnásobne ocenený účastník známych literárnych súťaží Tomáš Repčiak debutuje s útlou knižkou a veľkými ambíciami. Usiluje sa ňou totiž čitateľa rozosmiať, a to možno považovať za ambiciózny cieľ. Kniha Zo života Karčiho Vešeľaka má formu epizodického, nechronologického rozprávania, či skôr fejtónov. Autor stoštyri textov viac-menej voľne rozdelil do celkov pomenovaných podľa ročných období a prírodných živlov. Stredobodom prešovsko-sídliskového vesmíru v deji je, samozrejme, Karči Vešeľak, pravdovravný školák a večný filozof. Človek by o ňom nepovedal, koľko toho môže vedieť. Veď ani nie je na to mudrovanie sám. Výdatne mu pomáha cvičiteľ kung-fu, o dva roky starší Šimurda alias Britvi, prípadne aj spolužiak Totko, ktorý sa cez hodinu bojí vypýtať na záchod. Očividne dokonalá zostava. No Karči to má najťažšie, pretože tajne miluje Scarlet. Až tak tajne, že si to sám nepriznáva! Hrdina rozmýšľa vskutku o všeličom. Napríklad o živote, kapustnici, zápche, upíroch, odvahe, kerkách, o tom, čo je to robota, pakáreň, somarina. Definície sú presné a nesú hlboké posolstvo, Karči napríklad zistil, že keď zmieša farebné plastelíny, vyjde mu „taká hovnová“. A podobne.

Možno skonštatovať, že Repčiakov pokus o humor dopadol dobre. Množstvo výrokov originálne podávaných z aspektu svojského žiačika musí čitateľa rozosmiať, výborne asistuje aj šarišský dialekt. Čomu sa však ťažko ubrániť už od prvých riadkov knižky, je evokácia istého vplyvu kultovej Knihy o cintoríne a jej nezabudnuteľnej postavy Samka Táleho. Konkrétne komické vyjadrovanie plné absurdít, špecifický humor a aj jazyk. Mení sa len vek postavy, priestor a posolstvo. Je to hyperbolizované fabulovanie o prešovskom chlapcovi, ktorý okrem svojského životného pohľadu a hyperteórií, nedisponuje ničím zvláštnym (a už vôbec nie hrdinským). Možno povedať, typický postmoderný antihrdina! Hoci Karčiho myšlienkové pochody výrazne pripomínajú Samkove, ich alogickosť je relativizovaná vekom protagonistu. No či už čitateľ pochopí tieto relácie negatívne alebo pozitívne (keďže každá kniha sa musí na nejakú inú aspoň trochu podobať), rýchlo pochopí, že ide o originálny a teda vydarený vstup do slovenskej literatúry, pri ktorom si autor (na rozdiel od Kapitáňovej) ustrážil rozsah.

Peter Naščák

(Knižná revue 2013/19)

Zdroj: litcentrum.sk

 

Život je sranda

 (Literárny týždenník 5-6/2014)

Vydavateľstvo FAMA art urobilo dobrý krok, keď autora známeho najmä reflexívnou imaginatívnou poéziou aj širokým spektrom tvorby predstavilo prozaickým debutom. Titul žánrovo vyvoláva dojem kroniky – denníka – parafrázy na biografické romá­ny. Ilustrácie a perokresby Ivany Pančákovej i grafická úprava M. Horbala naznačujú, že ide o denník, ktorému chýbajú záznamy o čase zápisu. Repčiak sa od nadpisu po poslednú ilustráciu pohráva s čitateľom a očividne ho teší, že sa môže pohybovať na hrane medzi realitou, snovosťou, mystifikáciou, hrou na vážnosť.

Knižočka obsahuje 104 textov. Hlavnú úlohu hrajú postavy: mentalista Karči Vešeľak, Britvi (Šimurda), Totko, čo vyhral matematickú olympiádu, čím urobil hanbu gangu. Ako školáci žijúci na „Sídlisku III, v zelenej bytovke”, sú naivní vo svojich postojoch, myslení a vnímaní života, úprimní a nezávislí od dospelého sveta, tváriaceho sa sťa „multinukleárny hypersonárny nihilizátor, ktorý skúšal americký skúšobný letec Per Sill”. Hra na dospelých prináša vtipné situácie, myšlienkovo (ne)logické operácie, neočakávané pointy, ktoré si vôbec nenárokujú byť závažnými, svet otriasajúcimi myšlienkami.

Z miestnych názvov sa dá vydedukovať lokalita, kde sa epizódy odohrávajú – Prešov (Kalvária, Sekčov, Trojica, Levočská ulica, Torysa). Postavami Grigľaka, Marhefku, Scarlet a suseda Dutka si autor vytvoril priestor pre ďalšie možné pokračovania príbehov, ktoré sa nikdy nemusia skončiť, pretože ich témami sú epizódy odohrávajúce sa v živote dieťaťa. Práve literárne spracovanie zdanlivo bežných tém ukazuje prednosti Tomáša Repčiaka dať textu poetickú hodnotu, vytvoriť z bežnej situácie metaforu, vtip, filozofickú úvahu. Stručnosť, jazyk a syntax, priestorové a časové ohraničenie, spôsob myslenia protagonistov iba klame textom, že ide o intenčnú detskú literatúru. Chlapčenstvo, radosť zo spochybňovania už spochybneného, kontrast a paradox tvoria nadstavbu, v ktorej si svoju partitúru môže nájsť aj dospelý čitateľ.

Každé rozprávanie má vlastný názov. V role rozprávača sa striedajú on-autor, on-rozprávač, on-Karči, ja-autor, ja-rozprávač, ja-Karči. Striedanie polôh rozprávača s použivaním monológu, dialógu, vnútorného dialógu sa dá pokladať skôr za zámer narúšať statickosť, formovanú aj ustálenou vnútornou štruktúrou. Táto kompozícia zdanlivo uľahčuje a zrýchľuje vnímanie textu, no súčasne mu dodáva šablónovitosť, ktorá v spojení so slangovým jazykom s foneticky prepísanými anglicizmami tvorí charakteristický vnútorný rytmus ako protiklad imaginatívnosti a kreativity. V ňom sa môžu stratiť jemné nuansy a fajnovosti vyjadrovania hlavne v jazykových hračkách a úvahových filozofujúcich partiách. Problematická je rozkolísaná podoba používania niektorých slov, čomu sa pri pozornej jazykovej úprave dalo vyhnúť.

Čitateľa však určite strhne humor. Neintelektuálsky, inteligentný, škodoradostne presvitajúci cez šedivosť sídliska. Práve on vytvára dojem ľahkosti, hravosti, nezáväznosti a nenáročnosti knihy.

Ak je možné porovnanie Karčiho Vešeľaka s inými protagonistami literatúry pre mládež s presahom pre dospelých, tento žáner sa Tomášovi Repčiakovi podarilo obohatiť o novosť a originalitu bez moralizovania a didaktizmu. V Karčim odvážne odhalil zo svojho vnútorného sveta viac, ako je zvykom. Repčiakova knižka nie je vykalkulovaná literárna konštrukcia, lebo má v sebe život so všetkým, čo k životu patrí.

Štefan Šimko

(Literárny týždenník 5-6/2014)

Späť na Napísali o našich knihách