Náhodné prejavy láskavosti

Woycekova krížová cesta

(úryvok)

Tak je to tu zas. Vianoce. Nenávidím Vianoce. Vždy som ich nenávidel kvôli tomu svojmu menu. Woycek. Znie tak poľsky, takže musím byť kresťan alebo žid, však? Nie som ani jedno. To meno sa mi len tak prihodilo. To meno. Nepoviem aké meno. Sľúbil som si, že nebudem nadávať. Aj keď mi to pomáha uvoľňovať napätie, veď viete.

To mi pripomína môjho učiteľa telesnej. Mám naňho pekné spomienky. Búral všetky predstavy o necitlivých športovcoch. Asi preto, že celý život venoval niečomu, o čo tak náhle prišiel kvôli hlúpemu zraneniu. Sedel na lavičke a pozeral na nás, ako hráme futbal. Aj pokarhať nás vedel láskavo. „Nenadávajte chlapci, sú Vianoce.“ Zdalo sa, že je z toho smutný. Z toho, že nadávame. Ako pohania, hovorieval. Ja som pohan. Nepoviem aký. Sprostý pohan. To nie je až také vulgárne. Na papieri mi vadia nadávky viac. Nadávky na papier nepatria. Ani na stenu. Nadávky patria do vzduchu. Nebudem ich posielať ani tam. Keď už idú tie Vianoce. A to som pohan. Nejaký pohan. Neznášam Vianoce. Cítim sa ukrivdený. Ako pohan. Nie ukrivdený ako pohan. Ako pohan sa cítim ukrivdený. Vianoce mi ukradli. Kresťania, vraj sa 25. decembra narodil Ježiš. Nie som nejaký vzdelanec, ale toto som si naštudoval. Aby som sa mohol ešte viac naštvať. Nič človeka nenaštve tak ako banálna krivda. 25. decembra, v stodole. V takej zime? Pozeral som sa, na tom území je vtedy maximálne 11 stupňov cez deň. A oni na každej freske v sandálikoch.

Obyčajné finty. Celé Vianoce sú o nás, pohanoch, inovercoch, ateistoch. Vraj až tristo rokov po narodení Ježiša niekto povedal, že to bolo 25. decembra. Tristo rokov! To je doba. Pred tristo rokmi sa ani na vlaku nejazdilo. Rok tristo, to už pomaly končila doba bronzová. Nie, nie, ja viem, prečo to mojim pohanským kolegom povedali. Aby neuctievali na konci decembra Mithru. Aj to som si naštudoval!

„Ale prečo nemáme uctievať Mithru?“

„Eee. Lebo sa narodil Ježiš, ni? A to je iný borec, oproti nejakej Mithre.“

„Nejakému Mithrovi, keď už tak.“ Tak nejak to bolo.

Darčeky a svetielka, to všetko určite tiež pochádza od pohanov.

Darčeky, to ma dosť štve na tom celom. Nemám od koho dostať darček. Čo je asi horšie, nemám komu dať darček. Kedysi som chcel dávať darčeky, ale prešlo ma to. Nechýba mi to predsa, každému to hovorím. Nevešiam ani svetielka, nestaviam stromčeky, nejem kapustu ani ryby. Všetko na Vianoce robím inak. Idem skoro spať, aby som sa nemusel pozerať na zástupy ovečiek, ktoré idú za svojím pastierom na polnočnú omšu. Tak si fakt hovoria – ovečky a pastier! No to ma podržte.

Jeden chlapík, myslím, že je to Srb, má neďaleko pizzu. Každý rok si 24. decembra, kedy má stále od desiatej do štvrtej otvorené, idem vybrať predpripravenú pizzu, aby som si ju mohol doma dopiecť na večeru.

Štedrovečernú večeru. Je to tá veľká pizza, najväčšia. Dávam ju do rúry na dvakrát. Tešil sa aj tento rok, keď som si cez okienko zobral svoju tradičnú objednávku. Neprehodili sme ani pár teplých slov, načo, aj tak nie je poriadna zima. Nie taká, ako bývala kedysi. Nechcel som to nechať tak, tak som do debaty aspoň to počasie nadhodil.

„Teplo, čo?“ hovoril som mu.

„Presne tak,“ povedal tým svojim tvrdým prízvukom. „Nie ako kedysi u nás doma.“

„V Srbsku bývala zima?“ opýtal som sa a on len mykol plecami. Snáď nie je Chorvát alebo čo. To mi už ďalšiu pizzu nespraví. Možno moju poslednú pizzu od možno Chorváta som niesol v obrovskej krabici pred sebou. Sústredil som sa na to, aby mala dokonalý balans. Stačí na chvíľu stratiť pozornosť a bol by som schopný uchopiť ju pod pazuchu. Taký roztržitý viem bývať. Taký, že sa musím sústrediť na to, aby som niesol krabicu s pizzou rovno. Aspoň sa pri tom nerozptyľujem. Ale nudím sa. Nudím sa tak často a tak veľmi, že keď sa nenudím, tak ma to začne obťažovať. Preto som začal rozmýšľať, ako odvrknem, keď ma osloví susedov syn. Aby ma náhodou nezabavil nejakou pútavou konverzáciou. Sedel na múriku vo dvore, oblečený v zimnej bude. Pozeral sa na zem a pokopkával si. Keď zavŕzgala brána, zahľadel sa na mňa.

„Čo to máte?“ opýtalo sa ma chlapča, ktoré podľa mňa ešte bolo predškolákom.

„Futbalovú loptu,“ povedal som po dobe úmorného premýšľania.

„To nie je futbalová lopta.“

„Nehovor,“ odvrkol som a zmizol v útrobách.

…

______________________________________________________________________________________________________________________________

Červené piesky

(úryvok)

„Nezažínaj, po tme lepšie počuť.”

Ani som nechcel, ale bolo mi príliš dobre na to, aby som niečo hovoril. Pohodlne som si ľahol na gauč a zavrel oči. Aram začal hrať Pavanu pre mŕtvu infantku, ďalšiu Ravelovu skladbu. Nemôžem ju už viac počuť. Mužská lyrika – to ju dokonale vystihuje. Ravelova introvertná povaha presvitala na verejnosť skrz jeho úprimné melancholické skladby, ktoré sa mohli tváriť akokoľvek veselo. Keď som ju počul hrať Arama, obdivoval som ju. Obdivoval som hudbu, to bol Aramov dar. Napriek všetkým mojim citom, nikdy som za klavírom neobdivoval jeho. Obdivoval som to, čo hral. A tak je to správne. V závere skladby z veľmi zlého klavíra vyletovali jemné kvapky vody. Tá predstava je možno príliš gýčová, ale dojem, ktorý navodzovala mal od gýču veľmi ďaleko. Spomienka na túto noc ma ubíja, napriek tomu, že pôsobí nádherne.

„Je to krásne,” zhodnotil som úprimne slovami laika.

„Prepíšem to pre husle a klavír, chceš?”

„To by si urobil?”

„Pre teba všetko,” povedal a ihneď sa zarazil. V tme to vidieť nebolo, ale niektoré veci vidieť netreba, stačí správne zachytiť vôňu ovzdušia po dopovedanej vete. Môže Aram cítiť to isté čo ja? Aká je pravdepodobnosť, že sa mi toto môže stať? Na moment mi celé telo zaplavilo šťastie z túžobného očakávania. Chcem to povedať, chcem povedať, že ťa milujem, ale strach z toho, čo povieš ty, mi to nedovoľuje. Teraz viem, že ten pocit je stále príjemnejší, ako strach z toho, že neviete, čo bude potom, ako vám milovaný človek odpovie kladne. Alebo vám po rokoch čakania na túto vetu povie, že on už nie. Ten druh strachu som nezažil, ale počul som o ňom od iných. A napriek tomu si myslím, že musí byť najhorší, horší ako ten, čo som zažil ja. Tento druh empatie považujem za vzácny, čo zo mňa asi robí mierne namysleného človeka.

Občas mi myšlienky utečú nesprávnym smerom.

Chcel som sa postaviť z gauča, pristúpiť k Aramovi, nenápadne sa prejaviť, aby pochopil. Pretože ja som stále nevedel, či pochopil. Otvorili sa dvere a svetlo z chodby nás oslepilo, prerušilo všetko neviditeľné, čo v tej chvíli v miestnosti bolo. Natalyu sme poznali podľa hlasu, naše oči si na svetlo ešte úplne nezvykli. Prišla, aby nám zaželala dobrú noc a prerušila čarovný moment. Chcel som sa na ňu hnevať, ale nevedel som si vnútiť myšlienku, že to spravila naschvál. Keď zavrela dvere, na veľa vecí sme nechcene zabudli a nie všetko sa dalo vyvolať späť.

Vytiahol som husle a zahrali sme si prvú časť z h mol sonáty J. S. Bacha. Stále potme, keďže sme ju vedeli naspamäť. Nebol potrebný jediný spoločný pohľad, boli sme jeden. Aspoň tak som to cítil.

„Sme dobrí,” pochválil som nás, keď sme skončili. „Myslím tým, že sme zohraní. Presne viem, čo kedy zaznie.” Ten pocit spoločného hrania, tóny našich nástrojov sa medzi sebou prelievali a splývali do spoločného zvuku. Aspoň malá náhrada za to, po čom som naozaj túžil. Aram sa usmial a priateľsky ma udrel do stehna.

„Možno by sme mali zahrať tvojmu profesorovi,” navrhol.

Prekliata veta, stiahla ma späť do reality. Zavolať niekoho ďalšieho, nech nás počúva, zasvietiť, zmiznúť z tmavej záhrady, v ktorej sme len my a hudba?