FAMA art, Spišská Nová Ves 2021. 92 str. Il. Viaz.

(16 x 19,5)

Vydané s finančnou podporou FPU

Román známej talianskej spisovateľky pre deti od 8 rokov s detektívnou zápletkou z prostredia knižnice, kde je uložená aj stará kniha s mágovým receptom na omladzujúci prostriedok. O recept, ktorý sa medzitým dostane do knihy, ktorú si požičala vášnivá čitateľka, žiačka miestnej školy, však prejaví záujem istý muž. Jeho nečestné spôsoby, ktorými sa ju snaží získať, narobia tete knihovníčke ale aj spomínanej čitateľke nečakané problémy. Malému mestečku tiež nebývalý rozruch. Záhada stratenej knihy sa nakoniec vyrieši. Budete však prekvapení koho zásluhou.

Angela Nanetti,

talianska spisovateľka pre deti a mládež sa narodila 8. novembra 1942 v mestečku Budrio v provincii Bologna. Študovala stredovekú históriu, dlho pracovala ako stredoškolská učiteľka v Pescare. Venovala sa aj výskumno-pedagogickej činnosti, publikovala množstvo zaujímavých a odborne vysoko hodnotených didaktických projektov pre stredné školy.

Ako spisovateľka pre deti a mládež debutovala knihou Le memorie di Adalberto (Adalbertov denník). Od roku 1995 sa naplno venuje len spisovateľskej činnosti. Napísala viac ako dve desiatky kníh. Najväčší úspech jej priniesla kniha Môj dedko je čerešňa (Mio nonno era un ciliegio). Od roku 1998 vyšla v preklade v dvadsiatich štyroch krajinách.

Je čestnou členkou Národného zväzu spisovateľov Talianska, získala mnohé významné domáce i medzinárodné ocenenia. V roku 1985 Andersenovu cenu Detský svet za knihu Adalbertov denník, v roku 2000 za knihu I Randaggi (Túlavé psy). Bola finalistkou súťaže Jugenliteratur Prizze 2002, v roku 2003 získala cenu Najlepší spisovateľ roka.

Odborné recenzie knihy sme zatiaľ nezaznamenali.

Kapitola 3.

Sprisahanci

Za dverami je tmavá chodba osvetlená iba maličkým oknom. Bolo celé zhora nadol popretkávané pavučinami ako záclonkami. Hneď za chodbou sa začínalo veľmi, ale veľmi úzke schodište v tvare slimačej ulity a to viedlo vyššie a krútilo sa do priestoru, v ktorom bola tma ešte černejšia. Päťdesiatimi schodmi sa človek dostal na malé odpočívadlo a ocitol sa pred veľkými dverami s mosadzným klopadlom v tvare hlavy Medúzy plnej hadov. Vyzerali ako živé. A práve pred týmito dverami sa záhadný muž zastavil. Nadýchol sa, očistil si okuliare a opäť si ich dal na nos. Potom sa dotkol klopadla, zodvihol ho a tri razy ním zaklopal.

„Pong! Pong! Pong!“ Búcha Medúza – klopadlo na dvere. Po treťom zaklopaní sa za dverami ozve hlas.

„Kto je tam?“

„Sibílius…“

Kľúč v zámke unavene zaškrípe a dvere sa pomaly otvoria.

„Toľkokrát som ti povedal, nechoď za mnou cez deň,“ povie muž, ktorý sa objaví vo dverách. „Videl ťa niekto?“

„Nikto, pán barón, nebojte sa. Stretol som iba nejaké dievča…“

„Tak…,“ povie barón a pustí sa kráčať po dlhej chodbe za dverami. Chodba vedie pomedzi obrazy, tmavé zamatové závesy, ktoré vyzerajú, že boli vyrobené preto, aby naháňali strach. Sibília ani baróna však vôbec nezaujímajú. Na konci chodby sa zastavia pred ďalšími dverami. Sú schované za jedným z takýchto závesov. Otvoria ich a ostanú stáť v miestnosti osvetlenej ako za bieleho dňa. Uprostred miestnosti stoja dva veľké biele stoly plné skúmaviek, kužeľovitých nádob a rôznych pomôcok. Na stenách visia sklenené skrinky a v nich balzamované zvieratá, poukladané váhy, rôzne pinzety, poháre, všakovaké nádoby, plné i prázdne destilačné poháre a iné čudné veci. Skrátka, bolo to veľmi dobre vybavené laboratórium. Na prázdnej stene visel veľký plagát a na ňom nápis:

Tajomstvo večnej mladosti.

Barón v bielej košeli si založí na nos okuliare so zlatým rámom, usadí sa pohodlne do jediného kresla v miestnosti, preloží si nohu cez nohu a zlatým zapaľovačom si zapáli cigaretu. Ticho a pokojne vyfúkne dym priamo na Sibília.

„Vrav, kde je…?“ opýta sa a vystrie ruku.

Barónova ruka je biela, suchá, starostlivo upravené nechty má dlhé a troška zahnuté ako pazúry supa.

Sibílius strhne z hlavy čiapku a jasným hlasom povie:

„Mám ho, pán barón, ale nie tu…“

„Čo tým chceš povedať?“ opýta sa barón a očervenie.

„Vzal som ho, nebojte sa. Všetko šlo dobre, ale potom, odrazu som začul Arsenia, strážnika, ktorý práve robil obchôdzku. Pán barón, považoval som za vhodnejšie počkať. Kvôli vám, prirodzene, pre vašu bezpečnosť. Rozbehol som sa preč a …“

„Rozbehol si sa…?!! Chceš povedať, že Kódex…?! Už som ti zaplatil…,“ zvolal barón s tvárou červenou ako kohútí hrebeň.

„Pán barón, nehnevajte sa,“ snažil sa ho upokojiť Sibílius.

„Svoju úlohu som splnil. Kódex bol riadne ukradnutý, presnejšie, strany z neho tak, ako ste mi prikázali vytrhnúť. Všetko šlo podľa plánu. Vrátim sa a vezmem ich ešte raz. To nebude problém.“

„Čo to znamená?!“ opýtal sa barón dvíhajúc sa z kresla.

„To znamená, že keď som začul strážnika, zdalo sa mi rozumnejšie zmiznúť vo vedľajšej miestnosti. Volajú ju Detská knižnica. Tam som dostal výborný nápad: schovať stránky. Ukryl som ich a zmazal som stopy, rozumiete, však.“