Zryšavieť na Van Gogha

Keď sa začítame do básní autorky, o ktorej vieme, že študovala filozofiu, podvedome hľadáme filozofické smerovanie koryta jej rieky, v ktorej pláva karavána rýb. Vedome hľadáme aristotelovské „embryo abstrakcie“, princíp, na základe ktorého funguje novo stvorený ženský vesmír.

Hneď v úvode knižky autorka vyhlasuje čosi ako osobný manifest podľa Hermana Hesseho: „Samota je nezávislosť; prial som si ju / a dosiahol ju po dlhých rokoch. / Bola chladná, to áno, bola však aj tichá, / nádherne tichá a veľká ako ten chladný, / veľký priestor, v ktorom putujú hviezdy… “ Iný demiurg samoty, Pablo Picasso, sa pred rokmi vyznal: „Pokúšal som sa vytvoriť sám seba ako najúplnejšiu samotu. Ale… nepodarilo sa mi to.“ Podarilo sa to však dielu; každé veľké dielo okružuje aura samoty, inakosť a energetická čírosť. Chcem tým naznačiť len to, že samota je pre tvorbu tým, čo jaskyňa pre filozofa. Aj na počiatku básne býva samota a texty z nej pochodiace sú len zápiskami samoty vnútri sveta, samoty vnútri autora.

Daniela Dubivská vyniesla zo svojej samoty silný a zrelý debut. Dubivskej svet, v ktorom si samota určila svoj stred, je pozemský, fyzický aj metafyzický, skúsenosť je odtiaľto, aj stamodtiaľ. V básni Dom plný samoty píše: „Vždy / keď vojdem / stôl / čo mi stojí v ceste / prekročí môj tieň / a mne sa ťažšie sadá / do tmy / v ktorej sa obaja / dotkneme len zeme. “

Základnými poetickými mierami sú ráno a večer, život a smrť, slnko a temnota. Tieto miery určujú nárast účasti a prítomnosti vo svete, prítomnosti akoby na úver: „Každé ráno / myslíš / na večer / ako žena / s ulicou vo výstrihu / o ktorej píšu / v novinách / že kradla. “ Alebo: „Ako každé ráno / keď sa prejdem / nožom v zrkadle.“ Reflexia seba samej ako hrany je skrytou túžbou pohybovať sa ako po lane „na hrane vlastnej smrti“. Smrť – hranu Dubivská chápe ako „výkrik, múr, o ktorý oprieš všetky slová“. Mladým autorom sa zvykne vyčítať, že priskoro používajú silné slová ako: život a smrť, teda najmä smrť, slová, ktoré údajne mladosti nepristanú. Akoby tí, ktorí o tejto hrane vedia už o čosi viac, chceli od mladých a od ich mladosti viac energie, ktorá rastie, neochvejne prúdi ulicami, mestami a textami.

Moja skúsenosť je iná. Tak ako psychológovia tvrdia, že potreba jesť veľmi korenené jedlá a zapíjať ich vodou z feferónok je len skrytou potrebou túžby po silných, ostrých zážitkoch, aj mladý básnik či poetka potrebuje silné slovo, silnejšie ako všetky ostatné, potrebuje svoju slovnú feferónkovú vodu, svoju lyrickú smrť, svoje slovné eso, aby pocítil pulzujúci tep hrany, tep vlastného vzletu, srdce temnoty. V Dni čiernych krkavcov autorka píše: „Už smrť / rozdáva zobáky / a moje ruky / vedú slepca / z ohňa / ako vždy / ráno prehovorí / ale večer / bude hrýzť / za svoju slepotu.“ Večer, ako v rozprávkovom Vratkovi, keď sme starší nielen o deň, ale z hľadiska filozofie aj o celý život, večer, keď dovidíme až do smrti, môžeme len zhodnotiť mieru svojho vkladu života v pomere k smrti. Večer sa nôž v zrkadle zaoblí tieňmi a stratí, večer je hrana belšia, ženskejšia, prejdúc ohňom hľadá v sebe anjela: „Aj ja tu chodím / ako anjel / bez potlesku / sľubovaný nebu / ako tí / čo oklamaní / hrešia / iba v zemi.“

Ale ráno, len čo vyjde slnko na cestu svojho nového kolobehu, vojde aj žena znova a znova do kruhu svojej hrany a prosí: „Nechaj ma raz / zryšavieť / na Van Gogha.“ Uhranutie hranou sa vracia ako slnko, zdroj vitality a nádeje: „…ostanem žltým dievčaťom“. Onen obraz žltého dievčaťa pripomína v daných súvislostiach žltý dom samoty Vincenta van Gogha, dom hrany a na hrane, kde „keď skáčeš z najvyššieho poschodia do srdca, začínaš veriť“.

Po prečítaní knižky som uverila autorke, že to myslí so slovom a poéziou vážne a že jej filozofia samoty vytvorí v najmladšej literatúre echo s ozvenou do budúcich rokov jej literárnej prítomnosti vo svete kníh a textov.

Uverila som tejto autorke, pretože aj ja som vyznávačkou van Goghovho ucha, toho podobenstva embrya vesmíru, ktoré si pre tvorbu žiada úplné odovzdanie sa a samotu. Tak ako verím tým, ktorí ako Dubivská „nevedia prečo, ale chcú ísť s karavánou rýb“.

Dana Podracká

Literárny týždenník, 29. 11. 2001