Daniela Dubivská: Vinná z mlčania

Daniela Dubivská (1966)

Dlhoročná novinárka, v súčasnosti redaktorka časopisov Slovenskej knižnice pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Je laureátkou Literárnej Senice a Literárneho Zvolena. Jej tvorbu ocenili aj v ďalších slovenských súťažiach. Svoju poetickú tvorbu predstavila čitateľom nielen bohatou časopiseckou tvorbou, ale aj v debute Karavána rýb ( 2001) a v knihe Žena v cudzom brlohu (2012).

Patrí medzi najúspešnejšie autorky Spišského literárneho klubu.

Prológ

Mať samotu na šnúrky

napevno viazať jej postroj

aj keď uhne

spoznať jej dvojča s chromým prízvukom

vedieť ju popraviť ostrým mrazom

 

a keď bude odlietať

pripiť si na jej dlhý let

na nenávrat

 

na všetky nestrážené chromozómy

ktorým sa necnie

po kazajkách

 

 

Dlhá cesta

Sme zapamätateľným hriechom

zvierajúcou slučkou z jazmínovej vône

slnkom uviazaným o teplý bod

ryby z pažravých vĺn

vydané väčším neútulným čeľustiam

 

výjav prostoduchej myšlienky o strácaní

ako sa vykrádať z vlastných podstát

a cudzích telesností

 

svet z vlčích makov už do nás nepresvitá

ani odtieňmi čo vyhryzú minúty zo zápästí

sú len stŕpnuté vraky po práchnivom svedomí

 

chcem sa v sebe zabúdať ako vľúdny stoik

pamätať si

čo si na mne nezapamätalo povetrie

keď ma tíšilo len úbohou vernosťou

 

zlomiť členky výčitkám

nech po mne nešliapu tak veľavravne

a nenamýšľajú si

že raz spolu zrastieme

do uhranutia

 

 

Prípitok

Odchádzam

z minulého storočia

do bytu so zamurovanými ozvenami

môj život meškajúci mudrc

s krkom prehryznutým mlčaním

 

na obojku zopár slov

ktorým skáče do reči len zaprášené ticho

smútok na plný podväzok

mystik odhodlaný nestrážiť môj postmoderný žiaľ

 

ale ty si dnes pokojne nalej z mojich diaľok

okradni tmu o prítmie

podveď svetlo

kým sa ešte hanbí trestať nočné motýle

že pretrepocú krídla na smrteľnú tóninu

 

 

Mlčím s Verlainom

Dnes mám z očí námestie

môžeme si krátiť slová vínom

krokmi do úst maľovať priestor na smelších

trikrát alebo päťkrát zatajiť v hrdzi zosmutnievanie

 

aj tak si mesto vezme svojho zabudnutého otroka

a strelnice ovdovejú

keď sa papierové ruže zlomia v driekoch na zložité trofeje

odpoveď príde ešte pred hádankou

ako poslík s nejasnými správami o začiatku a konci blúdenia

 

prívetivo zmiznem do iných tém

iných sebazaprení

inak premyslená

než ma vymysleli poveternostní proroci

s predpoveďou o návrate

 

 

Anachrónia

Len otoč chrbát smútok

uvidím ti šiju

ten čerstvo mŕtvy bod

prelietavosť

čiernu fasádu

na mojich ťažkých nohách

keď krok ešte len rodí

keď straty balíme do celofánu

ako narcisy

 

keď sa vietor otĺka o stĺpy

a bezmestie mi opravuje šál

z výkladu sa odplazí aj posledný mesiac

nechá ma vyjedať tmu

až do súdneho dna

Matej Barč: Nemožnosť dokonalého porozumenia

(Daniela Dubivská: Vinná z mlčania, FAMA art Spišská Nová Ves, 2018)

9. februára 2021, DAV DVA, Literárny týždenník

 

V tretej knihe poézie Daniely Dubivskej Vinná z mlčania cítiť jemné prehlbovanie jedinečného autorkinho rukopisu, ale tak ako komunikatívnosť v jej poézii, aj toto tvrdenie trochu balansuje na hrane medzi áno a nie. Tradičné spájanie abstraktného s konkrétnym, otvoreného priestoru s intímnym mikrosvetom väčšinou silno zarezonuje (mám ťa / len pod dáždnikom / s chvíľou čo na mne robí stojky; smiem ťa premeniť na rúhanie / vyprevadiť stráň k búrke), avšak pomerne výrazne vystupujú aj určité retardačné prvky.

Oproti predchádzajúcim zbierkam (Karavána rýb, FAMA art, 2001; Žena v cudzom brlohu, FAMA art, 2012) sa tu často vyskytuje motív pohybu, najmä odchádzania a plynutia v čase a v priestore (napr. v básni Odlietanie), čo súvisí zrejme aj s vekovým posunom autorky, cez ktorý (vedome/nevedome?) nasvecuje aj mužsko-ženské vzťahy. Ich základným rysom je u Dubivskej neustále približovanie sa, ba až „presekávanie“ dvoch subjektov, ktoré však navzájom nikdy nesplynú.

Pociťuje sa tu nemožnosť dokonalého porozumenia si, o to viac rezonuje nevypovedané a nevypovedateľné. Partnerské vzťahy vníma Dubivská ako konfliktné, na hrane (alebo za hranou) noža, avšak práve v spomenutej nemožnosti úplného splynutia muža a ženy nachádza očividne akési čaro. V rámci básní tento princíp funguje dynamizujúco, vytvára napätie, je zdrojom zaujímavých obrazov: „kníhkupec ma na rohu námestia / predá knihe… // lebo ty si ma už rozčítal / … ale z tých divokých písmen / nik z nás / neposkladal život.“

V zbierke je viackrát konkretizovaný obrazmi míňania sa: „Sťahujem sa z tvojho sna / balím všetky tie mestá / kde sa stretávali naše odchody.“ Autorke sa však stáva, že sa jej zrazu na malom priestore jednej básne objaví priveľa dlhočizných abstrákt, ktoré vytvárajú toporné ťažkopádne konštrukcie. Význam výpovede zastierajú a text veľmi zaťažujú: „sme zapamätateľným hriechom… výjav prostoduchej myšlienky o strácaní / ako sa vykrádať z vlastných podstát / a cudzích telesností.“

Silnou stránkou Dubivskej poézie je obraznosť, ktorá dosahuje nečakané a výrazné pointy skôr pri používaní kratších a „všedných“ slov ako výstavbových jednotiek. Tie básnickému obrazu dodávajú kvalitu originálnosti a sugestívnosti: „vlasmi ohmatávam vietor / čo nebude nikdy dospelý“ (Metafyzická), „revolver, čo dvorí terču“ (Zo šúpolia), „všežravé komíny tiahli s dymom“(Premostená).

V kontexte jej originálneho autorského vkladu zaujme aj automatizácia ako postup pri opise výsostne intímnych stavov a situácií: „sen zo mňa vystúpil 5.30 / inštaluje dlaň / na dotyk s brieždením.“ Inokedy zase naopak, prichádza animizujúca obraznosť pri neživých veciach: „a vlak ako plachý kôň / odriekal koľaj za koľajou.“ Podľa môjho názoru, popri už spomenutom (a tradičnom) náhlom spájaní konkrétneho s abstraktným, intimity s otvoreným priestorom, patria tieto postupy v Dubivskej poézii medzi najfunkčnejšie.

Autorský subjekt je u nej problematický, mnohotvárny, neustále premenlivý do rozličných podôb, ktoré (poeticky väčšinou úspešne) vyjadrujú premeny jeho vnútorného sveta. Niekedy však badať sklon k sentimentalite, ktorú akoby neregistrovala: „Odpusť / že sa mi necnie po nebi…. a pochovávam ranné vlaky / čo nevezú ani kúsok poézie.“ Celkovo hodnotím zbierku kladne. V horizonte všetkých troch kníh však v nej nebadať veľký posun, čo možno vysvetliť aj nedostatkom sebareflexie, hlavne (a možno výlučne) po technickej, remeselnej stránke. Viaceré básne v sebe obsahujú veľmi silné i prekvapivo slabé verše tesne vedľa seba a niekedy si doslova pýtajú „prečistiť“ alebo zmeniť básnickú lexiku. Ide vždy o konkrétne príklady, teda nenaznačujem, aby autorka menila svoju poetiku ako takú, tá je, ako som už napísal, zaujímavá a originálna. Kritickejší prístup k vlastným textom by však Dubivskej mohol len prospieť a v budúcnosti by jej umožnil citeľnejší progres v jej básnickom výraze ako celku.