FAMA art, Spišská Nová Ves 2023. 132 str., Viaz.

(148 x 210)

Vydané z verejných zdrojov s finančnou podporou FPU formou štipendia.

Príbehy poviedok, o ktorých autor tvrdí, že sa nestali, môžu byť rozhľadenému pozorovateľovi niektorých udalostí z nášho blízkeho i vzdialenejšieho sveta podozrivo povedomé. Autor o tom od začiatku ich vzniku vie. Výsledkom sú jedinečné príbehy a ich „spodobovanie“ s často až absurdnými rozmermi. Prináša ich nová, v poradí už dvadsiata kniha Jozefa Kollára. Mimochodom toho, ktorého už debut Nedorozumenie (1994) bol ocenený cenou Ivana Kraska.

Jozef Kollár (1960)

Vyštudoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. Pôsobil v printových médiách ako redaktor a editor.

V roku 1994 debutoval svojráznou knihou próz Nedorozumenie, za ktorú dostal Cenu Ivana Kraska. Jeho poviedky boli preložené do maďarčiny, nemčiny, poľštiny, angličtiny a francúzštiny. Napísal devätnásť kníh pre deti a dospelých. Je laureátom viacerých literárnych cien.

O nových podobách porozumenia

Jozef Kollár: Spodobovanie

Spišská Nová Ves, FAMA art, 2023

Spodobovanie ako nová prozaická zbierka Jozefa Kollára (FAMA art, 2022) podobne ako jeho predošlé knihy tematizuje momenty každodenného života s presahom do sveta krimi či sci-fi. Autor je laureátom viacerých literárnych súťaží, napísal 19 kníh pre deti a dospelých a jeho debutová kniha Nedorozumenie (1994) získala cenu Ivana Kraska.

Súbor poviedok predstavuje 24 krátkych próz, z ktorých niektoré by sa dali označiť ako momentky alebo črty. Výstižne zvolený súhrnný titul možno chápať v dvoch významoch: ako jazykovedný termín označujúci znelostnú asimiláciu, t. j. prispôsobenie výslovnosti hlások v dôsledku zvukového okolia, a tiež spodobovanie ako naberanie novej podoby pod vplyvom určitých okolností. Väčšina próz sa odohráva v prítomnosti, prózy Jama, Krátke stretnutie H sú ukotvené v minulosti, Príliš rýchly koniec ideálneho sveta je zasadený do budúcnosti. Koniec-koncov na časovom zaradení nezáleží, pocity aktérov aj ich prežívanie sú súčasné,  respektíve univerzálne. V textoch dominuje konkrétnosť, aktuálnosť, po kompozičnej stránke sú vnútorne koherentné, po motivickej línii ich najviac vystihuje motív znepokojenia a vybočenia. Pri čítaní próz čitateľa zaujme hodnoverný opis scén s pôsobivým zachytením niekedy až mrazivej atmosféry (napríklad prózy Tento sen, Opustené auto, Procesia). Napomáha tomu aj intenzívne narábanie so senzitívnymi vnemami – z textu prúdi závan mačacieho moču, pohľad na atrakcie z kúpaliska reže oči, mäso sa obracia v ústach, akoby sa chcelo nasilu vrátiť a ožiť a podobne. Menej už oceňujem dialogizované texty, v ktorých autor nenecháva nič na náhodou a zbytočne rozvláčne vysvetľuje tak, aby bolo všetko správne pochopené (napríklad Na streche, Jeden nikdy nevie).

Kollárovou silnou zručnosťou je pozorovací talent s dôrazom na vhodne zvolený detail a všetko napísané je odpozorované tak, akoby to bolo aj prežité. Tento koncept nenarúšajú ani prvky imaginácie, ktoré sú s citom vtlačené do opisov každodennej reality. Príbehy obsahujú okrem prvkov absurdity aj správne dávkovaný humor, ktorý funguje ako katalyzátor- na odľahčenie situácie, napríklad v komickom príbehu s trpkastým nádychom Zvieratá v nás a mimo nás. Kollár zaujímavo využíva známe narátorské techniky – rozprávač je do príbehov zainteresovaný buď z pozície pozorovateľa a len popisuje prebiehajúci dej, alebo je priamym účastníkom udalostí. Či už do deja zasahuje priamo alebo je v polohe pasívneho prijímateľa, dá sa vytušiť silná angažovanosť subjektu.

Podobne ako v predošlej prozaickej tvorbe Kollár sa orientuje na prevažne vecný, publicistický a jadrný jazyk, čo korešponduje aj s jeho dlhodobým pôsobením v publicistickej sfére.

Vo viacerých prózach hladko lavíruje medzi každodenným, absurdne banálnym až existenciálne ťaživým stavom, napríklad v poviedke Na streche, kde sa jedným dychom hovorí o citových drámach a nezmyselnosti života potenciálneho samovraha a druhým dychom sa polemizuje o hamburgeri, kuracích stripsoch a alternatívach vianočnej večere.

Výrazové prevedenie textov je na výbornej úrovni, k vypointovaniu dochádza vždy, v niektorých prípadoch primerane úderne: Myslel som na Pipulku z Obchodnej ulice. Každý deň sa parádila, aby sa nám páčila, a my, deti, sme sa jej vysmievali, lebo naše mamy hovorili, že je pomätená. Jedného dňa ju táto hra s nami prestala baviť. Krvavočervené papuče ležali vedia nej (úvodná poviedka Opustené auto, s. 8). Niektorým záverom by sa dala vyčítať azda prílišná efektnosť. Kollárov autorský naturel presvedčivejšie zaznieva v kratšie modelovaných prózach – momentkách, kde je viditeľný dôraz na náznakovitosť (Každý malý Slovák). V rovnomennej próze Spodobovanie dochádza k experimentovaniu na syntaktickej úrovni – jednoduché, miestami jednoslovné vety dominujú nad zložitými súvetiami, výsledný efekt je mimoriadne vydarený. Na Kollárovom písaní je sympatické to, že emócie dokáže vzbudiť prirodzene, hlbokým vcítením a porozumením postáv. Zvlášť dojemne vyznieva poviedka 1911: Pod rozpadnutou slamenou strechou domu môjho otca sú kaluže po letných búrkach. Snažím sa utierať ich očami, ale stále sa zväčšujú. Chcel by som stretnúť niekoho, kto by mi o ňom povedal aspoň niečo. A mohol by pritom aj klamať (s. 18).

Poviedková zbierka Spodobovanie naplnila svoj potenciál – Kollár ovláda textové kategórie na úrovni bez toho, aby znel silene. Na základe prečítaného možno hovoriť o vyprofilovaní sebavedomého, plnokrvného autorského rukopisu, ktorý ešte stále má čím osloviť či spochybniť zaužívané nastavenia nášho pomyselného sveta. Svet, ktorý zobrazuje, je neuspokojivý, postavy sú v ňom zakliesnené akoby zo zotrvačnosti, neurobia nič, čo by ich vyslobodilo z osvojeného systému, no zároveň mu musia čeliť. Nie je nám to povedomé?

Patrícia Gabrišová

Romboid č. 5 – 6 2023

K obludnosti ľudského správania

Jozef Kollár: Spodobovanie Spišská Nová Ves: FAMA art, 2022

Jozef Kotlár nie je v slovenskej literatúre nováčikom. Za svoju debutovú zbierku poviedok Nedorozumenie získal Cenu Ivana Krasku a odvtedy takmer každý rok vydá knihu. Raz určenú pre deti (Krajina Bodliačikovo), pre fanúšikov hudby (Kniha rozhovorov Meky, autobiografia Môj život s džezom – P. Lipa) alebo román (Bol som detský špión). Zaujala ma jeho prvotina. Okrem toho, že sa čítala veľmi dobre, svojou iracionálnosťou, absurdnosťou situácií a obraznosťou pripomína surrealistické obrazy A. Fishgota, S. Dalího či K. Barona. Nazdávam sa, že aj to bol jeden z dôvodov, prečo sa vydavateľstvo FAMA art rozhodlo vydať zbierku poviedok Spodobovanie. Kniha obsahuje 24 poviedok. Autor je v nich pozorným poslucháčom, zberateľom tém zo zákulisia žurnalistiky, cestovných bedekrov (La Fiesta), snov (Tento sen, Prenajatý byt, Červy), alúzií na rôzne historické udalosti (Jama, Spodobovanie, Krátke stretnutie H+H), správ vysielaných v elektronických (Alah/Kráľ…) a tlačených médiách (Procesia, s. 101). V niektorých poviedkach túto skutočnosť dokonca netají. (Lampa, Krátke stretnutie H+H, Štvorčekové výslnia).

Na rukopise či štýle písania Jozefa Kollára je pozoruhodné, že sa úplne nevzdal videnia sveta ako panoptika absurdít, hyperboly, prelínania sna a skutočnosti, paradoxov doby, v ktorej žijeme. Všíma si detaily, kladie ich tak, aby vynikol kontrast, až obludnosť ľudského správania. Niekedy sa zdá, že sa pohráva s príbehom a k pointe dospeje, keď kdesi pred koncom doplní takmer nesúvisiaci text. Také sú Tento sen, Pavúk, Zvieratká mimo nás. V mnohých poviedkach Kollár využíva osvedčenú pomôcku – sen. Ním premosťuje prvky, ktoré sú ináč nezlučiteľné a chce ich použiť. Tým sa vyhne logike vývoja príbehu – Prenajatý byt, Sen, Červy.

Príbehy majú pevné kontúry, dejovú líniu, do ktorej vsúva krátke sarkastické postrehy. Do mnohých poviedok okrem závažnej témy dokáže vsunúť humornú situáciu, experiment, ktorý ponúka čitateľovi ako test jeho predstavivosti. Tak to je v texte Lanovka, kde sa stretnú Woodey Alien a Stalin, aby sa odohral príbeh v príbehu o nemorálke.

V texte Jeden nikdy nevie autor zneužil postavu režiséra hororov Alfréda Hitchcocka, aby sa pohral s jeho fantáziou, predstavivosťou a vytvoril až pochmúrnu gotickú poviedku so sarkastickým konštatovaním, že „život sa dá prežiť do konca, ale aj neprežiť, umrieť, ako sa hovorí, predčasne,“ (s. 63) vraví Alfrédovi šofér. Aktuálny problém vojny a mieru zastiera symbolickým názvom Alah/ Kráľ/Krajina/Ukrajina, kde sa na pozadí vzťahu otca a syna zaoberá smrťou. Prekvapivo citlivo, empaticky. Je to odbočenie od tradične spomínaných čŕt Kollárovej tvorby. Podobný charakter majú poviedky Správa o rodokmeni rodiny L., 1911.

Za bravúrne napísaný text považujem Spodobovanie. Autorovi sa podarilo strohými krátkymi vetami, s dôrazom na rytmus pripomínajúci výkriky, rozkazy a konštatovania bez možnosti diskusie pomenovať historické špecifiká roku 1974, vzťah otca a syna, rodičovskú výchovu: „Musíš byť mazaný všetkými masťami. Tak ako ja.“ (s. 84) Akoby odpočuté útržky viet, eliptické rozprávanie vyhýbajúce sa nedôležitým detailom. Názov poviedky je veľmi presnou a zároveň obraznou výpoveďou o dobe a ľuďoch; v niektorých pasážach pripomína pohľad na klietku v zoologickej záhrade a analýzu správania „zvierat“. Výnimočne ma zaujal aj filmovým jazykom napísaný text Na streche. Zručne, vtipne, humorne, s množstvom paradoxov a absurdity naznačuje smer, ktorým sa Jozef Kollár môže v budúcnosti uberať. Ide o dynamický text so všetkými znakmi dramatického diela. Príliš rýchly koniec ideálneho sveta je krátka, no dostatočne výstižná poviedka: „Eva omdlela a roztiahla ruky vedľa seba. Akoby ju Boh pribil na kríž.“ „O milión rokov žena na lazoch zašliapla svojho novorodenca do hnoja. Bola naňho sama.“ (s. 108) Dva dynamicky sa rozvíjajúce príbehy. Nemoralizujú, skôr sarkasticky komentujú, neľutujúc hlavné postavy. Záverečné poviedky Štvorčekové výslnia, Červy a Veľký presýpač času, ktoré by mali byť vyvrcholením jednotlivých príbehov, gradujú cez vedecko-fantastickú víziu sveta, život a smrť statkára na juhu Slovenska k univerzalizmu a novej totalite.

Čítanie poviedok Jozefa Kollára ponúka čitateľovi zážitok z opätovného čítania niektorých textov, z ich skúmania. S nimi je to tak ako s obrazmi surrealis­tov. Raz skúmame farby, potom línie, potom spájanie a kladenie motívov. Nikdy, prípadne málokedy postrehneme všetky nuansy obrazu.

Spodobovanie nie je kniha, ktorú by si čitateľ všimol na prvý pohľad. Jej tvárou je skromná obálka, no precízna grafická úprava. Dúfajme, že po nej siahnu čitatelia, ktorí dokážu oceniť výbornú slovenskú literatúru, hoci poslanú do sveta „len“ z východu Slovenska.

Štefan Šimko

Knižná revue 6/2023

Spodobovanie: na koho sa podobáme?

Jozef Kollár je skúsený autor, ako novinár má na konte stovky reportáží a ako spisovateľ takmer dvadsiatku kníh. Jeho čerstvá zbierka poviedok s názvom Spodobovanie je pohľadom súčasníka znepokojeného istotou pribúdajúcich rokov a neistotou v sebe samom, aj neistotou z budúcnosti sveta, ako ho poznáme. Kollár pritom vie zúročiť svoje novinárske zručnosti, no vie aj pekne popustiť uzdu fantázii.

Poviedky Jozefa Kollára sú strihané krátko, ako záblesky postrehov či nápadov, čítajú sa ľahko a svižne. Tematicky siahajú od vzťahov medzi mužom a ženou cez pátranie po vlastnej identite, kde hrá rolu irónia osudu, až po otázky budúcnosti celého ľudstva. Ako novinár je Jozef Kollár zvyknutý pracovať s faktami, preto často stavia na skutočných situáciách či osobách a dejoch. Zároveň vie byť zasnívaný, až mystický. Sem-tam si siahne aj do sci-fi budúcnosti a mytologickej minulosti, aby sa cez tisícročia pozrel na dnešný svet, premietnutý v obyčajnom živote smrteľníka hoci v sídliskovom paneláku.

Kollárovmu Spodobovaniu nechýba irónia ani sebairónia. Je to pohľad muža, ktorý po rozvode kŕmi doma pavúka (a s ním aj vlastnú clivotu). Muža, ktorý v prenajatom byte márne hľadá svoje deti a manželku. Iná chcela vaňu z Milána, vyzerala ako kus ľadu alebo biely slon. Tá vaňa. A napokon aj ona. Deti vyrástli a manželka vzťah prerástla, ostali len v jeho snoch. Nie je si istý, akú bytosť vlastne v sebe nosí. Fantázia mu však pracuje naplno a vie si vybájiť celý príbeh aj okolo obyčajného opusteného prívese kdesi pod mostom. Kto sú jeho majitelia, kam odišli a čo sa s nimi stalo? Ktorá verzia je zaujímavejšia? Legenda alebo skutočnosť?, pýta sa Kollár ako v jednej z poviedok o osude jediného pasažiera, ktorý prežil pád lietadla IL-18 na bratislavských Zlatých pieskoch. Alebo neprežil?

Jeho Spodobovanie je tiež pohľad smutného muža, hlboko znepokojeného chorobami dnešnej doby, v ktorej sa jeden druhému vzďaľujeme. Ako v poviedke Štvorčekové výslnia, ktorú očividne inšpirovala pandémia covidu. Ľudia v nej hrajú nie šachy, ale piškvorky so smrťou na dovolenkovej pláži, ani o tom nevedia, každý si chce len vykolíkovať čo najväčší priestor na slnku. Homo sapiens je v Kollárovom ponímaní Homo solum – človek osamelý. „Domnieva sa, že je nesmrteľný. Noe X zničí väčšiu časť zeme odpadom, pretože na rozdiel od biblického príbehu dá šancu len sám sebe,“ píše.

Tričko s Winnetouom Kollárovo rozprávanie má nádych nostalgie (Zvieratká v nás a mimo nás, Lampa) aj poézie (1911). Iné príbehy zasa prekvapia kriminálnou zápletkou (Jeden nikdy nevie, Dvaja v lanovke) alebo čerpajú z historickej drámy (Jama, Krátke stretnutie H + H aj Procesia či Lampa). Sú plné napätia aj absurdných situácií (La Fiesta, Jeden nikdy nevie) a často aj absurdných postáv.

Azda najpôsobivejšou je poviedka Spodobovanie, ktorá aj dala názov celej zbierke. Autor v nej v úžasnej skratke popisuje ľudské dospievanie tak pravdivo a presvedčivo, že si spolu s ním obliekame tričko s Winnetouom a prežívame bolesť, keď „pokrvný brat“ zrádza brata aj sám seba. Všetci sme sa kedysi chceli podobať na svojich hrdinov. Čo sa nám podarilo zachrániť zo svojich ideálov, snov a túžob? Komu sa podobáme dnes? Ako sa vieme spodobniť so svojimi predkami, partnermi aj deťmi?

Kollárovo Spodobovanie, to sú vzťahy, túžby a sny, ideály. Podobať sa, priblížiť sa. Ale aj nasledovať, pokračovať, hoci v často nečakaných súvislostiach. Každá vec, ktorá sa na svete udeje, má niekde inde svoje pokračovanie, presviedča nás Jozef Kollár a rád sa hrá s vrstvením osudu. Jeho kra- tučné príbehy potom vytvárajú vrstevnaté čítanie.

Zora Handzová

Pravda, kniha týždňa, 2. 6. 2023

Máte radi kvalitné poviedky? Potom neprehliadnite Spodobovanie od Jozefa Kollára

Príbehy poviedok, o ktorých autor tvrdí, že sa nestali, môžu byť rozhľadenému pozorovateľovi niektorých udalostí z nášho blízkeho i vzdialenejšieho sveta podozrivo povedomé. Autor o tom od začiatku ich vzniku vie. Výsledkom sú jedinečné príbehy a ich „spodobovanie“ s často až absurdnými rozmermi.

Podobne ako spoluhlásky vytvárame medzi sebou páry, spájame sa, dozrievame, prispôsobujeme jeden druhému a napokon v osamelosti dožívame. Natíska sa otázka – sme to vôbec ešte my? Podarilo sa nám v občasnej eufórii prekročiť vlastný tieň, alebo to bol už tieň niekoho iného? Nová kniha próz Jozefa Kollára je aj o tom, čo ľudskému spodobovaniu nevyhnutne predchádza.

Jednotlivé prózy píšem dosť dlhý čas. Niekedy mám poviedku odloženú v počítači aj niekoľko rokov, nechcem uponáhľať jej záver. Nemám rád príliš otvorené konce, pripadá mi to tak, akoby ani autor netušil čo ďalej, ako poviedku dokončiť. :). Niekedy stačí jedna veta, ktorá príde znenazdajky – pred spaním, uprostred nákupu, pri zametaní verandy, alebo na bicykli – a odrazu z nej zostanete prekvapený a v danej chvíli aj mierne nadšený. Ak to nadšenie na druhý deň nevyprchá, tak záver poviedky stojí za úvahu. V nadnesenom význame je to niečo podobné ako chytanie rýb v mútnej vode.

Moje kratšie a dlhšie prózy, ktoré sú v knihe Spodobovanie, vznikali na našej chalupe na Záhorí a v Španielsku, kde v súčasnosti trávim dosť veľa času. Práve tam som si všimol, že začínam písať trochu inak, mám pocit, že úspornejšie a dynamickejšie. Žeby za to mohli slnečné dni, veľa času a všade prítomné flamenco? 🙂

Ja osobne milujem poviedky a nechápem, že vydavateľstvá o ne nemajú skoro žiadny záujem. Moja literárna agentka mi už pred rokmi hovorila, že v Prahe chcú vydavateľstvá väčšinou knihy, ktoré sú čo najhrubšie. To je v poriadku, ak je príbeh zaujímavý, čitateľ vďaka nemu prežíva dobrodružstvo z čítania dlhší čas a často túži po pokračovaní. Uvažuje o diele a vracia sa k tomu, čo chce čitateľovi povedať, prípadne naznačiť. Pri kvalitnej poviedke sa k tomu dostane rýchlejšie.

https://www.myshoun.com/clanok/642/mate-radi-kvalitne-poviedky-potom-neprehliadnite-knihu-spodobovanie-od-jozefa-kollara

Alah/Kráľ/Krajina/Ukrajina

Dvadsiateho februára 1960 silné zemetrasenie v Agadire zabilo pätnásťtisíc ľudí. Trvalo pätnásť minút. Stalo sa to počas priestupného roka, v deň, s ktorým kalendár ani veľmi nepočíta, ale treba ho brať vážne. Pri množstve mŕtvych detí, žien, mužov a starcov by mohli historici poznamenať, že každú minútu prírodné besnenie v roku môjho narodenia zabilo tisícku Berberov, Arabov a ľudí zo Sahary, prezývaných Sahara People´s.

Je presne dvadsiaty deviaty február 2020 a úplnou náhodou stojím pred pevnosťou v Agadire, z ktorej sa po zemetrasení zachovali len hradby. V strede mediny ležia už šesťdesiat rokov kamene, ktoré pohnú od seba alebo priblížia k sebe len kroky turistov. Akoby niekto hodil na koberec s orientálnymi vzormi kocky s vysokými číslami. Padni komu padni, moc výberu sa stratila v neistote. Pevnosť chránila ľudí tisíc rokov a napokon ich uväznila medzi vlastnými domami a stavbami, ktoré ich mali ochrániť pred nepriateľom. Pár sekúnd a bolo po všetkom.

Prechádzam sa po pôdorysoch domov, v ktorých pred šesťdesiatimi rokmi ľudia prežívali svoje posledné hodiny a minúty. V jednej z priestrannejších miestností počuť, ako syn Bashar zamyslene hovorí otcovi Abdulrahmanovi.

– Mehmeta čaká pekný život. Jeho otec má ťavu, ktorá ho bude živiť dlhé roky. Bude na nej voziť Francúzov a Angličanov. Dirhamy sa im len tak posypú. Je to čistá práca.

Basharov otec je Berber so zelenými očami ako diamantmi zasadenými v opálenej vysušenej ľudskej koži. Cítiť z neho citrónovú vôňu premiešanú so zrelými listami tabaku a limetky.

– Poď so mnou, – vyzve syna a zavedie ho do miestnosti, ktorá môže byť vyhňou, maštaľou, ale aj obyčajnou stodolou. – Čo vidíš? – opýta sa Abdulrahman a ukáže prstom na nákovu.

– Nákova, kus obyčajného kovu, možno ocele, pomôcka pre remeselníka, – odpovie Bashar a netuší, prečo sa ho otec pýta na takú samozrejmú vec.

– Omyl, – odpovie otec. – Toto je tvoja budúcnosť.

Bashar sa nechápavo pozrie na otca.

– Ako môže byť nákova, ktorá ti priniesla len drinu, pot a stratené roky, mojou budúcnosťou? – opýta sa mladík, ktorý od života očakáva podstatne viac ako jeho otec.

– Keď Mehmetovi od vyčerpania umrie ťava, ktorá na svojom chrbte odviezla stovky veľkých zadkov Angličanov a Francúzov, tak mu neostane nič, čo by ho uživilo. Peniaze, ktoré zarobila, sa rýchlo minú. Pochybujem, že myslí na budúcnosť a šetrí si dirhamy na novú ťavu. Bude už príliš neskoro na to, aby sa naučil poctivému remeslu, jeho čistá práca ho privedie na mizinu a skončí ako žobrák pred mešitou. Bude rád, keď mu nejaký dobrodinec podá do natrčenej ruky dirham, aby si mohol kúpiť chlieb. Na rozdiel od Mehmeta bude tvoj život oveľa slobodnejší. Tvoja sloboda je remeslo, ktoré ťa uživí. Založíš si rodinu a budeš vychovávať deti. Obyčajná nákova, ako si ty povedal, kus zaprášeného železa, ti prinesie šťastie. To je možnosť výberu, o ktorom teraz uvažuješ.

Bashar otcovi veľmi nerozumie. Zapýri sa už pri slovách tvoja žena, tvoje deti, tvoj domov. Vo svojom srdci sa hanbí za to, čo jeho otec hovorí, keď sa o kúsok pohne zem, stíchnu vtáci a obraz sa zasekne. Ako papier v tlačiarenskom stroji.

To všetko je už dávno minulý čas.

Slová, šum, smiech, plač, krik aj kroky ľudí a zvierat v zaživa pochovanej medine. Pod kameňmi, ktoré uviazli v nenásytnom pažeráku zeme.

Šesťdesiat rokov po zemetrasení v Agadire povieva na stožiari na najvyššom bode pevnosti marocká zástava. Pod ňou je malý dom správcu kameňov. Keď ma zbadá, vybehne z rozpadávajúcich sa drevených dverí a v ruke niečo drží. Z diaľky to vyzerá ako malá hnedá mačka. Až keď je na dohľad, kameň zručne roztvorí na dve polovice. V obyčajnom zaprášenom kúsku skaly sú kryštáliky ligotajúceho sa ametystu. Pripomínajú magickú jaskyňu alebo nočnú oblohu posiatu hviezdami.

– Vezmite, ochráni vás pred nebezpečenstvom, hviezdy nemôžu byť všade, – povie správca kameňov kuchynskou angličtinou a pohotovo mi vrazí do ruky rozpoltený kameň. Presnejšie, dva kamene, ktoré od seba vzdialili presne mierené údery kladiva. Držím ich v dlani a srdce mi zovrie zvláštny pocit deliteľnosti. Je v každom z nás od narodenia a trpezlivo čaká na svoju príležitosť.

Na rozdvojenú skalu od správcu kameňov som v nasledujúcich dňoch dovolenky zabudol. Až pri poslednej večeri mi vypadla z ľahkého letného saka na mramorové dlaždice hotela Oasis. Prekvapilo ma, že po dopade na zem zostala celá. Rýchlo som sa zohol a snažil sa rozpoliť ju v snahe ukázať okoloidúcim jej magické vnútro, ale bolo to zbytočné. Hoteloví hostia sa na mňa prekvapene pozerali. V rukách som držal obyčajný kameň, po ktorých chodia každý deň a čoraz viac ich zatláčajú do zeme: ako odkaz, ich malý obranný mechanizmus. Možno si mysleli, že som dostal úpal, alebo som na tom už tak zle, že nemám čo ukázať, ani povedať, a tak sa chytám každej príležitosti. Po rozvode, keď som prišiel o dve deti, ktoré už nikdy nebudem vychovávať a pozorovať, ako sa menia z Mehmeta na Bashara ma skôr ľutovali, ako by vo mne videli budúcnosť.

Vrátil som sa do hotelovej izby a dlho do noci som sa snažil kameň rozpoliť. Musí to predsa fungovať, veď som to videl na vlastné oči! Hľadal som tenkú čiaru, vlásočnicu, prasklinu, miesto, kde bola skala preseknutá po údere kladivom, ale do rána som ho nenašiel. Ligotavé vnútro ametystu zostalo predo mnou uväznené v tvrdom obale.

Ráno, pred odletom z Agadiru, som obyčajný kameň odniesol za múry pevnosti, pod ktorou každý večer svieti veľký nápis Alah Kráľ Krajina v arabčine a odhodil som ho medzi tisícky zaprášených skál rozhodnutý čakať na ďalší priestupný rok.

Od môjho februárového pobytu v Agadire v r. 2020 sa mi neprestajne premietal v hlave názov Alah/Kráľ/Krajina/Ukrajina. Nahováral som si, že je to len slovná hračka Krajina – Ukrajina prebiehajúca v mojom podvedomí. Presne o dva roky neskôr, vo februári 2022, sa na Ukrajine začala vojna, pri ktorej doteraz prišlo o život viac ako 15-tisíc ľudí počas zemetrasenia v Agadire. Utvrdilo ma to v tom, že každý – aj ten najmenší záchvev na zemi – má niekde pokračovanie. Lenže nikdy nevieme, kedy a na ktorom mieste sa prejaví a to je naše šťastie. Šťastie?