FAMA art, Spišská Nová Ves 2022. 96 str., Viaz.

(148 x 210)

Vydané s finančnou podporou FPU formou štipendia.

Kniha príbehov autora – záchranára, ktoré sú inšpirované skutočnými udalosťami. Príbehy hovoria o práci ľudí rýchlej zdravotnej pomoci. Literárne spracované čerpajú z autorových osobných zážitkov, sú však doplnené aj inými skúsenosťami jeho priateľov, známych a kolegov.

Viac než tridsiatka kratších ale dynamických poviedok dáva čitateľovi možnosť nahliadnuť nielen do zákulisia práce záchrannej zdravotnej služby, ale aj do najrôznejších osudov ľudí, ktorým pomáhajú.

Janko RAČKO (1977)

Narodil sa v Humennom, s rodinou žije pri Bardejove. Debutoval básnickou zbierkou …neviem kráčať po hladine (2020). Zbierka obsahuje básne ocenené v celoslovenských literárnych súťažiach. Niektoré jeho básne boli v spolupráci s poľským autorom Waclawom Turekom preložené do poľského jazyka a publikované vo viacerých poľských Almanachoch.

Bol zakladateľom B.L.K. (Bardejovský literárny klub), ktorý aktívne manažoval v r. 2007 – 2012.

Momentálne pracuje na záchrannej službe ako vodič záchranár.

Odborné recenzie knihy sme zatiaľ nezaznamenali.

V jednosmerke

Pod modrým majákom za hlasného húkania sa brodíme križovatkami pomedzi nahusto zoradené autá. Taliansky lockdown vyzerá úplne inak. Prázdne ulice poskytujúce výhľad na maličkosti, ktoré by si predtým vôbec nikto nevšimol. Holuby nikto nenakŕmil. Prach nepozametal. A na križovatke len jeden policajt. Nie ako tento slovenský regulovčík. Vynucuje nám prednosť a pozdraví nás.

„Neuveriteľné…“ Pár mesiacov dozadu mi naparil pokutu za státie kolesom na zebre. Ale časy sa menia a policajti tiež.

Pridelený „kovidko“ nebude žiadne neviniatko. Podľa nahláseného mena a adresy je to zrejme starý známy, ktorý si prednedávnom s kamarátmi kúpil fľašu vodky a za hlasného spevu „bezstarostne žil“ v altánku na benzínke. Dlho tam bol.

Skoro ako my…, v nočnej.

„Akú má saturáciu?“ opýta sa kolega.

„Sedemdesiatjeden.“

„To bude čínsky oximeter,“ poznamená.

„Bodaj by si mal pravdu.“

„S takouto saturáciou neprežije.“

Samozrejme, s takou sa žiť nedá. Je to jednosmerka na druhú stranu.

Zastavíme na Partizánskej ulici. Vybehneme na tretie poschodie. V spálni leží štyridsaťpäťročný chlap. Bol to on. Svet „na parádu“ sa neuveriteľne zmenil. Dusil sa. Jeho oči prosili o pomoc tak silno, že sa naše prístroje pozapínali automaticky. Kyslík syčal na neskutočných tridsiatich litroch a certifikovaný oximeter ma vôbec neupokojil.

„Šesťdesiatsedem.“

„Do riti!“ zahreším.

„To nedá,“ vidím v kolegových očiach. Medzi dávkami liekov prosím Boha nech nám obom pomôže. Lapám po dychu presne ako on. Trojkový respirátor mi to vôbec neuľahčuje a po zarosenom štíte sa mi naháňajú kvapky rosy. Roztrasená žena za mnou so slzami v očiach utešuje tri vystrašené deti.

Podávam ďalší liek.

„Zaberá to,“ oznamuje kolega, „saturácia ide hore. Osemdesiat! Viac nedá.“

Fialové prsty postupne zružoveli. Pery sa nadýchli sýtej červenej a chlap z posledných síl zasipí:

„Nechcem zomrieť.“

„V mojej službe sa nezomiera,“ odpovedám nacvičeným úsmevom a začíname s presunom do sanitky.

V odraze modrej zanecháme na Partizánskej ulici iba ozvenu. V prázdnej jednosmerke driftujeme ešte chvíľu s Bohom, ktorý dohliada aj na môj kríž.