FAMA art, Spišská Nová Ves 2022. 136 str. Viaz.

(130 x 200)

Vydané s finančnou podporou FPU

Debut mladej poetky a prozaičky, laureátky viacerých renomovaných literárnych súťaží, ktorá vo svojich poviedkach spracúva aktuálne sociálne témy chudoby, absencie komunikácie, sklamania, opustenosti, nedostatku lásky a tolerancie medzi postavami rôznych sociálnych vrstiev. Jednotlivé príbehy – v niektorých prípadoch spojené postavami – nesú osviežujúcu poetickosť ktorá vyrovnáva ťaživosť tém a pomáha tak zreálňovať autorkin postoj k dnešnému svetu.

Lenka Želonková (2000)

Žije v Prešove, je študentkou Prešovskej univerzity v odbore špeciálna pedagogika. Venuje sa próze a poézii. Od roku 2017 je členkou Spišského literárneho klubu. Bola ocenená v súťažiach Poetická Ľubovňa, Literárna Senica L. Novomeského, Mladá slovenská poviedka, Literárny Zvolen a iné. Publikovala v časopisoch Dotyky, Slovenské pohľady, Orol tatranský, Vertigo a v zborníku klubu Priúzko.

Odborné recenzie knihy sme zatiaľ nezaznamenali.

Užovka vylieza z vody

Petronela

„Celý deň som tu na deti sama, nezvládam to!“

„Ešte mi vyčítaj, že živím rodinu!“

„To, čo neprepiješ, nevystačí na suché rožky!“

Oproti mne sa prevrhne stolička. Predstavenie sa začína.

„A kde je tvoja materská? Doteraz som z nej nevidel cent!“

„Možno by si videl, keby si nechodil domov na mol!“

„Aj triezvy ti povie, že v tomto chlieve žijú prasce, a nie slušní ľudia! Cez odpadky nedovidím na kôš, v umývadle je toľko riadu, že keď doň štuchnem, zvalí sa…!“

Pre potvrdenie fyzikálneho faktu „štuchne“ do navŕšeného porcelánu v dreze. Dva taniere sa rozsypú na zemi. Zvyšok brava, tepelne spracovaného pred týždňom, mi skočí do papuče.

„A čochvíľa budem chodiť po svete len v trenkách, lebo nie si schopná vyprať košeľu!“

„Keby si zaplatil účet za elektrinu, mala by som ako!“

„Keby si sa doma nerozvaľovala, mal by som za čo!“

„Keby som nebola zamlada taká sprostá, v živote si ťa nevezmem!“

Facka.

Rodinná atmosféra mi začína liezť hore krkom.

Drobec otvorí pusu hnedozelenú od detskej výživy dokorán a rozplače sa.

Definitívne ma prešla chuť. Hodím vidličku na obrus a odídem.

Na balkóne si zapálim cigaretu. Keď rodičia vyčerpajú širokú škálu argumentov, určite využijú aj moju závislosť, len aby mali dôvod hádať sa. Ako keby oni neskrývali zapaľovače po vreckách.

V izbe ktosi tresne dvermi. Koľko hnevu tie starožitné vráta vydržia?

„Stála pri mojej posteli.“

Pohrebný tón hlasu ma obleje horúčavou. Cigareta sa rúti tmou.

„Patrik, som od strachu skoro zletela z balkóna! Zakrádaš sa ako vrah.“

Znechutene si premeriavam brata. Dlhé mastné vlasy, ochabnuté plecia, neprítomný pohľad.

„Stála a pozerala sa na mňa.“

Odvrátim sa od neho. Toto nie je môj brat. To je troska. Stroskotaná troska.

„Keď som sa jej chcel dotknúť, vyšla z izby.“

Keby to záviselo odo mňa, okamžite volám ujom v bielych plášťoch. Nech si ho odvezú. My nemáme auto.

„Utekal som za ňou, rozlúčiť sa… pozvať na návštevu. Dúfal som, že bude tu.“ Sklamane klesne na náš špinavý, smradľavý koberček. Aj keby sa v tom humuse vyváľal, horšie by už nevyzeral.

„Daj sa už konečne dokopy.“

Pomaly dvihne hlavu. Díva sa nechápavo, akoby som tu doteraz nebola. Obopínajú ho priesvitné tiene. To nie je on.

„Pri mojej posteli stála víla. Santalové vlasy v dlhých šatách.“

Bože, jemu vážne preskočilo.

O balkónové dvere sa obtrie klop-klop. Kopnem do nich, aby sa otvorili. Vcupotajú bosé mininohy.

„Drobec, čo buntošíš?“ zasyčím. „Už aj do postele!“

„Mamička a tato kičia a umývadlo je vysoko a je tam noc.“

Náš rodinný drobec začína fňukať, hrozí, že sa rozreve na celý byt. Musím urýchlene konať.

Osprchujem ju a oblečenie s odtlačkami detskej výživy hodím na podlahu pred práčku. Rastie tam slušná hromádka, onedlho z jej vrcholu Drobec dočiahne na umývadlo. Praktické.

Prezlečiem ju do pyžama a uložím do detskej izby, kde odfukujú Aďo s Maťom. Alebo Maťo s Aďom. Svojím chrápaním spoločne vytvárajú zvláštnu orientálnu melódiu. Typické dvojičky. Aj v spánku sú v súhre.

„Nelka?“ zašepká Drobec, keď sa práve chystám späť na čerstvý nikotínový vzduch.

„Čo zas?“

„Poď spinkať so mnou, posíím,“ zopne svoje miniruky a kľakne si na posteli.

Taká smiešna a bezbranná.

S váhaním sa otočím k dverám. Počujem mamin plač prekrytý niečím ťažkým.

Odrazu sa ma zmocní ohromná únava a odovzdane si ľahnem k Drobcovi. Natešene sa na mňa vrhne a oblapí ma ako koala strom. Nemôžem sa pohnúť.

Aďo alebo Maťo nedávno písal sloh o rodine. Stihla som si prečítať len úryvok, kým ma dotyčný nezbadal, nevynadal mi, čo sa mu hrabem vo veciach, a nevysotil ma z izby. Ešte teraz tie vety vidím pred sebou.

Moji rodičia sú ako zuby. Sú veľmi ďaleko od seba. Rezák a stolička. Nikdy si nezahryznú do jazyka. Sú kriví a slabí. Chceli by sa vytlačiť. A medzi nimi sme my.

Svoju domácu chcel ukázať fotrovcom. Nenašli si čas. A čo ak práve to…? Našli by rozdiel medzi Maťom a Aďom, Drobec by dostal stupienok k umývadlu a Paťo k ceste späť…

Patrik. Ostal na balkóne!

Niežeby sa o seba nevedel postarať, je z nás predsa len najstarší, ale predstavy o bosých vílach a santalových vlasoch nie sú bežným prejavom svojprávnej osoby. Odkedy ho opustila priateľka, je iný. Nestará sa o seba, nieto o okolie, jeho vesmír predstavujú vymyslené postavy a zvuky. Tie prenáša na papier. Tmavé obrazy s obrysmi ženských tiel…

Na chodbe narazím do mamy. Jej zjav ma vystraší. Fialová podliatina, ktorá lemuje jej oko.

Moji rodičia sú ako zuby. Najradšej by sa do seba zahryzli.