Katastrofa karpatského typu

Hájenka. Dedina na východe Slovenska. Alkohol, nárečie, bizarne postavy a očakávaná pohroma. Nič nie je v poriadku, ľuďom chýba láska.

Šimon Čižmár

Páv, Kripel & Predseda (vo výbere tohtoročnej desiatky Anasoft litera) je druhou knihou Martina Hlavatého. Skladá sa z ôsmich častí, pohybujúcich sa na hranici kapitol a voľne nadväzujúcich poviedok. Tie si, zrejme aj vďaka neveľkému rozsahu, držia svižné tempo, rytmus, ich výstavba je relatívne kompaktná a neraz aj esteticky pôsobivá (rámcovanie poviedky Kripel). Spomenuté výnimočne narúšajú nie nevyhnutné detailné opisy prostredia či okolností deja. Text by sa zaobišiel aj bez niektorých umeleckých výrazových prostriedkov, napr. „[… ] pred krčmou poletujú jemné pavučiny. Vyzerajú ako sivé vlasy rozprávkovej starenky. “ (s. 12) Ak by však čitateľ chcel byť milosrdný a prijal riziko nadinterpretácie, mohol by podobné opisy, ktorými sa poviedky zväčša začínajú, vnímať ako ironické gesto – mierne infantilné prírodné obrazy vidieka vstupujú do ostrého kontrastu s podstatou slovenskej dediny definovanou surovosťou, vulgárnosťou a násilím (a že je tam tej smrti na sedemdesiatdva strán nejako podozrivo veľa).

Zásadnejší problém prichádza s nástupom postáv. Spomenuté párstranové poviedky im totiž neponúkajú dostatočný rozsah na realizáciu. Tie vedľajšie sa tak buď iba jednorazovo mihnú (Baba), alebo sa bez zásadnejšieho dôvodu objavujú opakovane (Martin) a ich funkcia je zväčša komparzná – dokresliť sociálny kolorit obce. Pri tých hlavných je komplexnosť ich charakteru vykreslená o čosi lepšie (rozpadnutá rodina, impotencia, sny o rodine… ), ako deficitné však vnímam, že sa tak často deje prostredníctvom priameho opisu v pásme rozprávača. Autor pritom na viacerých miestach dokazuje, že na takýto postup nie je odkázaný (postava extrémistu Romana, ktorý si v opitosti pri absencii striptérky vystačí v pomalom tanci aj so svojím kamarátom).

Poviedky zároveň vzbudzujú dojem, že čerpajú námet z osobnej autentickej skúsenosti (týmto sa autor približuje k veľmi dôveryhodnej mimézis). Táto zbraň je však v kombinácii s neveľkým priestorom pre realizáciu dvojsečná – niektoré postavy tak pôsobia sploštene až karikovane. Výsledkom je jednoduchý, ale milý humor postavený na stereotypizovaných charakteroch, vyplývajúci zo schopnosti substituovať postavy reálnymi osobami vlastnej žitej skúsenosti. Podobne na mňa pôsobili aj umne zachytené hodnoverné detaily, napr. „veselo prerobená ľudovka“ ako zvučka rozhlasu hlásiaceho informáciu o súkromnom podnikateľovi z Poľska, (s. 6) Celkovo je autorova práca s detailom veľmi funkčná a okrem komickej plní neraz aj estetickú funkciu. Hlavatý detailom zároveň efektívne vykresľuje prostredie: zmienka o podradení prevodového stupňa v aute naznačuje hornatú krajinu (s. 6), oranžový bytový dom (s. 20) vypovedá nielen o životnom priestore, ale aj o vzťahu ľudí k nemu (a o jeho kvalite).

Kniha má zároveň ambíciu na pozadí lokálnych pohybov reflektovať veľké témy ako korupcia, politická situácia krajiny, pandémia či ruská invázia na Ukrajinu. Autorovi sa tieto problematiky darí spracovávať najlepšie, ak realizáciu deleguje na postavy, ich (aký-taký) charakter a názory. Pasáže rozprávača vzťahujúce sa k týmto témam pôsobia miestami klišéovitým, umelecky nepresvedčivým, možno až hranične žurnalistickým dojmom: „[pandémia, pozn. autora] Nepozná zľutovanie a visiaci zámok ich uzamyká do klietky, každého bez rozdielu, aj keď sú rozdelení ako nikdy predtým“ (s. 54) alebo „Aktuálne sa píše najsmutnejší príbeh od čias druhej svetovej vojny. “ (s. 63) Na druhej strane kniha predstavuje celok, ktorý veľmi priamo pomenúva (rozličné) postoje a v náznakoch aj prežívanie jednotlivých postáv – čo môže v kontexte dnešnej doby fragmentarizácie, tribalizácie, segregácie a selektívneho prijímania podnetov pôsobiť až katarzne.

Páv, Kripel & Predseda tak na pomerne úzkej ploche robí zaujímavý obrat: od úvodu, evokujúc humorné autofikčné písanie ťažiace zo sociolingvistických stereotypov východoslovenského nárečia, sa postupne cez osobné tragédie postáv dostáva k lokálnym, národným a konečne aj globálnym (nielen politickým) problémom. Tým sa vlastne, prekvapivo, radí k sérii katastrofických kníh súčasnej slovenskej literatúry, ktorú obohacuje o svojské spracovanie tejto problematiky: je to katastrofa iná, je to pohroma. Hájenkovská, podkarpatská. Naša!

Knižná revue 7/8 2025

Pozor, ostré hrany (Próza 2024)

Patrik Miskovics

…

Východ

Priestorová lokalizácia patrí medzi základné parametre prozaických fikčných svetov. V niektorých prípadoch funguje táto rovina textu iba ako nevyhnutné pozadie pre ostatné zložky diela, v iných je priestor kľúčovým prvkom jeho významovej architektúry. Zvlášť literárne produktívne sú v tomto ohľade prózy lokalizované do periférnych priestorov: periféria tvorí hraničný terén územia a jeho príslušnosť k centru býva neraz problematická, pričom máva vlastnú hodnotovú hierarchiu – vo vzťahu k centru sa môže stať iným, „cudzím“ priestorom.

Poviedkový súbor Martina Hlavatého Páv, Kripel & Predseda (FAMA art) sa odohráva v uzavretom prostredí fiktívnej južno-spišskej dediny Hájenka. Druhá kniha doteraz málo viditeľného autora má sceľujúcu kompozíciu, jednotlivé poviedky sú prepojené prostredím, postavami, dejom i jazykom (v texte sa uplatňuje spišské nárečie). V centre príbehu stojí titulná trojica, pričom priateľstvo ústredných postáv predstavuje emočné jadro rozprávania. Príbeh sa začína niekedy v období pred pandémiou a pokračuje až do obdobia po začiatku vojny v Ukrajine. Dejový oblúk knihy je z pozadia definovaný veľkými dejinnými udalosťami, v dôsledku ktorých sa začnú zviditeľňovať disharmonické tendencie prítomné v dedinskom spoločenstve. Východiskovou výrazovou polohou knihy je istá úsmevná odľahčenosť – silná je najmä v počiatočných častiach, keď sa postavy súboru vynárajú z hmly ešte len ako rázovité, vtipné dedinské figúrky. Na túto rovinu sa s pribúdajúcimi stranami začnú postupne nabaľovať vrstvy, ktoré náladu knihy modulujú do problémovejších, miestami až tragických tónin, pričom v procese vrstvenia sa z dedinských figúrok stávajú plnšie, autentickejšie charaktery. Práve presvedčivo vykreslené postavy s ich bohatými vnútornými i sociálnymi životmi sú tým, čo robí knihu zvlášť pozoruhodnou. Hlavatého prozaické gesto búra či aspoň modifikuje vidiecke stereotypy, vyhýba sa klišéovitým zjednodušeniam a moralizátorstvu: „Predseda trpezlivo vysvetľuje kamarátovi, vyvracia mu jeho argumenty, vie, že Julo je ľahko ovplyvniteľný propagandou, ktorú tu šíria kadejakí politickí pajáci a internetové trúby. To isté sa dialo už predtým počas pandémie a teraz v tom veselo pokračujú tí istí z pohodlia svojich kancelárií a obývačiek. Vedia, na koho majú cieliť, a darí sa im to. Ignác vie, že Julo nie je zlý človek. “ (s. 64) S ohľadom na naliehavú tému spoločenskej polarizácie možno knihu označiť za aktuálnu, no s nutným dodatkom, že táto aktualizácia nie je násilná ani prvoplánová.

…

Knižná revue 7/8, 2025

Andrea Fedorková:

Toto vám mušim hvarec, bo me roztarha

Martin Hlavatý, Páv, Kripel & Predseda

FAMA art 2024

Martin Hlavatý debutovou poviedkovou zbierkou Nadrobené (2021) predznačil smerovanie svojej poetiky k špecifickosti východoslovenskej dediny so všetkým, čo prináša. Tematicky, jazykovo aj žánrovo na prvotinu nadväzuje aj v druhej knihe Páv, Kripel & Predseda (2024). Na rozdiel od rozsiahlejšieho debutu, čo do počtu poviedok aj strán, Hlavatý v tejto zbierke siaha po úspornejšom formáte. Na ploche ôsmich mikropríbehov rozvíja osud malebnej dedinky Hájenky pod Capkovým vrchom. Jedným dychom však treba dodať, že útlosť knihy, ktorá má len 72 strán, nie je na škodu estetickým kvalitám textu. Estetickosť v tomto prípade nemožno chápať v pozitívnom konotačnom poli, presnejšie bude hovoriť o estetike škaredého či estetike nízkeho.

Tematicky sa prózy dotýkajú rôznorodých tém. Autor pertraktuje primitivizmus dedinského zmýšľania, bezduchý náboženský fanatizmus, alkoholizmus, homofóbiu a rasizmus, politikárčenie, domáce násilie, konšpirácie a dezinformácie. Prvá poviedka Diskobar primárne tematizuje duchovné svätuškárstvo dediny; Sodoma a Hájenka poukazuje na homofóbnosť postáv; v próze Vírus autor demonštruje rasizmus a konšpirácie pomocou motívu koronavírusu. V každej z poviedok hrá jedna z tém prvé husle, pričom ostatné slúžia ako harmonický podklad a spolu tak ladia do celistvej spoločensko-kritickej melódie spoločnosti. Hlavatý šikovne prepája osobné so spoločenským, regionálne so svetovým, mikrosvet dediny s globálnymi problémami. Vladimír Barborík v texte Ako vzniká východ: 4 a 1/4 prózy nazýva túto knihu prózou Spiša – ja sa domnievam, že toto pomenovanie ju oberá o jej univerzálnejší charakter. Odmysliac si nárečie, v ktorom je kniha písaná, môže Hájenka predstavovať ktorúkoľvek dedinu na Slovensku. Tematicky sa dotýka fenoménov slovenskej dediny ako takej, nie je nevyhnutne viazaná na problematiku východného Slovenska. Hájenka je spočiatku stavaná do opozície k „veľkému svetu“, akoby vytrhnutá z kontextu, ako idylický mikrosvet učupený medzi vrchmi: „O vráskavý výklad obchodu sa opreli prvé lúče slnka. Ryšavá mačka od susedov vykukne cez deravú azbestovú strechu a pozoruje ranný ruch pred potravinami. Ľudia z Hájenky si kráčajú po svojich vychodených koľajach. Jedni po rožky, druhí po salámu. Správy o pandémii sú ešte stále len titulky v správach. To všetko sa deje tam ďaleko, za hranicami ich dediny. Tam ďaleko, kde sú tí zlí, ktorí si to zaslúžia. Presne tí, ktorí im chcú ukradnúť ten ich svet tu doma, za kopcom.“ Plynule však idylka slovenskej dediny mizne, skutočná hrozba paradoxne neprichádza z veľkého sveta, no z vlastného vnútra, od vlastných ľudí – z ich predsudkov, zo závislostí, od vlastných politikov. Hlavatý upozorňuje na tieto fenomény súčasne a úderne, vystihuje slovenskú mentalitu až do špiku kosti a nastavuje zrkadlo (nielen) jednoduchšej vrstve spoločnosti.

Ako z názvu vyplýva, ústredný trojuholník postáv tvoria štamgasti s prezývkami Páv (Julo), Kripel (Slavo) a Predseda (Ignác). Ich ranné schôdzky pred obecným úradom, spojené s jedným frťanom, spracúvajú všetko dianie v dedine, od osobných problémov cez obecné klebety až po celospoločenské témy. Popíjanie pred pracovnou dobou (niekedy aj počas a po nej) je v próze povýšené na rokovanie, poldecák sa stáva jogurtíkom na ráno, stretnutie ožranov je nazývané parlamentom. Hlavatý kreuje postavy do grotesknej polohy, využívajúc pritom viaceré prostriedky a postupy. Jedným zo signifikantných spôsobov je modelovanie tela v nepríťažlivej extravagancii. Hrdina Julo svoj vzhľad preceňuje nasledovne: „Vyholil si temeno a trochu boky nad ušami, vzadu nechal dlhé rezanky, usmieva sa, je spokojný. Ešte raz sa opláchne, oblečie, nahodí obľúbenú koženku, holinu zakryje šiltovkou a zadné vlasy začeše prstami.“ Podobne výrazne sú v texte modelované všetky postavy – Slavo je ochrnutý na pol tela, Dušanovi trčia z nosa a uší dlhé chlpy, Roman má oválne uši a výraz zákernej hyeny. Rozporom medzi vzhľadom postáv a ich sebahodnotením vzniká komický efekt, s ktorým Hlavatý pracuje na celom priestore svojej knihy. Pre čitateľa zvonku (rozumej nie východniara) môže komický efekt umocňovať aj nárečie ako príznaková forma jazyka niektorých spoločenských vrstiev: ,Ta žeby to bul dajakí z mesta abo skadzi. Dajaky čudák vipatra a to co tam za pšika kolo ňeho skáče? Som čula, že tu dafto sce kupic toten parádni bit, ale že bars veľo peňežoch za ňeho pitaju. No a kukaj tu taki prišol, ta skadzi ma teľo peňežoch. A co to ma po rukoch take čarne smuhi? I po karku, och marijosvata, to co za ďabla? ´ Komickosť autor dosahuje aj paradoxnosťou v konaní postáv – homofóbny Roman tají inklináciu k homosexuálnemu pornu, Slavo hľadajúci mimozemšťanov umiera so záhadným modrým znamením na tvári, Julo chváliaci sa svojou sexuálnou výkonnosťou sa v prózach k žiadnej žene ani nepriblíži. Hlavatý vyvyšuje primitívne, aby dosiahol tragikomický ráz prózy, čo mu vychádza pomerne účinne.

Vzhľadom na povahu knihy, jej ilustrácie, anotácie či medializované informácie som mala voči knihe pred jej prečítaním predsudky. Obávala som sa, že sa kniha bude niesť v jednostrannom duchu, sústreďujúc sa výlučne na negatívne fenomény dedinského prostredia a spoločenské dno. Ukázalo sa však, že autor pristupuje k téme oveľa komplexnejšie. Problematické miesta vyvažuje inými rovinami skúseností, čím text získava plastickosť a presvedčivosť. Najvýraznejšie kompenzuje tragickosť motívov na postave Ignáca, ktorý figuruje ako vzorová dvojpólová postava. Opustila ho žena, je súčasťou „dedinského parlamentu“, s priateľmi pravidelne naliaty v alkohole, na druhej strane však číta Bulgakova a sníva o väčších ideáloch. Od dvojice priateľov je odlíšený aj v prehovore (ako jediný nehovorí v nárečí), aj svojimi postojmi k spoločenským problémom (neverí konšpiráciám, chce sa nechať zaočkovať proti koronavírusu, stojí na strane Ukrajiny vo vojne proti Rusku). Hlavatý využíva tieto postupy na zmiernenie negatívnych aspektov, no ich dominancia v prózach zostáva zjavná.

Za zraniteľné miesto tejto knihy považujem kategóriu rozprávača. Z vševediacej pozície sa od postáv líši jazykom, ako aj obsahom rozprávania, na druhej strane však používa slová zo slovnej zásoby svojich postáv, napr. „bohovské nevesty“ či „šúľané sestričky“. V tejto polohe je jeho status nielen prijateľný, ale aj žiaduci. Problém však nastáva v pasážach, v ktorých sa od svojich postáv až príliš vzdiali. Najčastejšie sa priepasť medzi ním a hrdinami roztvára v častiach, v ktorých sa vyjadruje metaforicky alebo príliš intelektuálne: „Hrniec bol natlakovaný už dávnejšie, ale až teraz vybuchla pokrievka.“; „Záhrada začala spievať, altánok sa roztancoval.“; „Nenažratý ruský medveď si chce privlastniť brloh, ktorý mu nepatrí.“ Týchto neuralgických miest nie je v prózach veľa, no ich prítomnosť narušuje premyslene usporiadané rozprávanie skúseností nižšej sociálnej triedy.

Hlavatého Páv, Kripel & Predseda evokuje podobnosť s kultovým románom Petra Pišťanka Rivers of Babylon, a to najmä v stvárnení ústrednej postavy Jula v jeho motivicko-priestorových súvzťažnostiach: „Robí na obecnom úrade. Pomocníka, zametača, posypovača, odhŕňača, smetiara, hrobára a všeličo iné, ale hlavne má kľúče od svojej kancelárie. Pivničný sklad, ktorý je súčasťou obecného úradu, kde sú fúriky, lopaty, vedrá a všeličo iné, ale hlavne je to jeho miesto, ktoré ešte viac zvyšuje kredit jeho funkcie a postavenie v dedine. Teda aspoň si to myslí. V lete môže vo dverách postávať, fajčiť a sledovať dianie cez svoj objektív. V zime si pekne zakúri do malej piecky, spraví kávu a naleje do nej domácej. A keď sa pošťastí, aj ženskú návštevu si tam potajme v noci prepašuje. “ Rovnako ako v spomínanom románe z 90. rokov, aj Hlavatého kniha reflektuje súčasné spoločensko-politické pomery na Slovensku vcelku produktívne. Tu však autor využíva kolorit východoslovenskej dediny ako dokonalú živnú pôdu pre svoje karikatúrky – pre všetkých Pávov, ktorí si o sebe myslia viac, ako v skutočnosti sú, pre duševných Kriplov, ktorí vždy vedia tú skutočnú, na verejnosti tajenú pravdu, no aj pre všetkých Predsedov, ktorí túžia po verejných funkciách a moci.

Fraktál 3/2025

Dobrodružne z východu Slovenska

Keď sa rozhodnete vydať na dobrodružnú cestu na východ republiky, stačí, keď zájdete do slovenskej pospolitej dedinky Hájenka. Vaším sprievodcom bude Martin Hlavatý, autor šťavnatej hrubozrnnej reči, ktorý môže byť rovnako Santom, ako i Satanom Clausom hájenkovského konca sveta. Prečo? Lebo vám v ôsmich jogurtíkoch rozohreje zmrznuté a zmrazí príliš rozhorúčené srdce. Je to vrece plné ľudskosti v jej pravej podstate. Kým vo svojej prvotine Hlavatý ponúkal rautový stôl plný zmesi príbehov, teraz sa rozhodol pre hlavný chod zložený z ôsmich poviedok, ktoré sú jedným veľkým príbehom o slovenskej dedine takej, aká je. Bez príkras, bez Mázikovej kapusty a Bielikovho jánošíctva, to má na háku.”

Na počiatku boli Julo, Slavo a Ignác a na konci bez konca sú tiež. Klasickí ohavranelí kamaráti s ďalšími pitoresknými postavami z konca sveta, s kúskom pravdy na začiatku každodenného chleba a zároveň s veľkým kusom nešťastia na jeho zvyšku. Hovädá, kurvy a blázni, tak by sa dali opísať postavy knižky Páv, Kripel a Predseda, tejto trpkej chuťovky z dielne Hlavatého.

Napriek tomu si panoptikum autorových “hrdinov” možno obľúbiť svojským realistickým spôsobom, každý z nás má k nim nadrobené. Kniha nie je žiadnou napodobeninou Zimkovej východniarskej epopeje, je zmizíkom stereotypov o nás samých, je zrkadlom južného Spiša – viď západ Východu.

Je to fakt, že Hlavatý píše pre tvrdé povahy, žiaden sebahladkáčik nenájde u neho pochopenie. Vyhreší ho svojimi postavami, ako starý zákon káže. Dá mu po pysku a donúti ho čítať ešte raz aj dva razy. Hlavatý dozrieva ako autor, nemá vo svojom naratíve chaos, dáva “vyžrať” každému slovenskú dedinu s jej smradom i vôňami. Tak to má byť, dosť bolo sladkobôľnych bukolík a rečí o obrodencoch. Vážení, prichádza reál. Preto si pripravte pár drobných na túto písanú adventúru a možno vám zvýši aj na jogurtík s fľaškovou desiatkou.

Vlasto Bogár – básnik, prozaik, publicista / 2024