FAMA art, Spišská Nová Ves 2024. 72 str., Il., Viaz.

(148 x 210)

„Skutočná moderná textshow”, “prvý tohtoročný slovenský eastern”, či “horké kvapky pre konzumentov červenej knižnice”. Aj takýmito superlatívmi častujú čitatelia druhú knihu Martina Hlavatého Páv, Kripel & Predseda. Naturalistický pohľad na život súčasnej východoslovenskej dediny, plný snivosti, lásky a pľuvancov prináša osem na seba nadväzujúcich príbehov. V Hájenke ustelie Hlavatý čitateľom na tvrdej prični a hodí ich aj do nadýchanej periny plnej peria. Julo, Slavo a Ignác sú klasickí zhavranelí kamaráti a spolu s ďalšími pitoresknými postavami z dediny na konci sveta stavajú Hlavatého východniarsky svet.

Martin Hlavatý (1979)

Žije a tvorí na južnom Spiši. Je členom Spišského literárneho klubu od roku 2002. Získal viacero ocenení na literárnych súťažiach, publikoval v tlačených a internetových periodikách, ako aj v literárnych zborníkoch. Debutoval zbierkou poviedok Nadrobené (FAMA art Spišská Nová Ves, 2021).

Pracuje ako manažér kapely Smola a Hrušky, vedie občianske združenie AFL promotion, ktoré organizuje festival Spiš Rock fest a projekt Graffiti Villa Nová.

Dobrodružne z východu Slovenska

Keď sa rozhodnete vydať na dobrodružnú cestu na východ republiky, stačí, keď zájdete do slovenskej pospolitej dedinky Hájenka. Vaším sprievodcom bude Martin Hlavatý, autor šťavnatej hrubozrnnej reči, ktorý môže byť rovnako Santom, ako i Satanom Clausom hájenkovského konca sveta. Prečo? Lebo vám v ôsmich jogurtíkoch rozohreje zmrznuté a zmrazí príliš rozhorúčené srdce. Je to vrece plné ľudskosti v jej pravej podstate. Kým vo svojej prvotine Hlavatý ponúkal rautový stôl plný zmesi príbehov, teraz sa rozhodol pre hlavný chod zložený z ôsmich poviedok, ktoré sú jedným veľkým príbehom o slovenskej dedine takej, aká je. Bez príkras, bez Mázikovej kapusty a Bielikovho jánošíctva, to má na háku.”

Na počiatku boli Julo, Slavo a Ignác a na konci bez konca sú tiež. Klasickí ohavranelí kamaráti s ďalšími pitoresknými postavami z konca sveta, s kúskom pravdy na začiatku každodenného chleba a zároveň s veľkým kusom nešťastia na jeho zvyšku. Hovädá, kurvy a blázni, tak by sa dali opísať postavy knižky Páv, Kripel & Predseda, tejto trpkej chuťovky z dielne Hlavatého.

Napriek tomu si panoptikum autorových “hrdinov” možno obľúbiť svojským realistickým spôsobom, každý z nás má k nim nadrobené. Kniha nie je žiadnou napodobeninou Zimkovej východniarskej epopeje, je zmizíkom stereotypov o nás samých, je zrkadlom južného Spiša – viď západ Východu.

Je to fakt, že Hlavatý píše pre tvrdé povahy, žiaden sebahladkáčik nenájde u neho pochopenie. Vyhreší ho svojimi postavami, ako starý zákon káže. Dá mu po pysku a donúti ho čítať ešte raz aj dva razy. Hlavatý dozrieva ako autor, nemá vo svojom naratíve chaos, dáva “vyžrať” každému slovenskú dedinu s jej smradom i vôňami. Tak to má byť, dosť bolo sladkobôľnych bukolík a rečí o obrodencoch. Vážení, prichádza reál. Preto si pripravte pár drobných na túto písanú adventúru a možno vám zvýši aj na jogurtík s fľaškovou desiatkou.

Vlasto Bogár – básnik, prozaik, publicista

Páv

(úryvok)

V parčíku pred krčmou poletujú jemné pavučiny. Vyzerajú ako sivé vlasy rozprávkovej starenky. Niektoré pavúčie padáky skončili na nízkych kríkoch, iné letia ďalej okolo futbalového ihriska cezkopec do vedľajšej dediny. V slizkej zelenosivej fontánke žblnkoce slabý prúd vody. Lavičky okolo nej obsadili matky s pištiacimi ratolesťami, chlapi obracajú múdrosti dnu v zadymenej krčme. Zvon na kostole odbil štvrtú hodinu poobede. Hájenku zohrievajú dozvuky leta. Nikto ani len netuší, že o pol roka aj toto drobunké zrnko na mape našej krajiny postihne pohroma.

Julo sedí doma a pije. Od žiaľu. Zdochol mu páv. Ten mladší, dva roky mal. Žeby to boh skáral, stovku za neho dal. Odpľuje si na koberec. Jeho babka, u ktorej býva, sedí na gauči v druhej izbe, čierny kocúr jej pradie v lone, pozerajú televízor. Farárova kázeň sa hlasno ozýva v celom dome. Julo obráti zvyšok pollitrovky borovičky dolu hrdlom. Vsunie bosé nohy do rozčaptaných papúč a vyjde si zapáliť na dvor. Mŕtvy páv stále leží v malom kamennom jazierku. Hlava pod vodou, jedno krídlo vykrútené na kameni, zopár nadchvostových pier trčí do neba. „Dopiči tu!“ zahreší Julo pre seba. Pozrie na druhého páva v kurníku, toho staršieho. Má krásnu zeleno-zlatú chvostovú vlečku s bronzovo-modrými očami. Pohrozí mu horiacou cigaretou: „Ti mušiš vitrimac!“ Žmurkne na neho a prejde si rukou po dlhých riedkych vlasoch. Otočí sa do okna, v odraze sa obzerá a rýchlo dofajčí. Musí sa ostrihať, aj tak má už riadne kúty a plešatie, potom pôjde do krčmy. Dnes žiali. Hodí špak do utopeného. Musí ho zakopať, kým baba nevidí. V nedeľu podvečer zvykne vyjsť aspoň na záhradu, keď už do kostola nevládze.

Pokým Julo majstruje s holiacim strojčekom, ako si naplánoval, chladný tieň zakryje celú záhradu. Hotovo, pozerá na nového Jula v zrkadle a vykrúca hlavu do všetkých strán. Vyholil si temeno a trochu boky nad ušami, vzadu nechal dlhé rezanky, usmieva sa, je spokojný. Ešte raz sa opláchne, oblečie, nahodí obľúbenú koženku, holinu zakryje šiltovkou a zadné vlasy začeše prstami. V krčme je skôr, ako stihne dofajčiť cigaretu. Postojí na chvíľu pri hrdzavom popolníku pred vchodom. S úškrnom sleduje, ako mladé mamičky odchádzajú a nervózne vykrúcajú krky raz na deti, raz na krčmu. Z dverí sa vytacká prvý poslušný.

„Servus, Julo.“

„Nazdar, ta dzejdzeš, šak ešči aňi cma ňeje?“

„Mušim, tota už krivo kukala pres hodzinu,“ potľapká Jula po pleci kamarát z detstva. Nahlas sa mu začká, chytí sa za hruď, zhlboka nadýchne. „Joj, ňešedlo mi, idzem doboha stadzi.“

Julo mu kývne na odchod. Vtom sa opäť otvoria dvere a vypustia ďalších dvoch s obrúčkami. Kývnu si na pozdrav. Julo sa v duchu škerí. On také problémy nemá. Jeho nikto z krčmy nedurí.

Vojde dnu. Dym ho radostne objíme, krčmár privíta a začne čapovať. Kamaráti mu ponúknu stoličku po odídených. Rovno objedná pálenkové kolo. Krčmár donesie borovičky.

Julo vstane a povie: „Na pamiatku mladého… páva mojeho, zdechnul kokot.“

Všetci sústrastne pokynú hlavami a kar pokračuje. Chlapi sa prekrikujú, tľapkajú po pleciach, smejú sa, sem-tam pozrú na veľkú obrazovku televízora nad ich hlavami, vyhrešia ho a pokračujú ďalej. Obrovská preparovaná hlava jeleňa ich pozoruje. Šestnástorák vie o každom ich tajomstve, tak ako aj krčmár. Vášnivý poľovník, ktorý zdedil nalievanie štamgastom po svojom otcovi a pokračuje v tradícii po dedovi aj jeho otcovi.

Julo si už pláva na svojej hladinke. Do hlavy sa mu zase vkráda jeho bohyňa lásky Livka.