Milan Sopóci: Inkubátor

12,00 

ISBN: 978-80-89717-25-5

Popis produktu

Milan Sopóci: Inkubátor

Vlastným nákladom, 2020. 232 str., viaz.

(21 x 14,8)

Autobiografický román, príbeh vojaka z povolania, ktorý sa začína jeho prísahou na Vojenskej škole Jána Žižku a končí vyradením na Vojenskej akadémii Antonína Zápotockého a ukončením štúdia v ZSSR.

Mladý, cieľavedomý muž, ktorého zaujmú prvé správy o raketovej technike je rozhodnutý študovať ju na vojenskej škole. Jeho cesta k cieľu je lemovaná nielen náročnosťou štúdia, ale aj dejinnými udalosťami medzi rokmi, ktoré boli poznačené ideológiou vedúcej úlohy strany a dvomi dejinnými zvratmi v našej spoločnosti.

Román je aj o osobnostnom zrení hlavnej postavy, a tak nepodáva len obraz o dobe, ale aj o jeho citovom a morálnom živote, a ten je naplnený nielen snami a láskami, ale aj sklamaniami mladého muža.

Ďalšie informácie

Hmotnosť 439 g
Rozmery 148 × 210 mm

Plk. v. v. Prof. Ing. Milan Sopóci, PhD.

Narodil sa 31. marca 1951 vo Zvolene. V rokoch 1966 – 1969 absolvoval Vojenskú školu J. Žižku v Bratislave, v rokoch 1969 – 1974 študoval protilietadlovú raketovú techniku na VAAZ v Brne a v rokoch 1974 – 1975 na Vojenskej akadémii v Kyjeve (ZSSR).

Po ukončení štúdií zastával rôzne veliteľské funkcie v útvaroch ČSĽA, neskôr pedagogické funkcie na Vojenskej vysokej technickej škole a Vojenskej akadémii v Liptovskom Mikuláši.

Je autorom mnohých vysokoškolských učebníc, skrípt, monografií, učebných textov a viac ako dvesto vedeckých a odborných článkov doma i v zahraničí.

Doobeda sa snažím učiť sa na poslednú skúšku, ale stále myslím na Jitku. Po tretej leziem do nohavíc a hádžem na seba bundošku. Do igelitky beriem skrutkovač, kliešte a izolačnú pásku. Vyberám sa cez cestu na druhú stranu ulice. O pár minút stojím pri dverách. Otvára mi s úsmevom. S tým krásnym, na ktorý nezabudnem po celý život. Na sebe má krátke ľahké letné šaty, ktoré zvýrazňujú jej štíhlu postavu. Zostanem stáť vo dverách, pozerám sa na tú svetskú krásu. Pochopí a usmeje sa. Usmej sa ešte raz a za seba neručím, myslím si v duchu. Neusmeje sa, a tak ju nechám ešte chvíľu žiť.

„Poď ďalej, dáš si kávu?“

„Najskôr práca, potom pláca. Pozriem sa na ten luster, potom by sme mohli ísť napríklad k Vencovi do vinárne. Na pohárik. Pozývam ťa, ak súhlasíš.“

„Dobre, ale platím ja, môj dlh je už teraz veľký.“

„No dovoľ! Dievča za mňa ešte v živote neplatilo!“

Prinášam si z chodby rebrík, vystupujem na posledný schodík, na takú malú plošinku. Je krátky, nevidím dobre, či sú konce káblikov v svorkách.

„Nemáš nejakú menšiu stoličku? Potreboval by som sa dostať vyššie.“

Prináša malú drevenú stoličku, akú u nás voláme hokerlík. Ukladám si ju na plošinku, okrajmi na nej stojí len tak-tak.

Vystúpim na vrchol, trochu zabalansujem. „Pozor, aby si nespadol. Počkaj, podržím ťa!“ Rukami ma chytí za nohy nad kolenami.

Začínam pociťovať vzrušenie. Jeden z káblikov je uvoľnený, rýchlo ho vsúvam do svorky a priťahujem skrutkovačom.

Pozriem dole, stojí podo mnou, mierne naklonená dopredu, pozerám jej do výstrihu, och, tie krásne prsia. Moje vzrušenie bojuje s látkou v trenkách i s nohavicami. Jitka pozerá priamo pred seba, hlavu má na úrovni opaska, vidí, že sa niečo deje. Cítim, že ma drží silnejšie ako predtým. Bože, rýchlo dotiahnuť krytku káblikov, nech som už dole.

Vtedy sa stane niečo úžasné.

(Kniha zatiaľ nebola recenzovaná)