Cesta z detského domova k vlastnému teplu domova málokedy vedie po rovnej čiare. Táto úprimná autobiografia odkrýva osud dievčaťa, ktoré muselo kvôli neistote adopcie predčasne dospieť. Kým jej rovesníčky snívali o slobode, ona bojovala o zdravie svojej dcéry a stabilitu rodiny. Kniha ukazuje, že skutočné umenie nie je len o maľovaní obrazov, ale o schopnosti vyfarbiť si vlastný život, aj keď vám ho osud podáva čiernobielo. Kniha je hlbokým svedectvom o tom, že rodina nie je len o krvi, ale o schopnosti milovať a chrániť.
11,90 €
Cesta z detského domova k vlastnému teplu domova málokedy vedie po rovnej čiare. Táto úprimná autobiografia odkrýva osud dievčaťa, ktoré muselo kvôli neistote adopcie predčasne dospieť. Kým jej rovesníčky snívali o slobode, ona bojovala o zdravie svojej dcéry a stabilitu rodiny. Kniha ukazuje, že skutočné umenie nie je len o maľovaní obrazov, ale o schopnosti vyfarbiť si vlastný život, aj keď vám ho osud podáva čiernobielo. Kniha je hlbokým svedectvom o tom, že rodina nie je len o krvi, ale o schopnosti milovať a chrániť.
11,90 €
Vydané vlastným nákladom v r. 2026. 106 str., Broz.
(125 x 175)
Cesta z detského domova k vlastnému teplu domova málokedy vedie po rovnej čiare. Táto úprimná autobiografia odkrýva osud dievčaťa, ktoré muselo kvôli neistote adopcie predčasne dospieť. Kým jej rovesníčky snívali o slobode, ona bojovala o zdravie svojej dcéry a stabilitu rodiny. Kniha ukazuje, že skutočné umenie nie je len o maľovaní obrazov, ale o schopnosti vyfarbiť si vlastný život, aj keď vám ho osud podáva čiernobielo. Kniha je hlbokým svedectvom o tom, že rodina nie je len o krvi, ale o schopnosti milovať a chrániť.
Renáta Oppenbergerová (1964)
Žije v Novom Meste nad Váhom. Vyštudovala strednú priemyselnú školu stavebnú a väčšinu svojho profesijného života spojila s jedným stavebným podnikom. Hoci jej svet dlhé roky definovali technické normy, tabuľky a prevádzkový ruch, jej vnútro patrilo vždy umeniu.
Svoju slobodu nachádzala v maľovaní a písaní, ktoré sa pre ňu stali nielen záľubou, ale predovšetkým terapiou v najťažších životných skúškach. Napriek vážnemu zrakovému hendikepu, ktorý jej ponechal posledných desať percent svetla, neprestala tvoriť. Jej poviedky a básne si našli cestu k čitateľom v rôznych časopisoch a zborníkoch.
Svoju autobiografiu napísala s cieľom odovzdať svedectvo o tom, že aj v tej najväčšej tme sa dá nájsť cesta k odpusteniu a kráse.
Odborné recenzie na knihu sme zatiaľ nezaznamenali.
Môj nový domov nebol len budovou so stenami, bol to pre mňa svet plný neznámych prístrojov a kúziel. V domove sme jedlo dostávali na táckach, hotové a neosobné, no tu som prvýkrát videla, kde sa všetky tie dobroty rodia. Prekvapila ma veľká biela skriňa, ktorá v rohu kuchyne ticho priadla ako spokojná mačka. Keď ju mama otvorila, vyvalil sa z nej mrazivý dych ako z nejakej ľadovej jaskyne a vnútri sa rozlialo jasné svetlo, ktoré prebudilo k životu skryté dobroty. Bolo to pre mňa nepochopiteľné, zima schovaná uprostred teplej kuchyne. Vedľa nej stál sporák, na ktorom tancovali malé modré ohníky. Strážila som si od nich odstup, no s úžasom som sledovala, ako sa v hrncoch rodí vôňa, ktorá ma neskôr volala k stolu.
Najväčším prekvapením však bola starká. Keď sa prvýkrát objavila vo dverách, na chvíľu som prestala dýchať. Kráčala pomaly a v ruke zvierala drevenú paličku, ktorá pri každom kroku vydala jasné „klop“. Premýšľala som, či je to jej tretia noha, o ktorú sa opiera, aby tie stovky vrások na jej tvári neboli také ťažké. Bola totiž ako mapa plná čiar a príbehov, ktoré som ešte nepoznala.
Keď si ku mne sadla, paličku si oprela o stoličku a jej ruka, drsná ako kôra stromu, no pritom neskutočne nežná, ma pohladila po vlasoch. To klopanie paličky sa pre mňa stal symbolom bezpečia. Vedela som, že kým ho počujem, nie som sama. Starká sa na mňa usmiala a v jej očiach som videla rovnaké slniečka, aké som mala na svojich perinách. Vtedy som pochopila, že do tejto rodiny nepatria len mama s tatom, ale aj táto múdra pani, ktorá vonia po bylinkách a starých časoch.
