FAMA art, Spišská Nová Ves 2022, 108 str. Il. Viaz.

(150 x 150 mm)

Zbierka, ktorej básne sú aj vďaka životným skúsenostiam autorky „rozsiahlou ríšou sebapoznávania“, píše o jej poézii poetka Daniela Dubivská. Prostredníctvom bohatého obrazového vyjadrovania „nebála sa stúpať ani po tenkom lane“, vie však „ako bolesť utíšiť slovom… vie, že poéziou možno prenikať do utajených aj otvorených hlbín poznania.“ Práve v tom je sila jej básní.

Silvia Gašičová (1950)

Narodila sa v Ružomberku, základnú a strednú školu ukončila v Partizánskom.
Vysokú školu absolvovala v Bratislave na LFUK, po jej ukončení pracovala ako obvodný stomatológ.
Svoju tvorbu prezentovala na internetových fórach, dvakrát sa zúčastnila literárnych súťaží pod záštitou Pars Artem, kde prvýkrát skočila vo finále a druhýkrát na 1.mieste.

Pramene metafor

Goran Lenčo

Literárny týždenník č. 13 – 14 2023

Zbierka poézie Silvie Gašičovej Keď vo mne straší je vírom, riavou, smršťou básnických obrazov. Všetky tie strhujúce pereje metafor sa zmocňujú imaginácie a pohlcujú ju; čitateľovo vedomie sa však akoby očitá pod hladinou obrazotvornosti, na mieste, kde zisťuje, že sa vlastne plaví v pomaly plynúcom, skoro pokojnom prúde, síce nespútanom, no vonkoncom nie zlomocnom, ale v ozdravnej živej vode, ktorá tvorí ponornú rieku, čo vteká až hlboko do útrob… („Zanikám / akoby som nebola / akoby ma len namaľovali / do ticha jesennej záhrady / so zavretými očami.“)

Kedysi som už jednu básnickú zbierku prirovnal k plynúcej vode, prúdom reči, tokom myšlienok, fluidite textov aj ich vzájomnej plynulej nadväznosti, zanechám teda toto pripodobnenie a poviem, že zbierka S. Gašičovej je priam encyklopédiou literárnych trópov. Už som dávno nikde nevidel pokope toľko podôb metafory. Podotýkam, že pritom rozhodne nejde o akúsi lexikálnu prehliadku, čo by mohlo moje označenie azda mylne evokovať, ale o mimoriadne životaschopnú, „životnú“, funkčnú prácu s prenáškou, ktorá je cielene premyslená, pritom aj spontánne úprimná. Je až fascinujúce, koľko tvorivých invenčných polôh môže báseň založená na metafore získať. Áno, správne, takmer nekonečné množstvo. Sme svedkami rozvitej metafory, kde jedna sa mení, transformuje na druhú, neraz však možno o krátkych autorkiných básňach uvažovať ako o jedinej, celostnej, kompaktnej metafore – básni. Umné je i využitie zaužívaných slovných spojení a obratov v novom kontexte, prípadne i často používaných až lexikálnych metafor v podobe novátorskej: „schod po schode / vŕzgajú stony vetra / so stupnicami / dažďom na mol spitého organu“.

I toľko obľúbené zdvojovanie zmyslu a výskyt slovných hračiek, ktoré umožňuje zátvorka, prípadne lomka, v ostatnom čase také obľúbené, že možno vravieť až o otravnej móde, vie autorka podať nevtieravo, zaujímavo.

Áno, jej zbierka je dobrý príklad modernej poézie, ktorá je dostatočne inovatívna, no nesklzavajúca k samoúčelnému experimentovaniu pripomínajúcemu väčšmi literárne dielne než seriózne mienenú zbierku (ďalšia iritujúca súčasná móda). Dostatočne civilná, no vonkoncom nerezignujúca na poetickosť. Dostatočne individualistická, aby sme uverili úprimne mienenej intímnej reflexívnej lyrike, no dosť adresná, aby mala čo povedať čitateľovi, ba aby sa s ňou mohol stotožniť. Takto sa to zdá byť skoro „kalkul“, no nič by nebolo vzdialenejšie pravde, úprimnosť a opravdivosť sú tu samozrejmosťou, za dokonalý rovnovážny stav môže autorkina súdnosť. To, akým spôsobom k sebe kladie jednotlivé dielce básnického obrazu, aby sformovali celistvú pohľad, je viac ako presvedčivým dôkazom. Iste, nie všetky básne sú hlbočiznou výpoveďou o ľudskom bytí, šťastí a ne/láske, ale všetky, a to i tie, ktoré by sme mohli označiť ako poetizujúce komentáre či rozjímania o vnútornom stave lyrickej hrdinky, majú silný existenciálny podtext. Musím vyzdvihnúť to, s akým vkusom sa autorka zhostila vzťahových tém bez toho, aby boli iba nenápaditou trpkou či zatrpknutou ponosou. Obzvlášť kvalitné sú básne, ktoré poetka zaodieva do šiat prírodnej lyriky, ktorú ale následne personalizuje, neostáva v rovine prírodných impresií. („Každé steblo trávy malo / bielu dlahu / tvrdo sklonenú / smerom k bolesti / k chladnému pocitu budiaceho sa dňa.“)

To všetko je zavŕšené v poslednej kapitole (sú štyri, väčšmi než témou rozdelené vnútorným ladením), ktorá sa explicitne venuje nedávno zosnulému MAROŠOVI BANČEJOVI, básnikovi, ktorý sa medzi čitateľmi právom teší kultovému statusu. Avšak tá je implicitne predovšetkým oslavou priateľstva a tiež, bez akéhokoľvek klišé, súznenia dvoch blízkych duší.

Som veľmi rád, že kultivovaná a výstižná anotácia poetky DANIELY DUBIVSKEJ, ktorá má sama literárne kvality, nijako nezavádzala. Som veľmi rád, že som našiel básnickú zbierku, s ktorou sa sám môžem, aspoň z istej časti, stotožniť, ktorá sa dá zvnútorniť a čitateľsky prijať ako svedectvo vlastného vnútra. („Vzlietnem / splyniem s povetrím / možno sa stanem jednou z minút budúceho času“).

Stojím aj nestojím

nohami na strome

krídlami vo vzduchoprázdne

žiabrami hlboko v konvenciách

Zvykli sme si

čítať už len Braillovo písmo

prvú a poslednú stranu

na jazyku prevaľovať

pokrivené otázniky na konci slov

Čo s tým?

Vystúpim z nekomfortnej zóny

nohy na zemi

Na tretej koľaji pozor

Na peróne vyrástla

čakanka

s pohľadom belaso upretým do diaľav

kým nad traťou zas stúpa dym

Na semafore svieti červená

utrápená dilemou príchodov

odchodov

a rozchodov

Na výhybke zas hrdzavo prepŕcha

presne ako včera

Zas bude meškať

Čítaš ma najradšej potme

pozorne preberáš písmenko po písmenku

ohýbaš

a šponuješ

kým ja sa občas tvárim ako tetiva luku

napnuto

kým ma nevystrelíš

dokonalo prelistovanú tam

kde sa už rýmujem

Nedokážem sa ťa vzdať

ani po vzkriesení

vystieram k tebe ruky plné stigiem

v čase keď noc už triezvie prvým lúčom

pod jazykom

nepoddajná ako ty

Z mlčania ma často rozbolia myšlienky

noc tlmím všetkým čo mám po ruke

úsvit ničím

Bývam námesačná v hodine vlka

rozbitá kladivom na čarodejnice

v poslednom dni trinásteho mesiaca

keď sa mi snívaš

Motám sa v medziriadkoch

kde výčitky

obhrýzajú nalačno spomienky

šliapuc na päty včerajšiemu dňu

Presne v tomto momente dostávam chuť na kávu

bez slov

a bez cukru

aj keď mám predtuchu

že pozvanie je dávno premlčané

a káva zaliata

pre Popolušku v oboch črieviciach