Kniha je pre čitateľov ponorom do kalných vôd ľudských ne-vzťahov a spodných prúdov, ktoré tečú v človeku, v jeho rodine a mieste. Autor v nej s odstupom chladného pozorovateľa popisuje kazovosť charakterov a bezcieľnosť bytia svojich postáv, ktoré sú zasadené v gobelíne tkanom z pradávnych pradien, pôvodných symbolov a protikladov.
Napriek všadeprítomnej vážnosti tém nestráca autor zmysel pre hru a vtipnú koloratúru poviedky, čím ich naoko odľahčuje ale nezbavuje kritickosti svojho oka.
7,00 € 5,00 €
Kniha je pre čitateľov ponorom do kalných vôd ľudských ne-vzťahov a spodných prúdov, ktoré tečú v človeku, v jeho rodine a mieste. Autor v nej s odstupom chladného pozorovateľa popisuje kazovosť charakterov a bezcieľnosť bytia svojich postáv, ktoré sú zasadené v gobelíne tkanom z pradávnych pradien, pôvodných symbolov a protikladov.
Napriek všadeprítomnej vážnosti tém nestráca autor zmysel pre hru a vtipnú koloratúru poviedky, čím ich naoko odľahčuje ale nezbavuje kritickosti svojho oka.
7,00 € 5,00 €
Spišská Nová Ves, Vl. nákl. vo FAMA art 2012. 106 str. Viaz.
Prvá zbierka poviedok autora, ktorý bol ocenený na viacerých celoslovenských literárnych súťažiach a iných fórach nielen ako prozaik ale aj ako rozhlasový scenárista a dramatik.
Kniha je pre čitateľov ponorom do kalných vôd ľudských ne-vzťahov a spodných prúdov, ktoré tečú v človeku, v jeho rodine a mieste. Autor v nej s odstupom chladného pozorovateľa popisuje kazovosť charakterov a bezcieľnosť bytia svojich postáv, ktoré sú zasadené v gobelíne tkanom z pradávnych pradien, pôvodných symbolov a protikladov.
Napriek všadeprítomnej vážnosti tém nestráca autor zmysel pre hru a vtipnú koloratúru poviedky, čím ich naoko odľahčuje ale nezbavuje kritickosti svojho oka.
Štefan Šimko (1956)
Venuje sa próze, dramatickej tvorbe a humoristickým žánrom.
Publikoval v Slovenskom rozhlase, Učiteľských novinách, v časopisoch RAK, Literárny týždenník, Knižná revue, literárny portál Knihy na dosah a v zborníkoch Posúvanie (2007), PARNAS (2016) a Priúzko (2021).
Napísal scenár divadelnej hry pre DS Hviezdoslav – Koperdani (2009), scenáre hier pre detské divadlá Janko ½ Jenko, Kmotra smrť, 3 fontainovky, Šibnuté počítadlo, pre Divadlo na opätkoch hru Lilit (2019) a iné texty a rozhlasové či divadelné scenáre.
PASENIE MAMUTOV
Štefan Šimko, Fama Art 2012
Poviedky Štefana Šimka sú hlbokomyseľné, pretože jeho myslenie sa načahuje až ku koreňom. K predkom, veciam, prírode, domovu. Ku všetkému, čo ho zásadne určuje, čo ho vyformovalo, ovplyvnilo. Do výrazne existenciálnej témy preniká filozoficky, pričom ju zachytáva prevažne poetickým jazykom. To mu umožňuje príbeh skomponovať tak, aby sa jednotlivé obrazy vrstvili a cez seba prelínali. Jeho texty teda nie sú hladké, s jasnou naratívnou linkou, s napätím, ako si to dnešný väčšinový čitateľ často vyžaduje. Ony sú zaujímavé práve svojou zrnitosťou, drsnosťou, početnými básnickými obrazmi, v ktorých sa čitateľ pristavuje, zadrháva, nachádza v nich priestor na uvažovanie. Presne to si Šimkove texty vyžadujú – hĺbavé premýšľanie.
Spojivom jeho textov je motív puta, väzby či vzťahu medzi ľuďmi navzájom, ale i medzi človekom a prírodou (Sú také teplé miesta), i človekom a vecami (Husle). Rozprávač rozkrýva, ako niektorí dokážu tieto putá necítiť (Domáca výchova beštie), hoci ide o vzťah medzi matkou a dcérou. Ale i to, ako ich dokážu ignorovať alebo skôr otupieť voči nim (Pohyb), hoci ide o vzťah otca a syna. Zachytáva ich mimoriadnu krehkosť a pominuteľnosť (Kŕmenie otca), ale zároveň i duchovnú večnosť a zvláštnu clivotu (Pasenie mamutov).
Obzvlášť pôvabná je svojou jednoduchosťou poviedka Husle. Postava musela predať husle kedysi darované rodičmi pre zlú finančnú situáciu v rodine: „Kupec odnášal husle a my sme bežali do obchodu.“ Aj keď ide len o vec, jej predaj zasiahol do kolobehu iných vecí a sveta. Postava si uvedomila silnú väzbu s nástrojom, vytušila, že vec naviazala vzťah nielen s ním, s jeho vnútrom, ale aj s prostredím, s ostatnými vecami v okolí, vstúpila do nich a ony do nej, zanechala v nich svoj odtlačok.
Z ignorancie pút vyplýva osamotenosť a opustenosť bytostí, zabúdanie na minulosť, vykorenenosť, pocit, že nevedia, kam patria. Táto plytkosť a povrchnosť bytia však nie je nezvratná, aj to sa snaží rozprávač zachytiť. Postavy trpia spretrhaním a znovunachádzaním väzieb, rodinných vzťahov, odkrývaním ich jednotlivých vrstiev. Pomocou nich si uvedomujú svoju bohatú minulosť a mnohokrát prázdnu prítomnosť. No zväčša sa to snažia napraviť. Čo ako čudácky by mohli pôsobiť: „A čudujú sa starine, ktorú hromadím ako v múzeu. Veci, ktoré oni predávajúca kupujem. Čistím a odstraňujem falošné nátery. Všetky vrstvy až po pôvodný materiál. Svoj dnešok po svoju minulosť‘
V poviedkach sú prítomné tieto dve protichodné sily. Na jednej strane neúcta voči blízkym, prírode či veciam, na druhej strane bytostné uvedomenie si svojej identity na pozadí svojich predkov. Nie je to však takto striktne oddelené, ani jasne vypovedané.
Zmysel či pointu tej ktorej poviedky nájde naozaj iba ten, kto citlivo vníma tento problém a vie oceniť nesmiernu hodnotu tradície.
Beáta Belancová, Knižná revue 2/2013
Pozoruhodný debut
Knižný súbor poviedok Štefana Šimka, ktorý vyšiel s podporou Literárneho fondu a združenia 1. Lions Club Košice, zaujme z viacerých dôvodov. Na internete sa možno dozvedieť, že autor, ktorý je ťažko zrakovo postihnutý, pôsobil 30 rokov ako učiteľ. Publikácia ho charakterizuje ako skúseného prozaika a dramatika, pričom pripomína, že svoju umeleckú kvalitu potvrdil víťazstvom vo viacerých literárnych
súťažiach. Publikoval v rozhlase a niekoľkých periodikách, jednu jeho hru naštudoval Divadelný súbor Hviezdoslav.
Kniha obsahuje až tri epilógy, ktoré pochádzajú z pera Petra Karpinského, Tomáša Repčiaka a Jána Petríka. Každý z nich poukazuje na iné stránky tvorby i života autora, ale v niečom sa ich pohľady prelínajú. Po prvé – ide náročné dielo, ktoré predpokladá vyspelého, pripraveného a rozhľadeného čitateľa. Po druhé – autorské výkony sa pohybujú na rozhraní prózy a poézie; rezonujú v nich ozveny biblických textov, antických mýtov a historických udalostí. Po tretie – autorská optika sa nevyhýba kontrastnému videniu reality v jej prirodzených paradoxoch, protikladoch a protirečeniach, ktoré zodpovedajú aj psychologickým danostiam a spoločenským okolnostiam ľudského bytia. To na debut dozaista nie je málo.
Pavol Janík, Literárny týždenník, č. 3-4/2013 (31.1.2013)
Daň za stratu viery
Nie je jednoduché nájsť spoločného menovateľa poviedok, ktoré pojal Štefan Šimko do debutu Pasenie mamutov (Spišská Nová Ves, Fama Art 2012), čo len vágne spojivo povedzme medzi zašifrovanou parafrázou antického či biblického príbehu a históriou človeka donúteného stať sa udavačom. Čerpá z nažitého i načítaného, svoje možnosti si overoval na súťažiach, sporadicky v periodikách, spoluprácou s divadelnými amatérmi. Inšpirácie skôr tušiť povedzme rozprávkou (Balada o sestričke), nie azda v nereprodukovateľnej fabule, skôr v hravosti, s akou sa stiera hranica medzi živým a neživým, organickým a jeho opakom, medzi faunou a flórou. Rozprávač sa transformuje na rastlinu (Kvet), stotožní sa s polobájnym živočíchom (archeopteryx v Hoteli Splnených predstáv).
V hodnotovo rozkolísanom svete predstavuje istotu rudimentárny materiál, starší a nezávislý od človeka s jeho podenkovou existenciou, kameň, drevo a či starý dom, jeho výtvor. Ich tradičné atribúty sa relativizujú: že je kameň „tvrdý a chladný… To mohol vymyslieť ten, čo nikdy neležal na rozohriatom kameni uprostred poludnia.” (Moja matka skala, môj otec balvan). Človek je nielen pôvodca, ale aj obeť procesov, ktoré uviedol do pohybu. Rezbár (jednoruký!) zmení síce kus dreva na objekt kultu (Klát), zato však zlyhá, ak sa podujme na jeho sériovú produkciu (Panoptikum).
Pojmy, s ktorými Šimko narába, sa v dôsledku nadužívania významovo vyprázdnili – pravda, bolesť, poznanie. Polemicky sa interpretuje biblický motív, mýtus o prvotnom hriechu (Jablko) či obety, ktorú je Abrahám nereflektovane ochotný priniesť: z pohľadu potenciálnej obete, syna Izáka príslušník generácie otcov, poslušne vykonávajúcich príkazy zhora: „A báli sme sa svojich otcov. Poslušných mužov pokrytých prachom z najvyššieho kopca.” (Nikdy nevystúpim na ten vrch). Detenziu rozprávač, v permanentnom napätí, nepozná, žije akoby na doraz. Morbídne fantázie sú podmienené vedomím vlastnej nedostatočnosti, neschopnosťou hrať prisúdenú rolu (Pozorovateľ).
Zato však vie minimom slov načrtnúť precízny portrét, napríklad syna na odchode z návštevy u otca, ktorá nadobúda rituálny charakter. „Nízky, sivovlasý, zavalitý.” (Pohyb). Rovnako sugestívna je scenéria: „Zo záhrady stúpa vlhkosť. Odkedy urobili kanalizáciu, voda udrela do vrchu. Všetko vyhnije.” Alebo: „ Cintorín je v kopci za dedinou. Tak, aby tam starí došli a späť sa nevrátili.“ (Epizóda). Vzťah otec – syn sa obmieňa viacnásobne, jeho drsnú podobu naznačuje titul Kŕmenie otca aj pointa: „Zajtra prídem a budem ťa holiť.”
V poviedke, ktorá dala súboru meno, vyústi do jeho deponovania v ústave – ktovie, v tomto svete jediné riešenie.
Rozprávač postoj nedeklaruje, postava bez mena len ojedinelé nezúčastnene reflektuje svoju situáciu, náhradnými aktivitami kompenzuje strach zo samoty v partnerstve: „Bojím sa, že príde a budem cítiť medzi nami pustotu bez detí, bez všetkého.” (Katherin Steinstern). Okrem repliky ju charakterizuje iba ak výrečná rekvizita, povedzme cigareta matku, fyzicky i psychicky týrajúcu svoje dieťa (Domáca výchova beštie). Ak chýba emocionálne puto, ani rodinné väzby neobstoja v skúške, akú predstavuje delenie sa o dedičstvo (Obchodná ulica).
Na cestu k čitateľovi vypravili knihu vo vynaliezavej grafickej úprave s až tromi žičlivými doslovmi priateľov, k tomu preklad jednej poviedky do angličtiny (aj keď skôr slovenskej), podstatne menšia pozornosť sa však venovala korektúram. Na jej vrub idú zrejme početné preklepy, gramatické lapsusy a najmä nenáležité spojovníky.
Limity rozprávania sa odkryjú, ak sa rozmanité, navyše nesúrodé podnety preľnú na malej ploche, archetyp v susedstve bezobsažného speaku, aký počúvame z úst politikov (Bazilišok), alebo ak sa rozprávač dá zviesť prvotným nápadom tak ako v záverečnej, tridsiatej prvej poviedke založenej zrejme akurát na hláskovej podobnosti čínskeho mena Tieň so slovenským tieňom. Toto rozhodne neplatí na poltucet poviedok umiestnených na konci, spojených témou človeka dožívajúceho v narastajúcej bezmocnosti a samote. Ani viera neposkytuje oporu, tobôž útechu, nahradila ju mechanicky odriekaná modlitba. Osudnou sa stane akurát protagonistovi jedinej poviedky, časovo presne lokalizovanej do osemdesiatych rokov, v ktorej nedovolená účasť na bohoslužbách umožní režimu, aby učiteľa donútil na spoluprácu (Posledný je pohľad Krista…).
Príbehy zredukované na podstatu sú výsledok úzkostlivého zvažovania slova, jeho možností aj obmedzení. Tušené drámy v najlepších číslach súboru majú pôvod tak v deficitoch našej reality, ako v konečnosti našich životov. S tou sa ostatne napospol konfrontujeme prostredníctvom svojich blízkych.
Ľudovít Petraško, RAK č. 6/2013
Hniezda
– Jakub, zlez dolu!
– Nezleziem.
– Povedala som ti, zlez dolu!
– Mne sa tu páči.
– Veď ty zlezieš!
A nezliezol. Ani v ten deň, večer, ani nasledujúci deň. Uvil si hniezdo. Darmo ho matka prosila, hrozila, sľubovala. Sedel na tom strome a radostne sa rozhliadal. Ten strom zasadil v sebe, za jednu jedinú prebdetú noc ho nechal vyrásť a vyliezol do jeho koruny. Lebo tam sa cítil najlepšie. Nohy spustil dole, holými prstami brnkal na konárikoch.
– Jakub, Kde si?
– Kde by som bol? Tu!
– Neklam!
Syn neklamal. Bol tam a ukladal si do pamäti snímky. Odkedy mu rodičia kúpil fotoaparát, fotografoval všetko a každú vec z troch strán. Potom zábery spájal do trojjediného. Raz si povedal, že predmety síce majú tri pohľady, ale chýba im trojjediný čas. Nevedel, ako to urobiť. A vtedy vyliezol do koruny, sedel v hniezde, aby mohol rozmýšľať. Kým na to prišiel, bola dospelosť.
– Si dospelý človek.
– Som.
– Si dospelý muž. Čím sa budeš živiť?
Jakub mal odpovedať pravdivo, ale bol dospelý, a preto povedal
– Poctivou prácou.
– Prestaň. Pýtal som sa, čím sa budeš živiť.
– Veď som povedal.
– Neveľmi presne. Abstraktne.
– Ako?
– Nijako.
Jakub chcel vyliezť na strom, ale v poslednej chvíli zbadal, že matka náhle zostarla. Rýchlo povedal.
– Som profesionálny fotograf.
– A to má byť čo?
– Nevieš, čo je to fotograf?
– Stačí, že sme v rodine mali jedného blázna.
Otec tým myslel svojho prastarého otca. Bol komediant a živil sa tým, že spal v jednej klietke s tigrom. Jakub ešte raz zopakoval.
– Som pro fe sio nál ny fotograf.
– Fíha! To je výhra. A čo si odfotografoval?
– Toto.
Jakub vyliezol do hniezda, priniesol nafotené veci zo svojho života. Jakubov otec síce nerozumel teórii fotografie, ale množstvo albumov mu zobralo reč a zobrazilo ju z troch strán. Toto bola jeho prvá snímka a posledná snímka prvej etapy Jakubovho života. Lebo otec mlčky kývol, čo znamená aj áno, aj nie.
– No vidíš, je šikovný.
– Som šikovný.
– To sa uvidí!
– Prečo mu neveríš?
– Lebo nič nepredal.
S vierou Jakubovho otca a všeobecne otcov to býva zložitejšie. Mužský pohľad je iný ako ženský. Začína tam, kde začína overená realita alebo jej tušenie. Jakub bol veľmi dobrý fotograf. Hlavne kvôli tomu, že často rozmýšľal o časovom rozmere záberu. Takže všetky snímky vyzerali tak, že budú o chvíľu pokračovať. Rodičia boli hrdí na Jakuba.
– No vidíš!
– Vidím.
– Neveril si mu.
– Ja?
– Ty!
– Ty si stále vravela, že sa tvári ako vták na strome.
– Ja?
– Ty!
– Poznala som to už pred narodením.
Matka mala pravdu. Už predtým, než Jakuba vybrali z jej tela, cítila ho ako vtáčika, ako rybku. A od chvíle, keď jej ľudským hlasom povedal, že objavil iný svet, vedela, že ho stráca. Ale ako to mala povedať mužovi, otcovi s divným komediantskym prapredkom? Matka vždy nasleduje syna. Sadí v sebe jadro stromu , ktoré potom nechá vyrásť.
– Matka, sedíš vedľa mňa?
– Sedím.
– Aj ty si zasadila?
– Som predsa tvoja mama.
– Tušil som to.
Sedia na stromoch vedľa seba a rozprávajú sa. Spievajú. Ona učí syna, on učí matku. Šťuká spúšťou, robí fotografie, vešia ich namiesto lístia. Otec privolá vietor, ktorý fotografie posiela dole. Kladie ich vedľa seba do náhodných súvislostí. Otec je na máloktorej. Ale práve tá máloktorá víťazí. Muž s veselou tvárou.
– Máš talent.
– Mám otca a matku.
– A hniezdo.
– A sestru a brata.
Jakub má sestru a brata. Ešte sa hľadajú. Jedia semiačka a kôstky namiesto toho, aby im našli teplú jamku na vyklíčenie. Sestra je Magdaléna a brat Ondrej. Magdaléna je posadnutá kvetmi. Má ich vôňu, rozpráva ticho ako nezábudky. Vyhľadáva tônisté miesta. Brat Ondrej je chorý. Jeho choroba má dejiny, ktoré si priniesol jeho prapredok z Balkánu v klietke s tigrom. Vraví a pohybuje sa ako meč. Je ostrý, kalený. Umelecké dielo so zárezom na vytekajúcu krv. Jakub ho odfotografoval tak, že predbehol čas. Na fotografii vidieť Ondreja pred-počas-po šermiarskom výpade. Záber je trochu rozostrený, ale to len preto, že Jakub hľadal ten správny pohľad. Pri digitálnom zábere by si zachoval čistotu a jasnosť Miróovej kresby, ale obrazu by chýbal temperament a melanchólia meča. Ondrej nevidí svoju tvár.
– Kde som?
– Tu.
– Táto čiara?
– Si ako záblesk čepele.
– A kde je krv?
– Nie je. Nefotografoval som krv.
– Tak to potom nie je obraz víťazstva.
Jakub vylezie do hniezda a hľadá súhru tieňov a farieb medzi krvou a víťazstvom. Ondrej švihá vlasmi, rukami, celým telom. Magdaléna kvitne a vraví:
– Ach. Vzduch po búrke.
Ondrej ju takmer presekol. Našťastie iba takmer. Rýchle sa zasunie do pošvy. Nikoho nezaujíma jeho ďalší osud. Na dobrodruhov treba čo najrýchlejšie zabudnúť. Magdaléna vylezie k Jakubovi. Objíme ho.
– Jakub, Jakubko, ľúbim ťa!
– Ako sestra?
– Opeľujme sa.
Zbláznila sa ako brat a prastrýko z Balkánu.
Jakub zlezie dolu a podpáli strom s hniezdom. Začne horieť i matkin. Magda horí. Otec behá okolo plameňov, vyťahuje z nich albumy. Horí ich spoločný život. Oheň náhle končí. Otec padne do popola a plače. Plače. Potom si na tvár nakreslí popolavé čiary, ostrihá vlasy. Upletie z nich povraz, na ktorom chce visieť. Možno. Na ktorý chce uchytiť šťastie. Možno. Lebo toto všetko zachytí Jakub aparátom. Plačúci otec, nahý otec, otec vstávajúci z popola, otec klaun. Prichádza matka, vytasí sa Ondrej, vyrastá kvetná Magdaléna. Samospúšť cvakne, vylieta vtáčik. Všetci vravia:
Džem a lekvár a smejú sa.
Vydavateľstvo FAMA art, o. z.
Hutnícka 3418/3,
052 01 Spišská Nová Ves
Tel: +421 910676861
Email: info@famaart.sk
OU-SN-OZP-2014/012480-2
Živ. reg.: 860-22730 zo dňa 29. 10. 2014
Bankové spojenie:
IČO: 42 331 170
DIČ: 2024147994
Banka: Slovenská sporiteľňa
Číslo účtu: 5064210229/0900
IBAN: SK17 0900 0000 0050 6421 0229
Orgán dozoru:
Inšpektorát SOI pre Košický kraj
Vrátna č. 3, 043 79 Košice 1
Odbor výkonu dozoru
tel. č. 055/6220 781
fax č. 055/ 6224 547